Čo má nohy, a neletí do sveta, beží aspoň do Bratislavy. Metropola Slovenska praská vo švíkoch. Magnetizmus hlavného mesta je však v prípade Bratislavy bizarný. Podľa štatistík totiž počet oficiálnych obyvateľov mesta už roky stagnuje na svojich necelých pol milióna obyvateľov.

Kto žije v Bratislave dlhšie ako trvá toto 21. storočie, pamätá si mesto, kde dve jeho časti boli spojené jedným, dvoma, neskôr troma mostami a neprežívalo každodenné zápchy a kolaps dopravy. Niečo tu nie je v poriadku. Štatistiky totiž hovoria aj druhú vec. Kým počet Bratislavčanov nestúpa, počet ľudí, ktorí prichádzajú do mesta denne za prácou, sa pohybuje v rozmedzí 150 až 250 tisíc denne a toto číslo má rásť! Mesto sa prosto nafúkne o polovicu objemu, aby navečer spľaslo. Mesto, ktorého centrum sa nemení a pred sto rokmi uživilo ani nie sto tisíc ľudí aj s priľahlými obcami.

 Z dediny do mesta

 Mesto je hriech. Mesto je pre pánov. Mesto je zlé. Mesto slúžilo v ikonografii slovenskej literatúry už v osemnástom storočí ako priestor, kde je síce multikultúrny živel prítomný, ale predsa  len je to sídlo pánov, sídlo útlaku. V tom čase síce najväčšími nepriateľmi dedinských Slovákov nebola primárne Bratislava, ale Viedeň a Budapešť, ako sídla moci a symboly útlaku. Naši myslitelia nás akosi vytláčali do údolí, dediniek a malých mestečiek, kde každý každého pozná. Rurálne Slovensko sa ikonizovalo ako posvätné, čisté. Urbánny svet bol  predstaviteľom zla, odslovenšťovania, popanšťovania. Ponímanie mesta ako symbolu zla sa prejavilo aj vo fakte, že Bratislava je excentricky umiesteným hlavným mestom, ktoré je zahnané do kúta dedinského Slovenska. Stelesňuje predstavu nepatričnosti mestského života pre slovenskosť ako základnú ideu národa reprezentovaného kedysi vidieckou farárskou inteligenciou, dnes dobyvateľmi v podobe lídrov politických strán tak hrdo sa hlásiacich k svojim rurálnym koreňom, či už sú to žochárske Topoľčany, Spiš či Ladomierska Vieska. Vždy ide o to odcudziť sa hlavnému mestu, ktoré je zviazané so zlom a neslovenskou náturou. Preto je yvtesnené na hranice s inými štátmi.

Slovensko nechce dávať svojmu mestu nálepku hrdinného vodcu intelektuálneho života, pretože pravdu má Jozef Mak, hrdý sedliak, Ťapák, nie nejakí spnaštelí demokrati, fuj, intelektuáli, ale chlapi dediny-

 Socialistická urbanizácia

 Historická idea panslavistických farárov či bankových úradníkov Tajovských a Hviezdoslavov sa nezmenila ani počas papá Masaryka, ktorý svoj československý ľud delil prakticky na mestskú intelektuálne-priemyselnú českú časť a dedinský, rurálny slovenský prívesok s ľúbozvučnými ikonami piesní, tancov a dievčat v krojoch, remeslníkov na pohľadanie a črpákových žinčičiarov, ktorých tak krásne zvečnil český maliar Hála. Aj prvý klérofašistický Slovákštát živil ideu malého, poctivého sedliaka, ktorý dáva Bohu Božie a Ríši ríšske, s tým, že čo ríša nevidí, aj tak doma prejeme, lebo taký je svet zakáľačiek. A mesto v ňom nemá žiadnu váhu. Českí komunistickí pučisti, ktorí prevzali v 1948 opraty štátu s výdatnou pomocou svojich sovietskych strážcov do rúk, držali víziu Slovenska ako toho zaostávajúceho rurálneho vidieckeho prívesku naďalej, pretože vyhovoval modelu industrializácie.. Na prekvapenie, my sme sa s tou víziou absolútne stotožnili. Július Pántik v úlohe sedliackeho hrdinu trieskajúceho si hlavu o trám drevenice je hrdinom, Jánošík je hrdinom, dedina je prosto dobrým svetom.

Bratislava, aj keď stále hlavnejšie mesto Slovenska, zostáva nechceným prívlastkom. Komunisti tak trocha intuitívne chápali, že Bratislava bude dobrá ako centrum o slobodu sa drgľujúceho Slovenska, lebo nie je centrom Slovenska. Takže administratíva rozhodla, že bude hlavným mestom, hoci prirodzeným by bolo, keby si titul metropoly zaslúžil hoci Martin so svojou históriou alebo súmestie Banská Bystrica a Zvolen, ktoré majú dodnes geografický potenciál na vybudovanie nového mesta. Ale Slovensko naozajstné miliónové mesto nepotrebuje.

Prirodzená potreba centra splodila hlavné mesto, ktoré však tvoria ľudia bez vzťahu k centru. Tak, ako legendárne naši murári (z dediny) stavali Budapešť bez toho, aby k nej mali vzťah, správajú sa naši murári šťastnej budúcnosti aj k Bratislave. My sme predsa len tí nádenníci, ktorí sa tu vyspia na týždňovke a pôjdu potom domov, na svoju dedinu. Bratislava je mesto, ktoré nemá ideu mesta. Vyrástlo, lebo muselo. Pár priemyselných podnikov, ktoré zamestnávajú desiatky tisíc ľudí, nebratislavčanov. Pár tisíc úradov a inštitúcií, vysokých škôl a vedeckých ústavov, ktoré odchytávajú tých šikovných z celého Slovenska. Bratislava ako jediná sa núka čoby mesto jemne ošľahnuté mestským vzduchom neďalekej Viedne či Budapešti, svetáckym kúzlom dejín, ktoré sa tu diali vtedy, keď sa inde diať z objektívnych príčin nemohli. Nie preto, že by sa tu diať chceli..

 Kľúče? Neodomkli mestské brány

 Nechcené hlavné mesto vybujnelo do bizarnej podoby akoby rakovinového nádoru. Bujnie stále, vďaka korupčníctvu svojich mestských pánov, ktorí nerozmýšľajú mestsky. Nemajú ideu mesta, myslia na budúcnosť svoju a nie mestskú. Utilitárne prospešné projekty, biznis centrá, absurdne neľudské bývanie v superdrahých zónach, ktorým chýba to základné – korešpondencia s Bratislavou. Tá tu totiž architektonicky nie je! Ak by tu jestvovala idea mesta, musela by sa prejaviť v tak zásadných veciach, ako sú parky, dopravné riešenia, mestské zóny, umiestnenie priemyselných častí. Bratislava nemá centrum. Nekričte, že má, nemá, choďte sa pozrieť do Budapešti, Viedne, Paríža, Ríma....alebo aspoň do Brna, Vroclavi, Linzu, Milána či Zagrebu. Bratislavské centrum je centrom niekoľkých krčiem, ale bez toho, aby tam popri tom žili domáci ľudia, subkultúry. Bratislave chýba veľkorysosť priestoru. Mestského priestoru. Žiadne príjemné zelené zóny, veľké parky (naozaj si nemyslím, že tých pár desiatok stromov a strelnica okolo americkej ambasády na Hviezdoslavovom námestí je park s významom slova park), kam by ste si zašli oddýchnuť, zabaviť sa, stretnúť sa s priateľmi. V centre je minimum malých galérií, divadlo sa stalo vyhnancom, temer nulové kníhkupectvá. Obchodný ruch sa preniesol do mimocentrálnych zón, ktoré sa však stali getocentrami, kde dochádza k sociálnym kontaktom. Mesto Bratislava tu nie je, pretože tu nie je idea mesta. Je tu len rozhryzená aglomerácia krachujúcich finančných žralokov.

 Z mesta na dedinu

 Bizarná sociológia: Babičky chodia z mestských panelákov za svojimi vnúčencami na dedinu. Nastal čas reruralizácie. Deti vychované v panelákoch, ktoré im láskaví socialistickí rodičia radostne postavili, utekajú na vidiek. Nevedia, ako rastie cibuľa, netušia, kde sa berú jablká, ale chcú mať svoj vlastný štvorárový kúsok planéty. Okolo hlavného mesta vyrastajú neuveriteľne škaredé obytné zóny, kde si za cenu niekoľkoizbového bytu v Petržalke môžete kúpiť montovaný dom z katalógu. Nepraktický, bez súkromia, pretože okno najbližšieho suseda je vám bližšie, ako ten panelák v Petržalke. Kto prišiel na to, že ideálne 4 áre pozemku stačia na ľudské obytné šťastie, ktoré sa navyše vydáva za luxusné bývanie? Zaslúžil by si obdiv marketingových klamárov. Súčasná reruralizácia, návrat na dedinu, je smiešnym volaním dávnovekej idey vidieckeho Slovenska v dušiach ľudí, ktorým Bratislava neponúkla ideu mesta.

Autor je spisovateľ