TIBOR FERKO: Neznesiteľne ľahký prerod pomocou garderobiera

Text moderátora galakoncertu na počesť otvorenia nového sídla SND musel písať niekto, pre koho bolo obdobie po Stalinovej smrti zlatým vekom rozvoja kultúry. Lebo tvrdý diktát fungoval len za Stalina a keď prišiel Chruščov, bolo to iné. Krutý omyl! Sovietske tanky zakročili v Budapešti 1956 za Chruščova a o odmäku (nielen pražskom) na istý čas možno hovoriť v rozsahu rokov 1965 – 68 tiež len do príchodu tankov už v širšom bratskom zoskupení.

Aj významnému slovenskému divadelnému historikovi zlyhala pamäť v štúdiu STV pred otvorením novej budovy SND. Preňho post štyridsiate roky sú tie, „keď nanútili divadlu takú smiechotu ako je socialistický realizmus“. Keď upustím od priamej konfrontácie s faktom, že hlásateľ „smiechot“ osobne sprevádzal do divadiel autorských nositeľov takéhoto realizmu a tiež to, že by sme nenašli námietky proti tomuto oficiálnemu literárnemu smeru v jeho knižných a iných publikáciách, aj bez takýchto priťažujúcich okolností sa pristihujem, že hlúpneme a strácame pamäť. Nie je to iba o jednom nesporne zrelom profesionálovi, ktorý keby bol mlčal, mohol sa vyhnúť fiasku.

Ako sa volá jav?

No veď aktuálny paradox s tým priamo súvisí: aj nová budova SND bola koncipovaná ako socialistický realizmus a len preto sme ho nezbúrali!

Nejde však o mená a stavby. Je to jav. Nositeľmi javu nie sú iba ľudia, ale oni si ľahšie vyháňajú z kožucha blchy ako dáka stavba bývalého storočia.

Približujeme sa k 17. výročiu Novembra, revolúcie anglického typu bez krviprelievania. Za takýto dlhý čas sa z podajedných propagátorov, mierne povedané socialistického realizmu, vyliahli kvázi disidenti. Hoci na Slovensku ich bolo iba zopár, Miroslav Kusý k nim nesporne patrí. No na jeho rováši sa častejšie hľadajú staršie previnenia spred disentu ako motívy jeho premeny v čase, keď ho to stálo slobodu a mohlo stáť aj viac. V parlamente je už len jediný poslanec s otvorenou minulosťou odporcu režimu a keď niekomu vmietne do tváre ideologické déjà vu, dočká sa ohlasu, že je to otrepaná, dobre že nie aj nemoderná, simplifikácia.

Zostanem pri divadle. Stopy ignorancie, prinajmenšom zatvárania očí pred predprevratovým dianím nie sú výnimočné. Skôr sa podarí odstrániť z názvu divadla meno Janka Borodáča, a to sa v Košiciach aj stalo, ako nepripustiť, aby sa pripravovala pamätná doska s menom, ktoré je vybrané z uzavretého poriadku nomenklatúry v minulom režime. S menom sa spája  síce zakladateľ, ale súčasne aj ideologický vodca divadla v role režiséra. Ale čo už  s tým, keď to všetko bola len taká „smiechota,“ hoci na smiech to nebolo nikomu, lebo komu áno, určite by sa smiechu nezdržal pri lopate.

Ošľahnutý oponou

V minulých dňoch bol pochovaný v Košiciach herec Ján Bzdúch, ktorý bol súvekou lojalitou  poznamenaný ako každý iný, no predsa len vedel sa držať na dištanc od panujúcich domácich pomerov v divadle. V roku 1955 vytvoril v réžii Jozefa Budského Othella, ktorý bol vtedy prijímaný ako herecký výkon roka. Na to, aby v tej istej sezóne mohol dostať štátnu cenu, musel zahrať aj Bresta v Kornijčukovej hre Chirurg Platon Krečet, aby vyznamenanie bolo v zhode s logikou i duchom doby. V roku 1983, keď odchádzal do dôchodku, porozprávali sme sa spolu ako dramaturg a herec. Interview malo titul Mušketier po 38 rokoch, ale v internej tlači divadla (ani v internom periodiku Zväzu slovenských divadelných umelcov) nemohlo byť uverejnené (mimochodom, zakázal ho riaditeľ, ktorému v inom divadle pripravujú pamätnú dosku). Časť rozhovoru v informačnom bulletine Štátneho divadla Košice vyšla v marci 1990 a celý rozhovor až o 20 rokov v knihe Bzdúchových spomienok na divadlo Ošľahnutý oponou. Národného umelca mu nedali, lebo bol ďaleko od centra, ale súčasne bol veľmi blízko nevraživosti mocných. Ján Bzdúch bol  jedinečný herecký i ľudský typ v rozsahu slovenskej divadelnej obce. Na poslednú rozlúčku s ním Divadelný ústav, ani Ministerstvo kultúry SR nikoho nevyslali, (v Bratislave vrcholila horúčka sobotňajšieho otvárania SND), z médií si naňho spomenuli len v STV. Každá doba má svoju rehoľu aj nomenklatúru. 

Diery v pamäti

Divadlám mimo centra a v nich sa producírujúcim umelcom hrozí ich nepovšimnutie nielen vtedy, keď žijú a hrajú, ale aj keď už dohrali. Toť v nedeľu (15. apríla) v rannom vysielaní Nap Kelte na MTV 1 si v polhodinovom retroprograme u susedov pripomenuli fakt, že Géza Hofi (populárny kabaretiér) „päť rokov nie je medzi nami“. (U nás po piatich rokoch pripomenú skôr Hoviho, aj keby už za Slovan ďalšiu sezónu nechytal.) Známemu hercovi vystroja v Maďarsku pohreb ako politickej celebrite na vysokom poste. Jednoducho, aj to je o divadelnej kultúre, a nie o budove, i keď práve s ňou – hoci sa volá „Nemzeti“ - majú veľké problémy. Zvyklosti „štábnej“ kultúry ani v politicky turbulentných časoch neustupujú pred tradíciou.

U nás vyrábame diery aj v nanovo spisovaných parciálnych dejinách slovenského divadelníctva. Nie je toho síce veľa, lebo ani nie je kde vystavovať na obdiv výstupy z výskumov minulosti, ale jeden divadelný kvartálnik pod egidou akadémie zachraňuje, čo sa dá. Názor autora je posvätná vec, nech si teda svoju „svätosť“ stráži každý sám. No ide o spomínaný jav. Autorka štúdie o divadle v netradičných štúdiových priestoroch v 70. a 80. rokoch píše síce s určitou znalosťou, lebo mala aj v popise práce sledovať, čo sa tam deje, no je priam komické, keď sa odvoláva na obdobie zápasu o slobodu prejavu a myšlienky. V divadlách bola vnímaná aj ako politická komisárka, ktorá nemohla strácať zo zreteľa Poučenie z krízového vývoja, na ktoré sa odvoláva. O to práve ide. Všetci sme kolaborovali. Kto bol bližšie k moci, musel viac, kto bol iba trpený, musel, ba aj mohol menej. Citátmi z obdobia z krízového vývoja by sme mohli aj in flagranti pristihnúť kritičku, ktorá už demokratickou optikou skúma stavy a trendy v minulosti, ale príznačné je to, čo neskúma. Do vejára jej priazne sa nedostali také typicky štúdiové projekty, ako bola na Slovensku prvá -     dokonca činohrou naštudovaná –  rocková opera Vlci (vtedy ideologicky troška škodná) na štúdiovej scéne Štátneho divadla Košice. Azda len dnes sa to autorke nejaví v minulom uhle pohľadu!  Obrazoborecký Don Juan na tej istej scéne tiež vypadol z obrazu „netradičných štúdiových“ typov. Azda len nie preto, že obe inscenácie naštudoval ako hosť Miro Košický? Nič viac už tu neurobil, ale ani nič lepšie – s výnimkou niektorých titulov v domácom Spišskom divadle. Miro Košický nebol politicky prijateľný (za revoltu v čase samovraždy Jána Palacha ho vyhodili z VŠMU), aká náhoda, že práve jeho stíha nevšímavosť ešte aj po „kabátovej“ revolúcii, počas ktorej znova revoltoval v zoskupení VPN, ale kostým si meniť nemusel.

O tomto to teda je. Bola jedna revolúcia kabátov a podnes je to o tom, že čo sa neurobilo s duchom bytia, to druhé urobil garderobier. Robiť si dnes „smiechoty“ zo socialistického realizmu je isto ľahšie ako študovať ex post systém, ktorý sa zažral do literatúry a umenia.  Odkrývať vlastný podiel na zveľaďovaní toho, čo dnes zatracujeme, by malo byť väčšou módou ako strácať pamäť. Je to horšie, ako byť slepý, lebo Kráľ Lear začal vidieť veci jasne, až keď prišiel o zrak. Karta demokracie je na Slovensku plná chorobnými symptómami. S vlastnou minulosťou zaobchádzame ako s tovarom v samoobslužnom obchode: toto áno, toto nie.

A garderobier na etiku nemá primeraný kostým.