Vzťah náboženstva a politiky je starší ako vzťah človeka k Bohu.

Dobrým mytologickým svedectvom o politických štruktúrach božích sfér sú napríklad kanonické knihy Biblie i pseudoepigrafy, ktoré ponúkajú prvý obraz o tom, ako ani táto časť existencie nebola uchránená od intríg, palácových prevratov, nedostatku lojality a nakoniec trestu. Knihy ako Henoch, Izaiáš či Zjavenie Jánovo a ich príbeh o potrestaní a páde Lucifera a plejády jeho stúpencov môžeme považovať za prvé a  mimoriadne vzácne spravodajstvo z večnosti, v ktorej mala, ako sa ukazuje, politická stratégia a taktika, rovnakú preexistenciu ako tróny, panstvá a mocnosti. O ich prísnom usporiadaní nás zase informoval renesančný okultný filozof Agrippa z Nettesheimu, zjavne inšpirovaný špekuláciami o Hekallot – nebeských palácoch z textov  starej židovskej mystiky. Úvahy o hierarchii  nebeského sveta sú dodnes vďačnou témou špiritistických krúžkov a poverčivých modlitieb rímsko-katolíckej liturgie, v ktorých sa veriaci domáhajú lobovania svätých za ich záujmy.

Od ambícií k teológii

Vážnejšou skutočnosťou sú náboženské ambície politikov. Európa sa čiastočne vyrovnala s vplyvom cirkví na verejný život konceptom sekularizácie, no nedá sa povedať, že by sme žili v krajinách s prísne oddeleným životom náboženských spoločenstiev a politiky. Situácia je ešte zložitejšia pri hodnotení Blízkeho východu, kde sa stávajú náboženské pulzie - exponované alebo tabuizované - nevyhnutnou súčasťou pochopenia politickej situácie. Mystické, neštruktúrované formy naberá politizované náboženstvo v krajinách Latinskej Ameriky. Zmes chudoby, etnickej emancipácie pôvodného obyvateľstva a prítomnosť revolučných ideológii premenili krajiny pod Andami na nepredvídateľný ateliér nových foriem náboženstva. Radikálneho, farebného, ambiciózneho v politike a v sociálnej oblasti. Ale ani v tomto prípade nemôžeme hovoriť o politickej teológii - nanajvýš o politizujúcom náboženstve.

Moderná politická teológia začala ako spor. Spor medzi nemeckým legalistom a sympatizantom NSDAP Carlom Schmittom, ktorý v roku 1922 vydal štúdiu s názvom Politická teológia. Schmitt napísal že „ takmer všetky relevantné koncepty modernej teórie štátu sú sekularizovanými teologickými konceptmi.“ Podľa Schmitta, ktorý sa od nacizmu odvrátil na protest proti tomu, že táto ideológia nebola podľa neho dostatočne konzervatívna, je ústrednou postavou politického života Boh v podobe zvrchovaného a všemocného zákonodarcu. Esej o politickej teológii začína dnes už preslávenou vetou: „Je suverénom ten, kto rozhoduje o mimoriadnej situácii.“ Výnimočná situácia má v Schmittovom ponímaní rovnakú váhu ako zázrak.

Luteránsky teológ a neskorší konvertita na katolicizmus Erik Peterson, ktorý intenzívne vnímal nacistický tlak na cirkvi, napísal v roku 1935 Schmittovi odpoveď. Jeho esej s názvom „Monoteizmus ako politický problém“ polemizuje so Schmittom a  argumentuje proti tomu, aby sa cirkev stala oficiálnou inštitúciou Reichu. Podľa neho nie je možné inštrumentalizovať jednotlivé časti štátu do polohy sekularizovaných avatárov teológie. Trinitárne učenie – jediný teologický koncept, na ktorý má kresťanstvo patent v dejinách náboženstiev – podľa Petersona oslabuje a znemožňuje akékoľvek pokusy politiky ovládnuť svet teológie. 

Teóriu sakralizácie moci, ktorá neskôr infikovala aj časť teologického myslenia, vniesol do úvah o štáte Filón. Alexandrijský  filozof vypracoval fúziu kozmického monoteizmu klasického staroveku a monoteizmu židovského. Túto predstavu božskej monarchie si osvojili aj Euzébius z Cézarey a Origenes. Nastolenie „božej monarchie“, ktorá mala predchádzať a pripraviť príchod Nebeského kráľovstva sa stala veľmi rýchlo aj súčasťou katechizmu. Cyril Jeruzalemský vo Svojich Katechézach píše, že oznamovanie príchodu „božej monarchie“ bolo súčasťou prípravy na krst. Procesy spojené s postupnou premenou kresťanstva na politické náboženstvo Ríma, ktoré malo podľa svojich stúpencov potenciál urobiť z impéria univerzálnu monarchiu a zachrániť ho pred vlastnou dekadenciou, najlepšie popísal Euzébius z Cézarey.

Myšlienka, že apoštolská misia by nebola úspešná, keby neexistovala imperiálna štruktúra politických inštitúcii a jeho geografická jednota, sú spoločné Origenovi a Euzébiovi. Obaja autori považovali Imperium Romanum za prirodzený katalytázor dejín spásy. Euzébius, biskup palestínskej Cezarey a autor Cirkevných dejín, vypracoval na prelome 3. a 4. storočia vo svojom diele prvú syntézu, v ktorej  už nemá Rímska ríša s kresťanstvom spoločnú len časť minulosti, ale aj budúcnosť. Origenes vo svojej Apológii kresťanstva proti Celsovi zdôrazňoval už sto rokov pred Euzébiom eschatologickú konvergenciu dejín - imperiálnych a cirkevných. Origenes logicky verí, že v dramatickom vyvrcholení histórie dôjde k zániku národov a zem sa vráti do stavu, v akom bola pred zmätením jazykov. Euzébius ho prekonáva, keď vyjadruje presvedčenie, že k zásadným zmenám už došlo.

Politický Mesiáš

Na formovanie predstáv o politických atribútoch Suveréna, ktorého Schmitt vymodeloval z materiálu zozbieraného Origenom, Filónom a Euzébiom, mali zásadný vplyv mesianistické špekulácie židovskej diaspóry, ktoré vo svojej štúdii Mesianizmus analyzoval Gershom Scholem. S postupným geografickým zmenšovaním sa Ríma ochabuje aj viera , že jeho politické štruktúry budú skeletom, na ktorom spevnejú svaly nového náboženstva. Radikálne mystické špekulácie o Shi‘ur quomah  - rozmeroch Boha majú od 3. storočia vplyv na judeo-kresťanské sekty v Mezopotámii. Tie obliekajú do brnenia Suveréna postavu Melchisedeka s výrazným teologickým liftingom. Zo záhadnej starozákonnej postavy sa stáva Imperátor, Rex Mundi- Pán Sveta, Posledný cisár, o ktorom bude písať byzantská apokalyptická literatúra. Nádeje, spájané s viditeľným  Rímom, sa prenášajú na očakávania príchodu neviditeľného politického Mesiáša, ktorý pripraví príchod Mesiáša skutočného.

Posledný cisár

V polovici  7. storočia sa postava Posledného cisára objavuje v sýrskej verzii Apokalypsy Pseudo-Metoda. Tento text sa stane extrémne populárnym. Veľmi rýchlo vzniká jeho grécky, latinský a neskôr aj slovanský preklad. Emblematickou postavou textu je Posledný cisár, ktorého byzantológ  P. J. Alexander skúmal ako mesianistickú postavu, zatiaľ čo historik Reinink v ňom vidí pokračovanie a mutáciu starých milenialistických legiend.

Časti o politickom spasiteľovi - voči ktorým bojoval Peterson - sa stanú základom európskej Kaisermystik v období krížových výprav.

Doboví kronikári a teológovia, potulní kazatelia a buriči si osvojili text lotrinského mnícha Adsona de Montier-en-Dier O Antikristovi, hovoriaci o budúcnosti nemeckej ríše a napísaný v rokoch prvej chiliastickej horúčky v rokoch 953 - 954. V priebehu sedemsto rokov, ktoré delia Origenove úvahy o sakrálnom charaktere moci a Adsonove varovania pred rozpadom ríšskej jednoty, sa stal z intuitívnej politickej teológie  príťažlivý koncept. K nárastu popularity postavy, ktorá nastolí mier aj v bájnych krajoch, do ktorých sa plavia islandskí a írski stredovekí moreplavci, prispeli výrazne krížové výpravy.

Z týchto čias, z útrob Čierneho lesa sa šíri do celej Európy legendárny materiál, ktorý cestoval viac ako tisíc rokov v príbehoch kupcov, dobrodruhov a otrokov z východnej Byzancie, aby sa stal naratívnou energiou stredovekého kresťanstva. Klasickým príkladom je slovenská legenda o tajomnom panovníkovi a jeho rytieroch, ktorí čakajú na hore Sitno pri Banskej Štiavnici na svoju hodinu. Príbehy o Nero revidivus - teda prinavrátenom cisárovi - poznajú všetky európske národy. Niektoré časti nájdeme v artušovskom cykle urodzeného, láskavého, štedrého a spravodlivého panovníka, ktorého jediným poslaním je spravovať zem až do príchodu Mesiáša. Feudalizmus, so svojou prísne hierarchizovanou štruktúrou lojality a spovedného tajomstva, vytvára veľký priestor na pôsobenie postavy Suveréna, ktorá sa pohybuje medzi katedrálami a hustými lesmi lepšie než v prostredí vojenského rovnostárstva rímskej republiky.

Pavlove spisy o blížiacom sa konci sú životu stredovekých Európanov vzdialenejšie ako Palestína s hrdinskými gestorum Richarda Levie Srdce, Fridricha Barbarossu a Filipa Augusta. Keď v bitke proti Tatárom pri rieke Slaná 12. apríla 1241 uhorský panovník Belo IV., veľmajster templárskeho rádu a výkvet uhorskej šľachty, utrpel katastrofálnu porázku, ľudová zbožnosť interpretuje tieto udalosti ako jasný znak blížiaceho sa konca, ktorý príde na koňoch nečistých národov Goga a Magoga, t.j. tých, ktoré Alexander Veľký zatvoril na Kaukaze, kde majú zotrvať až do konca čias. Politická porážka Uhorska je súčasťou teologickej exegézy udalostí. Žiadna iná interpretácia bitky pri Slanej alebo pádu St. Jean d´Acres  nie je, ako o tom svedčia fresky od Gemera po Sýriu, ani možná.

Smrť eschatológie

Jacob Taubes vo svojich úvahách o Okcidentálnej eschatológii, ktoré vyšli v roku 1947 tvrdí, že porážkou cromwellovskej revolúcie „zmizla bojová orientácia baptizmu“ a došlo k zrúteniu kresťanskej eschatológie. Taubesov krajan Karl Lowith, ktorý strávil vojnu v exile, kam ušiel pred nacizmom, vydal len o dva roky neskôr štúdiu História a spása - teologické predpoklady filozofie dejín. V nej sa zaoberá mutáciou teologických motívov na politické koncepty u cirkevných otcov (vrátane Euzébia a Origena), cez katolíckeho kazateľa Bousseta, chiliastického teológa Joachima de Fioreho až po Burckhardta a Marxa.

Na rozdiel od Taubesa, ktorý zdieľal s Kracauerom a Spenglerom výrazný kultúrny pesimizmus a uveril teda v „zrútenie eschatológie“, Lowith tvrdí, že celá „filozofia dejín pochádza z eschatológie spásy.“ Je „iba“ sekularizovanou  transpozíciou teológie presne v duchu Schmitta, s ktorým sa Lowith poznal. Zdanlivo definitívne uzatvoril premenu imperiálnej eschatológie na kultúrny a politický pesimizmus nemecký židovský filozof Hans Jonas, ktorý predniesol v roku 1984 pri príležitosti preberania ceny Leopolda Lucasa prednášku na s názvom „Koncept Boha po Auschwitzi“,  v ktorej sa spytuje: „ Ktorý Boh mohol toto dopustiť?“ 

Politická teológia tým opustila štatút monarchistickej doktríny, ktorá slúžila podľa Gageyho iba na to, aby „vzbudzovala nostalgiu u reakcionárov“ z Maurrasovej Action Francaise, legitimistov a milovníkov viktoriánskych volánikov. Vymanila sa z poézie Reimara von Zwetera alebo Heinricha von Neustadta, aby – slovami nemeckého katolíckeho teológia Urs von Balthasara – „svet Cirkvi opustili eschatologické mýty.“ Stala sa z nej záležitosť republikánska, nástroj, ktorým Jean Baptiste Metz bojoval proti „buržoáznej teológii“ a ktorým obhajoval presvedčenie, že subjektom všetkej teológie je vždy politická bytosť. Premenila sa na nástroj sociálnej kritiky v Moltmannovej práci o človeku ukrižovanom ekonomickým systémom a stala sa výrazom iniciačnej politiky latinskoamerických systémov. 

Radikálna ortodoxia

Za viac ako dvetisíc rokov prešla politická teológia z polohy teórie sakralizácie moci cez kryštalizáciu politického Vykupiteľa. Prešla procesom sekularizácie až po silný pocit zatratenia v koncentračných táboroch . William T. Cavanagh vo svojich esejach o boji cirkvi proti Pinochetovej diktatúre Mučenie a Eucharistia  ponúkol politickej teológii nový subjekt. „Radikálna eucharistická dramatizácia“ sa stáva politickým gestom, v ktorom vzkriesené telo predstavuje irupciu nebeského kráľovstva do historického času. „Cirkev sa vo svete nemá šíriť ako duša (sveta), ale prostredníctvom eucharistie, ako telo sveta,“ píše Cavanagh, člen britského teologického hnutia radikálnej ortodoxie. Táto nová generácia teológov - katolíkov, anglikánov, protestantov – odmieta „politický únos Cirkvi“. Autori okolo Johna Milbanka odmietajú neoliberálnu globalizáciu. Milbank, najvýraznejší predstaviteľ hnutia hovorí o kapitalizme ako o „najštruktúrovanejšej forme hriechu.“ Súčasné ekonomické a politické systémy Západu sú  podľa neho výsledkom sekulárneho myslenia a modernita, vystavaná na metafyzickom, sociálnom a politickom násilí, skončí v nihilizme. Alternatívou voči politickému spoločenstvu má byť podľa radikálnej ortodoxie liturgia, ktorá obnoví politické priateľstvo cez našu účasť na Večeri Pánovej.

Súčasná politická teológia opustila aristokratické predstavy o politickom Mesiášovi. Osvojila si Metzovu tézu o tom, že došlo k oddeleniu „života náboženského od sociálnej existencie.“ Revolučný aristotelizmus, eucharistický anarchizmus či subverzívny tomizmus považujú, povedané Milbankovými slovami, „vedecké sociálne teórie za teológie, alebo teológie zamaskované.“ Proti postave Rex Mundi, ktorého miery boli v dejinách myslenia určené odolnosťou politických inštitúcii, dnes stojí zo sveta vysublimované telo Krista.

Politická teológia sa preto nemôže uzatvárať do skúmania otázky, či má cirkev hrať v spoločnosti nejakú úlohu, alebo rozjímať nad vzťahmi cirkvi a štátov v postsekularizovej dobe.  Radikálna ortodoxia v tomto zmysle čerpá zo Schmitta, keď hovorí, že Boh samotný je zdrojom všetkej politiky tým, že modeluje svet svojou vôľou Suveréna.

V najbližších rokoch, aj pod vplyvom silnejúceho politického náboženstva na Blízkom východe, v Latinskej Amerike, ale aj na Západe – od USA po Rusko – budeme mať nanešťastie dosť tragických príležitostí pozorovať, ako sa Taubesovo proroctvo o zrútení eschatológie neprejaví oslabením bojovného ducha. Naopak, duch deštrukcie, oslobodený od eschatologickej perspektívy, premení politickú teológiu na ideológiu.