Nové kapitoly z bestselleru Richarda Dawkinsa

2. kapitola
Predpoklad Boha

Náboženstvo jedného veku je predmetom literárnej zábavy  nasledujúceho veku.
 Ralph Waldo Emerson

Dá sa povedať, že Boh Starého zákona je najnepríjemnejší charakter všetkých výplodov ľudskej fantázie: žiarlivý a hrdý na to; malicherný, nespravodlivý a neodpúšťajúci čudák; pomstychtivý, krvilačný etnický čistič; mizogýnny (ženy nenávidiaci), homofóbny (homosexuálov nenávidiaci), rasistický, infanticídny (deti vraždiaci), genocídny (národy nivočiaci), filicídny (vlastné deti vraždiaci), odporný, megalomanický (velikášstvom trpiaci), sadomazochistický (zvrátene krutý), vrtošivo zlomyseľný tyran. Tí z nás, čo boli od detstva vychovávaní v takomto duchu, možno znecitliveli voči týmto hrôzam. Nábožensky neinfikovaný jedinec požehnaný perspektívou nevinnosti má vernejší odhad. Randolphovi, synovi Winstona Churchilla, sa akosi podarilo ostať neznalý Písma do tých čias, kým ho spolubojovníci vo vojne Evelyn Waugh a jeden spoludôstojník poprosili, či by neprečítal celú bibliu behom dvoch týždňov: „Nanešťastie to nemalo želaný výsledok. Randolf nikdy nič z toho nečítal a teraz bol veľmi vzrušený; prestal nahlas čítať a hovorí: „Stavím sa, že ste nevedeli, že aj toto je v biblii …“, alebo sa len plieskal po stehnách a rehotal sa: „ Preboha, ale je ten Boh hnusák!”  Thomas Jefferson – väčšmi sčítaný – mal podobný názor: „Kresťanský Boh je bytosť strašného charakteru – ukrutný, pomstychtivý, náladový a nespravodlivý.“
Nie je čestné útočiť na taký ľahký cieľ. Predpoklad Boha nemá stáť alebo padnúť so svojím najnepeknejším stvárnením ako Jahve, ale ani ako jeho neslaný-nemastný opak s kresťanskou tvárou, „Sladký Ježiško, mierny a jemný.“ (Aby sme boli féroví, táto ustráchaná persona dlhuje viac svojim viktoriánskym nasledovateľom ako samému Ježišovi.). Môže byť niečo gýčovite protivnejšie, ako veršík pani C.F. Alexandrovej: „Všetky kresťanské deti musia byť mierne, poslušné a dobré ako on“? Neútočím na osobitné vlastnosti Jahveho, Ježiša či Alaha, ani iného špecifického boha ako boli Baal, Zeus či Votan. Miesto toho definujem Predpoklad Boha brániteľnejšie: ako existenciu nadľudskej nadprirodzenej inteligencie, ktorá premyslene naplánovala a stvorila vesmír a všetko v ňom vrátane nás. Táto kniha zastáva alternatívny názor: každá kreatívna inteligencia s dostatočnou zložitosťou na navrhnutie čohokoľvek dostáva svoju existenciu len ako konečný produkt dlhého procesu postupného vývoja. Kreatívne inteligencie, produkty evolúcie, sa vyskytujú vo vesmíre až v neskorom štádiu jeho existencie a preto nemôžu byť zodpovedné za jeho návrh. V zmysle tejto definície je boh dezilúzia, klamstvo; a, ako ukážu ďalšie kapitoly, zhubné.
Keďže sa predstava boha zakladá skôr na miestnych tradíciách súkromných zjavení ako na dôkaze, vyskytuje sa jeho predpoklad v početných variáciách. Historici náboženstva uznávajú postup od primitívnych kmeňových animizmov cez polyteizmy, ako boli grécke, rímske a severské, k monoteizmom,  ako je judaizmus a z neho odvodené kresťanstvo a islam.

Polyteizmus
Nie je jasné, prečo by sa mala zmena od polyteizmu k monoteizmu chápať ako samo sebou sa rozumejúce progresívne zlepšenie, hoci to tak všeobecne je. Tento predpoklad provokoval Ibn Warraqa (autora knihy Prečo nie som moslim – Why I Am Not a Muslim) k vtipnému dohadu, že aj monoteizmus čaká zníženie počtu o jedného boha a bude z neho ateizmus.  Katolícka encyklopédia (Catholic Ecyclopedia) odbavuje polyteizmus a ateizmus jedným bezstarostným dúškom: „Formálny dogmatický ateizmus sa sám vyvracia a de facto nikdy nezískal rozumný súhlas značného počtu ľudí. Ani polyteizmus, nech ako ľahko ovládne ľudovú predstavivosť, nikdy neuspokojí myseľ filozofa.“
Monoteistický šovinizmus bol donedávna vpísaný do zákonov o dobročinnosti v Anglicku a Škótsku; diskriminoval polyteistické náboženstvá udeľujúc štatút nezdanenia podujatiam, ktoré podporovali monoteistické náboženstvo; oslobodil ich od prísnych previerok, ktoré vyžadoval do sekulárnych dobročinných spoločností. Presvedčil som jedného člena rešpektovanej Hinduistickej komunity v Británii, aby sa prihlásiť a nedal odbiť pri civilnej akcii protestu proti tejto snobskej diskriminácii polyteizmu.
Samozrejme by bolo najlepšie vyňať náboženstvo spomedzi dôvodov pre dobročinný štatút nejakej organizácie. Spoločnosť by tým získala veľmi veľa najmä v Spojených štátoch, kde sumy nezdanených príjmov cirkví a leštenie kolies áut už aj tak dobre motorizovaných televangelistov dosahujú úrovne, ktoré možno férovo opísať ako obscénne. Výstižne nazývaný Oral Roberts raz vyjavil televíznemu obecenstvu, že Boh ho zabije, ak mu nedajú 8 miliónov dolárov. Je to takmer neuveriteľné, ale zabralo to. A to bez daní! Darí sa mu dobre, aj jeho „Univerzite Orala Robertsa“ v Tulse, Oklahoma. Jej budovy, odhadnuté na 250 miliónov USD, objednal priamo sám Boh týmito slovami: „Hore sa, žiaci, aby ste počuli môj hlas, aby ste išli ta, kde je moje svetlo slabé a kde môj hlas počuť len slabo, kde sa nepozná moja uzdravujúca sila, až na samý koniec Sveta. Ich dielo potom prevýši vaše, a to ma teší.“
Keď sa nad tým zamyslíme, môj vymyslený hinduistický žalobca mohol hrať kartu „Ak ich nemôžeš premôcť, pridaj sa k nim“. Veď jeho polyteizmus nie je v skutočnosti polyteizmus, ale preoblečený monoteizmus: Je len jeden Boh – Pán Brahma stvoriteľ, Pán Višnu zachovávateľ, Pán Šiva ničiteľ, bohyne Saraswati, Laxmi a Parvati (ženy Brahmu, Višnu a Šivu), Pán Ganeš boh slonov a stovky iných bohov, všetci len rozličné manifestácie alebo vtelenia toho jedného boha.    
Taká sofistika by mala vzrušiť kresťanov. Potoky stredovekého atramentu, nehovoriac o krvi, sa premárnili na probléme „mystéria“ Trojice a na potlačenie úchyliek ako ariánske kacírstvo. V 4. storočí n.l. Arius z Alexandrie poprel, že Ježiš bol konsubstanciálny, to znamená tej istej podstaty, esencie, ako Boh. Pravdepodobne sa pýtate, čo to má byť. Substancia? Aká „substancia“?  A čo presne myslíte pod „esenciou“? Jediná rozumná odpoveď sa zdá „veľmi málo“. Ale spor v tejto veci na storočie rozštiepil kresťanstvo napoly, až cisár Konštantín nariadil, aby sa všetky Ariove knihy spálili. Štiepať kresťanstvo štiepaním vlasov – to bol vždy spôsob teológie.
Máme jedného Boha v troch častiach, či troch Bohov v jednom? Katolícka encyklopédia vyriešila problém za nás, a to majstrovským príkladom dôkladného teologického uvažovania:
„V jednote Božej hlavy sú tri osoby, Otec, Syn a Duch Svätý, ktoré sa medzi sebou zreteľne líšia. Slovami Anastáziovho vyznania viery: „Otec je Boh, Syn je Boh a Duch Svätý je Boh a predsa nie sú traja Bohovia, ale je jeden Boh“.
Ako keby to nebolo dosť jasné, cituje Encyclopedia sv. Gregora Divotvorcu, teológa z tretieho storočia:
„Preto v Trojici nič nebolo stvorené, nič nebolo podriadené inému: nie je tam nič, čo by bolo pridané, ako by to už nebolo existovalo, ale vstúpilo tam potom: teda Otec nikdy nebol bez Syna, ani Syn bez Ducha: a táto istá Trojica je nemenná  a nezmeniteľná navždy.“
Nech boli akékoľvek tie divy, ktoré vyniesli sv. Gregorovi jeho prezývku, neboli to zázraky počestnej zrozumiteľnosti. Jeho slová majú charakteristicky tmársku príchuť teológie, ktorú nezmenilo ani osemnásť storočí – na rozdiel od vedy a iných oblastí ľudskej činnosti. Ako často, aj teraz mal pravdu Thomas Jefferson, keď povedal: „Zosmiešniť ich, to je jediná zbraň proti nezrozumiteľným výpovediam. Myšlienky musia byť zreteľné, až potom sa nimi môže zaoberať rozum. A nikto nikdy nemal zreteľnú predstavu o trojici. Je to len abrakadabra švindlerov, ktorí si dali meno Ježišových kňazov.“
Ďalšia vec, pri ktorej si nemôžem odpustiť poznámku, je arogantná sebadôvera, s ktorou nábožný človek presadzuje nepatrné podrobnosti, ktoré nemá a nemôže mať nijako dokázané.  Skutočnosť, že niet dôkazov na podporu teologického názoru, ani príčiny pre charakteristické drakonické nepriateľstvo voči všetkým, čo majú len nepatrne odlišnú mienku, sa dajú ľahko overiť na trojičnom poli.
Jefferson zhrnul smiešnosť doktríny, ktorú on volá „Sú traja Bohovia“, do svojej kritiky kalvinizmu. No je to predovšetkým rímsko-katolícka vetva kresťanstva, ktorá ženie opakujúce sa koketovanie s polyteizmom do bezbrehej inflácie. Trojica prijala (prijali? – množné číslo?) za svoju Máriu, „kráľovnú nebies“, bohyňu podľa všetkého, len nie podľa mena, ktorá ako cieľ modlitieb iste  zaujíma druhé miesto hneď za samotným Pánom Bohom. Nebeský panteón je napuchnutý armádou svätých, ktorých prímluvné modlitby ich robia ak nie polobohmi, aspoň hodnými priblíženia sa v špecializovaných odboroch. Dielo „Katolícke všeobecné spoločenstvo“  uvádza 5 120 svätých s ich oblasťami špecializácie, medzi ktoré patria žalúdočné bolesti, zneužitie obetí, nechuť k jedlu, obchod so zbraňami, kováči, polámané kosti, špecialisti pre výrobu bômb a črevné poruchy, ak nemáme ísť ďalej ako po písmeno B (v angličtine – pozn. prekl.). A nesmieme zabudnúť štyri anjelské chóry, zoradené do deviatich rádov: Serafíni, Cherubíni, Tróni, Dominióni, Cnosti, Moci, Principáli, archanjeli (hlavy zástupov); potom prídu bežní starí anjeli vrátane našich najbližších priateľov Anjelov strážcov. V katolíckej mytológii  na mňa zle zapôsobil len čiastočne jej nevkusný gýč; ešte väčšmi mi je proti chuti jalová ľahkosť, s akou títo ľudia vedia plynule vyrábať podrobnosti. Iba že sú nehanebne vymyslené.     
Pápež Ján Pavol II. vyrobil viac svätých ako jeho predchodcovia spolu za niekoľko storočí. Osobitnú  blízkosť cítil k Panne Márii. Jeho polyteistické zameranie sa dramaticky prejavilo v roku 1981, keď bol naňho spáchaný atentát a pripisoval svoju záchranu zákroku fatimskej Panny Márie. „Materská ruka viedla guľku.“ Človek sa nemôže prestať čudovať, prečo neviedla guľku tak, že by ho bola celkom minula? Druhý si môže myslieť, že operačný team, ktorý ho operoval šesť hodín, si zaslúžil aspoň časť vďaky; no možno aj ich ruky viedla materská ruka. Rozhodujúce je, že to nebola len Naša Panna Mária, ktorá podľa pápeža viedla guľku; bola to špeciálne Panna Mária z Fatimy.  Podľa všetkého v tom čase Naša Pani Lurdská, Naša Pani Guadelupská, Naša Pani z Meždugorja, z Akity (v Japonsku), zo Zeitounu (v Káhire v Egypte), z Garabandalu (v Španielsku) a z Knocku (v Írsku) boli zaneprázdnené pomocou iným pútnikom.
Ako sa vyrovnali s týmito polyteologickými hlavolamami Gréci, Rimania a Vikingovia? Bolo Venuša len druhé meno pre Afroditu, alebo to boli dve rozličné bohyne lásky? Bol Tór so svojím kladivom manifestáciou Votana  alebo osobitný boh? Kto sa o to stará? Život je príliš krátky na to, aby si človek lámal hlavu rozdielmi medzi výplodomi predstavivosti. Prebral som polyteizmus, aby som sa kryl proti obvineniu z nedbanlivosti a už o tom nebudem hovoriť. Všetky božstvá, polyteistické či monoteistické, budem pre krátkosť  menovať v ďalšom vždy jednoducho „Boh“. Som si vedomý aj toho, že abrahámovský Boh je (mierne vyjadrené) agresívne samčieho pohlavia; aj to budem akceptovať ako dohodu pri mojom užívaní zámen (má význam len v angličtine – pozn. prekl.).  Sofistikovanejší teológovia hlásajú bezpohlavnosť Boha, kým niektoré feministické teologičky naprávajú historické nespravodlivosti a vravia o jeho (jej?) samičej podstate. Ale nakoniec: akýže môže byť rozdiel medzi neexistujúcou samicou a neexistujúcim samcom? Len na nereálnom priesečníku teológie a feminizmu môže byť existencia naozaj menej významnou vlastnosťou ako pohlavie.
Uvedomujem si, že kritikom náboženstva možno vytknúť, že neuverili na plodnú rôznorodosť tradícií a svetonázorov, ktoré sa zvykli nazývať náboženské. Antropologicky informované knihy od Zlatej vetvy (Golden Bough) od Jamesa Frasera cez Vysvetlené náboženstvo (Religion Explained) od Pascala Boyera až po Dôverujeme Bohom (In Gods We Trust) od Scotta Atrana fascinujúco dokumentujú bizarnú fenomenológiu povier a rituálov. Čítajte také knihy a žasnite nad bohatstvom ľudskej dôverčivosti.
To však nie je spôsob tejto knihy. Popieram supernaturalizmus vo všetkých jeho formách a za najúspešnejší postup považujem koncentrovať sa na tú jeho formu, ktorá je pravdepodobne familiárne  známa mojim čitateľom a ktorá zároveň najhrozivejšie ovplyvňuje všetky naše spoločnosti. Väčšina mojich čitateľov bola asi vychovaná v jednom alebo druhom z dnešných troch „veľkých“ monoteistických náboženstiev (štyroch, ak k nim počítate mormonizmus), ktoré sa všetky odvodzujú od mytologického patriarchu Abraháma. Túto rodinnú tradíciu bude treba mať na pamäti až do konca knihy.
V tejto chvíli chcem predísť nevyhnutnej pohotovej námietke proti tejto knihe, ktorá by sa inak – to je také isté, ako že po dni príde noc – zmenila by sa na posudok: „Boh, v ktorého neverí Dawkins, je Boh, v ktorého neverím ani ja. Neverím na starého muža na oblohe s dlhou bielou bradou.“ Ten starý muž je však bezvýznamné rozptyľovanie a jeho brada je taká nudná, ako je dlhá. Iste, rozptyľovanie je tu horšie ako bezvýznamnosť. Táto námietka je vypočítaná na odvedenie pozornosti od skutočnosti, že v čo ten človek skutočne verí, nie je o nič menej pochabé. Ja predsa viem, že neveríte na starého bradatého muža sediaceho na oblaku, takže nás nenechajte strácať s týmto čas. Neútočím na nijakú osobitnú verziu Boha alebo bohov. Útočím na Boha, na všetkých bohov, na všetko a všade, čo je nadprirodzené, kdekoľvek a kedykoľvek sa to objavilo alebo objaví.

Monoteizmus
Veľké tabuizované zlo v centre našej kultúry je monoteizmus. Z barbarského textu bronzovej doby, známeho ako Starý zákon, sa vyvinuli tri antihumánne náboženstvá – judaizmus, kresťanstvo a islam. Sú to náboženstvá s nebeským Bohom. Sú doslova patriarchálne – Boh je Všemohúci Otec – odtiaľ pochádza dvojtisícročný odpor voči ženám v krajinách postihnutých nebeským bohom a jeho pozemskými mužskými delegátmi.
Gore Vidal

Najstaršie z troch abrahámovských náboženstiev a zrejmý predchodca tých druhých dvoch je judaizmus: pôvodne kmeňový kult jediného ukrutne nepríjemného Boha, chorobne postihnutého sexuálnymi zákazmi, s pachom zhoreného mäsa, s povýšenectvom nad súperiacich bohov a s výlučnosťou jeho vyvoleného púšťového kmeňa. Počas rímskej okupácie Palestíny založil Pavel z Tarzu kresťanstvo ako menej bezohľadnú monoteistickú sektu judaizmu, aj menej exkluzívnu, ktorá z prostredia Židov hľadela von do ostatného sveta. O niekoľko storočí neskoršie sa Mohamed a jeho nasledovníci vrátili k nekompromisnému monoteizmu židovského originálu ale bez jeho výlučnosti. Na podklade novej svätej knihy, koránu, založili islam, pridajúc k šíreniu viery mocnú ideológiu vojenských výdobytkov.  Aj kresťanstvo sa šírilo mečom, najprv v rukách Rimanov, keď cisár Konštantín povýšil excentrický kult na štátne náboženstvo. Neskôe to boli križiaci, konkistádori a iní európski okupanti a kolonizátori, ktorí mali vždy misionárskych sprievodcov. Pre moje ciele možno všetky tri abrahámovské náboženstvá považovať za nerozoznateľné. Ak nespomeniem iné, ide o kresťanstvo, pretože s touto verziou som najlepšie oboznámený.  Pre moje ciele sú rozdiely menej dôležité ako podobnosti. A vôbec sa nebudem dotýkať iných náboženstiev, ako je budhizmus a konfuciánstvo.  Samozrejme treba niečo povedať o tom, že látku spracúvam nie ako náboženstvo, ale ako etické systémy alebo životné filozofie.
Jednoduchú definíciu predpokladu Boha, s ktorou som začal, treba pre poňatie abrahámovského Boha doplniť. Je to osobný Boh, ktorý nielenže stvoril vesmír a prebýva v ňom možno aj mimo neho (čokoľvek sa tým môže myslieť), ale má aj už spomínané nepekné ľudské vlastnosti.    
Či sú osobné kvality pekné alebo nepekné, nie sú časťou deistického Boha Voltaira alebo Thomasa Paina. Pri porovnaní s psychotickým previnilcom Starého zákona je deistický Boh Osvietenstva  18. storočia už v podstate väčšia bytosť: hodný svojej kozmickej kreácie nezaoberá sa povýšenecky s ľudskými záležitosťami, zdržanlivo sa drží bokom od našich súkromných myšlienok a nádejí, vôbec sa nezaujímajúc o naše špinavé hriechy alebo mrmlané kajania. Boh deistov je fyzik, čo má priviesť koniec fyziky, je alfa a omega matematikov, je zbožštením dizajnérov; je hyperinžinierom, čo určil zákony a konštanty vesmíru, nastavil ich s vynikajúcou presnosťou na podklade starších vedomostí, nechal vybuchnúť to, čo teraz nazývame horúcim veľkým treskom, potom sa utiahol a od tých čias sme o ňom nepočuli.
V dobách prísnej viery sa deisti hanobili ako nerozlíšiteľní od ateistov. Susan Jacoby zostavila v knihe Voľnomyšlienkari: Dejiny amerického sekularizmu (Freethinkers: A History of American Seularism) zoznam prívlastkov pre úbohého Thomasa Paina: odkundes , plaz, sviňa, besný pes, slaný haring, voš, arcibeštia, grobian, klamár a, samozrejme, neverec. Paine umrel v chudobe, opustený bývalými politickými priateľmi (s pochvalnou výnimkou Jeffersona), v rozpakoch pre jeho protikresťanské názory. Dnes sú základy vierouky kresťanstva posunuté tak ďaleko, že z deistov sa robí protiklad ateistov a dávajú sa – neslýchané – do jedného mecha s teistami. Veria predsa na najvyššiu inteligenciu, ktorá stvorila vesmír!

Sekularizmus, zakladajúci otcovia a náboženstvo v Amerike
Predpokladá sa, že zakladajúci otcovia americkej republiky boli deisti. Niet pochýb, že mnohí boli, hoci o väčšine sahovorilo ako o ateistoch. Isté je, že ich články o náboženstve o tom nepripúšťajú pochybnosti. Nech boli ich individuálne náboženské názory akékoľvek, kolektívne boli sekularisti a to je otázka, ktorou sa chcem zaoberať v tomto odseku, začínajúc – možno je to prekvapujúce – citovaním state senátora Barryho Goldwatera z roku 1981. Táto stať presvedčivo ukazuje, ako vysoko cenil tento kandidát na prezidentstvo a hrdina amerického konzervativizmu sekulárnu tradíciu založenia Republiky:  
„Niet inej pozície, na ktorej by ľudia tak nepohnute lipli, ako je ich náboženské presvedčenie. Nemajú mocnejšieho spojenca v každej diskusii ako je Ježiš Kristus, Boh alebo Alah, alebo ako nazveme túto najvyššiu bytosť. No ako pri každej inej mocnej zbrani, aj volanie božej pomoci sa má diať opatrne. Náboženské zoskupenia, ktoré sa tvoria v našom štáte, nepoužívajú svoj náboženský vplyv dosť rozumne. Pokúšajú sa prinútiť predstaviteľov vlády na stopercentné zastávanie ich stanoviska. Ak nesúhlasíte s týmito náboženskými skupinami v jednom osobitnom morálnom probléme, hneď si sťažujú a hrozia vám odňatím financií alebo hlasov, prípadne obidvomi. Úprimne povedané som chorý a unavený z politických kazateľov tohto štátu, ktorí mi prikazujú ako občanovi, že ak chcem byť morálnou osobou, musím veriť A, B, C, alebo D. Čo si o sebe myslia, že sú? Na základe čoho si dovoľujú dovolávať sa práva diktovať mi svoje morálne predstavy? Ešte väčšmi sa hnevám ako zákonodarca, keď musím znášať hrozby rozličných náboženských skupín, ktoré si myslia, že majú akési Bohom zaručené právo kontrolovať každé moje hlasovanie v senáte. Dnes ich varujem: Budem s nimi bojovať na každom úseku cesty, ak sa pokúsia diktovať svoje morálne názory všetkým Američanom v mene konzervativizmu.“  
Náboženské názory zakladajúcich otcov sú pre propagandistov dnešnej Ameriky veľmi dôležité, lebo sú posadnutí snahou šíriť svoje prekrútené predstavy dejín USA. Proti ich názoru sa skutočnosť, že Spojené štáty neboli založené ako kresťanský štát, konštatovala v texte medzinárodnej Dohody s Tripolisom, zostaveným v roku 1796 Georgeom Washingtonom a podpísaným v roku 1797 Johnom Adamsom:
"Keďže vláda Spojených štátov sa v nijakom zmysle nezakladá na kresťanskom náboženstve; keďže nemá charakter nepriateľstva proti zákonom, náboženstvu a pokojnému žitiu Moslimov; a keďže menované štáty nikdy nevstúpili do vojny ani sa nedopustili nepriateľských činov voči žiadnemu moslimskému štátu, vyhlasujú obidve strany, že žiadne zámienky na základe náboženských názorov neprerušia harmóniu existujúcu medzi týmito dvomi štátmi.“
 Úvodné slová tohto citátu by mohli zapríčiniť pobúrenie vo vládnych kruhoch dnešného Washingtonu. No Ed Bruckner presvedčivo dokázal, že vo svojom čase nevyvolali nesúhlas ani medzi politikmi ani vo verejnosti.
Často sa hovorí o paradoxe, že na sekularizme založené Spojené štáty, sú teraz najreligióznejší štát v celom kresťanstve, kým Anglicko s cirkvou ustanovenou za štátnu a s konštitučným monarchom ako jej hlavou je medzi najmenej religióznymi. Ľudia sa ma sústavne pýtajú, ako je to možné. Neviem. Predpokladám, že Anglicku sa zrejme náboženstvo omrzelo po otrasnej histórii náboženských násilí, keď protestanti a katolíci striedavo získavali prevahu a systematicky vraždili jedni druhých. Druhá možnosť sa zakladá na pozorovaní, že Amerika je štát prisťahovalcov. Jeden kolega mi poukazuje na to, že prisťahovalci, vytrhnutí z prostredia stability a pohodlia rozšírenej rodiny v Európe, padli si do náručia s cirkvou ako náhradou za príbuzenstvo. Je to zaujímavá myšlienka, hodná sledovania. Mnohí Američania iste vidia v miestnej cirkvi dôležitú jednotku svojej identity, čo má niektoré znaky rozšírenej rodiny.
Existuje aj hypotéza, že religiozita Ameriky pramení, paradoxne, zo sekularizmu jej ústavy.  Práve pretože je Amerika sekularizovaná, stalo sa náboženstvo slobodným podnikaním. Súperiace cirkvi súťažia v snahe získať zbory veriacich – nielen tučné desiatky, ktoré to vynáša – a súťaž sa koná  so všetkými agresívnymi technikami trhoviska. Čo je dobré pre pracie prášky, je dobré pre Boha a výsledok je čosi, čo sa blíži náboženskej mánii dnešných menej vzdelaných tried. V Anglicku, naopak, náboženstvo pod vedením ustanovenej cirkvi sa stalo niečím len o málo viac ako príjemným trávením sociálneho spolužitia, sotva spoznateľným ako náboženstvo. Anglickú tradíciu pekne vyjadruje Giles Fraser, anglikánsky vikár a súčasne lektor filozofie v Oxforde, píšuci do Guardiana. Jeho článok má podtitulok „Ustanovenie Anglikánskej cirkvi vyňalo Boha z náboženstva, ale je tu riziko silnejšieho prístupu k viere.“
„Boli časy, keď vidiecky vikár bol predstaviteľom  hlavnej osoby v anglickej dráme. Tento čaj pijúci milý excentrik s vyleštenými topánkami a slušnými spôsobmi reprezentoval typ náboženstva, pri ktorom sa nereligiózni ľudia necítili nedobre. Neprepadal do sladkastého existencializmu, nepritlačil vás k múru otázkou, či budete spasený, ešte menej kázal križiacke ťaženie alebo kládol pri reči bomby v mene nejakej vyššej moci.“
(Tiene Betjemanovho Our Padre, z ktorého som citoval na začiatku 1. kapitoly)
Pokračuje poznámkou, že „ten milý vidiecky vikár naočkoval rozsiahle kruhy Angličanov proti kresťanstvu“. Článok končí nárekom nad nedávnym trendom v Anglikánskej cirkvi opäť brať náboženstvo vážne; posledná veta je varovanie: „treba sa obávať, že ducha anglického náboženského fanatizmu vypustíme z vládnej fľaše, v ktorej spal celé storočia“.
 V súčasnej Amerike vyvádza duch náboženského fanatizmu natoľko, že zakladajúci otcovia by sa zhrozili. Ponechajme bokom otázku, či je alebo nie je správne zmieriť sa s existujúcim paradoxom a viniť z toho sekulárnu ústavu, ktorú oni vypracovali. Dôležité je, že zakladatelia USA boli temer iste sekularisti, ktorí verili, že náboženstvo treba držať mimo politiky. Je dosť náznakov, aby boli postavení na roveň s tými, čo dnes protestujú napríklad proti vyzývavému vystavovaniu Desatora na verejných miestach patriacich štátu. Cítim pokušenie uvažovať, či aspoň niektorí zo zakladateľov štátu mohli prekročiť hranice deizmu. Mohli byť agnostici alebo dokonca ateisti? Nasledujúci text od Jeffersona je nerozoznateľný od toho, čo by sme dnes nazvali agnosticizmom:
„Hovoriť o nemateriálnej existencii je reč o ničom. Povedať, že ľudská duša, anjeli, boh, sú nemateriálni, je ako povedať, že nie sú nič, že niet boha, anjelov, duše. Neviem uvažovať inakšie … bez pádu do nezmyselnej priepasti snov a fantázií. Uspokojujú a dostatočne ma zamestnávajú veci, ktoré sú; neznepokojujem a netrápim sa pre veci, ktoré by síce mohli byť, ale pre ktoré nemám dôkazy.“
Christopher Hitchens vyslovuje v životopise „Thomas Jefferson: americký autor“ názor, že Jefferson bol pravdepodobne ateista a to v dobe, keď také niečo bolo veľmi ťažké. Pri vyslovení tohot názoru musíme však byť zdržanliví a brať do úvahy opatrnosť, ktorú musel Jefferson zachovávať počas svojho verejného politického života. Ale ako napísal svojmu synovcovi Petrovi Carrovi už v roku 1787, hľadania v tomto smere sa neslobodno zrieknuť zo strachu pred dôsledkami: „Ak hľadanie končí presvedčením, že nieto Boha, nájdeš povzbudenie k cnosti v úteche a potešení, ktoré pritom pociťuješ, ako aj v láske iných, ktorých ti to získa.“
Nasledujúcu radu Jeffersona, tiež z jeho listu Carrovi, považujem za priam dojímavú: „Stras zo seba všetok strach servilných predsudkov, pred ktorými sa sluhovsky hrbia slabí duchovia. Fixuj rozum pevne v jeho sídle a volaj ho za sudcu pre každý skutok, každý názor. Odvážne spochybni aj existenciu Boha; pretože ak je, musí vyššie hodnotiť uctenie rozumu ako slepecký strach.“ Jeffersonove poznámky typu „Kresťanstvo je najzvrhlejší systém, aký kedy postihol človeka.“ sa znesú s deizmom, ale aj s ateizmom.  Tak je to aj s robustným antiklerikalizmom Jamesa Madisona: „Počas skoro pätnásť storočí stál legálny štatút kresťanstva pred súdom. Aké plody prinieslo? Skoro všade a viac alebo menej: u duchovenstva pýchu a záhaľčivosť; u jednoduchých veriacich nevedomosť a podliezavosť; u obidvoch poverčivosť, pobožnostkárstvo a prenasledovanie.“ To isté sa dá povedať o výroku Benjamina Franklina: „Majáky sú užitočnejšie ako náboženstvo“ a Johna Adamsa „Toto by bol najlepší zo všetkých možných svetov, keby tu nebolo náboženstvo.“ Od Adamsa pochádza aj ďalší nádherný výrok proti kresťanstvu: „Kresťanskému náboženstvu rozumiem tak, že malo a má za základ zjavenie. Ale ako sa stalo, že milióny bájok, rozprávok a legiend sa pomiešali so židovským aj kresťanským zjavením a urobili z nich najkrvavejšie náboženstvá, aké kedy boli?“ V inom liste, tento raz Jeffersonovi, stojí: „Až ma striasa pri pomyslení na najfatálnejší príklad zneužitia žiaľu v doterajšej histórii ľudstva – kríž. Uvedom si, koľko pohrôm spôsobil tento symbol žiaľu!“
Nech boli Jefferson a jeho kolegovia teisti, deisti, agnostici či ateisti, celkom iste boli zanietení sekularisti. Boli presvedčení, že náboženské názory prezidenta (či už ich má alebo nie) sú výlučne jeho osobná záležitosť. Všetci zakladajúci otcovia, bez ohľadu na ich súkromné náboženské presvedčenie, by žasli, keby čítali správu novinára Roberta Shermana o rozhovore s Georgeom Bushom starším, ktorý na otázku, či uznáva rovnaké občianstvo a vlastenectvo Američanom, ktorí sú ateisti, odpovedal:„Nie, neuznávam, žeby sa ateisti mali považovať za občanov alebo za vlastencov. Sme jeden národ pod ochranou Boha.“  V predpoklade, že Shermanova správa je hodnoverná (nanešťastie nepoužíval magnetofón a iné noviny o tom v tom čase nepísali), pokúste sa nahradiť ateistov „židmi“, „moslimami“ alebo „čiernymi“. To vám dá mieru predsudku a diskriminácie, ktorú musia dnes znášať americkí ateisti. Priznania osamelého ateistu v denníku New York Times od Natalie Angierovej je smutný a dojemný opis pocitov izolácie ateistu v dnešnej Amerike.  Ale izolácia amerických ateistov je ilúzia, usilovne pestovaná predsudkami. Ateisti sú v Amerike početnejší, ako sa zväčša myslí. Ako som povedal v predhovore, amerických ateistov je oveľa viac ako Židov, no židovská loby je notoricky známa ako najmocnejšia loby vo Washingtone. Čo by mohli dosiahnuť americkí ateisti, keby boli lepšie organizovaní?  
Vo svojej obdivuhodnej knihe Ateistický vesmír líči David Mills historku, ktorú by ste odmietli ako nerealistickú karikatúru bigotnosti polície, keby to bola fikcia. Jeden kresťanský liečiteľ vierou organizoval „križiacke ťaženie zázrakov“, v priebehu ktorého prišiel raz do roka do Millsovho mesta. Medzi iným radil diabetikom zahodiť inzulín, pacientom s rakovinou zrieknuť sa chemoterapie a prikazoval im miesto toho modliť sa. Rozumný Mills sa rozhodol organizovať varovnú mierovú demonštráciu. Urobil však chybu, keď išiel na políciu informovať ju o svojom pláne; žiadal policajnú ochranu pred možnými útokmi prívržencov liečiteľa vierou.  Prvý policajt, s ktorým hovoril, sa ho pýtal, či je s ním alebo proti nemu (mysliac na liečiteľa). Keď Mills povedal, že je „proti nemu“, prekvapil ho policajt priznaním, že aj sám má v úmysle ísť na zhromaždenie a osobne tam napľuť Millsovi do tváre. Mills sa rozhodol skúsiť šťastie u druhého policajta.  Tento povedal, že keby sa niektorý z prívržencov liečiteľa dopustil násilia proti Millsovi, zatkol by Millsa s odôvodnením že „sa pokúšal miešať sa do Božieho diela“. Mills sa vrátil domov a telefonoval na policajnú stanicu v nádeji, že na vyššej služobnej úrovni sa stretne so sympatiou.
Po dlhšej dobe ho spojili so seržantom, ktorý ho schladil: „Do pekla s vami, človeče! Žiaden policajt predsa nebude chrániť sprepadených ateistov! Dúfam, že vás tam niekto poriadne skrvaví.“ Ukázalo sa, že na tej strážnici bolo málo pochopenia, ľudskej starostlivosti a zmyslu pre povinnosť. Mills udáva, že vtedy hovoril so siedmimi alebo ôsmimi policajtmi a ani jeden mu nesľuboval pomoc; viacerí mu priamo vyhrážali násilím.
Anekdoty o podobných predsudkoch sú časté a Margaret Downeyová zo Spoločnosti voľnomyšlienkarov vo Veľkej Philadelphii systematicky zaznamenáva také prípady.  Jej databáza  incidentov, katalogizovaná podľa obcí, škôl, pracovísk, médií, rodín a vlády, obsahuje príklady obťažovania, strát zamestnania, vylúčenia z rodiny, ba aj vrážd.  Jej dokumentovaný dôkaz nenávisti a neporozumenia ateistov uľahčuje uveriť, že v Amerike je pre čestného ateistu prakticky nemožné vyhrať verejné voľby. Je tu 435 členov Kongresu a 100 senátorov. Ak predpokladáme, že väčšina z týchto 535 jednotlivcov tvorí vzdelanú vzorku občianstva, je štatisticky isté, že značná časť z nich musia byť ateisti. Museli klamať alebo zatajovať svoje skutočné presvedčenie, aby boli zvolení. Kto im môže niečo vyčítať, ak voliči, ktorých museli presvedčiť, sú takí? Všeobecne sa uznáva, že priznať sa k ateizmu by pre každého kandidáta na prezidentstvo bola okamžitá politická samovražda.
Tieto skutočnosti o dnešnej politickej klíme vo Spojených štátoch a ich dôsledky by boli zdesili Jeffersona, Washingtona, Madisona, Adamsa a všetkých ich priateľov. Či už boli ateisti, agnostici, deisti alebo kresťania, v hrôze by sa boli odvrátili od teokratov Washingtonu začiatku 21. storočia  Miesto toho by ich to ťahalo k sekularistickým zakladajúcim otcom postkoloniálnej Indie, najmä k religióznemu Gandhimu („Som hinduista, som moslim, som žid, som kresťan, som budhista“) a ateistovi Nehruovi:
 „Divadlo toho, čo sa volá náboženstvom alebo do určitej miery organizovaným náboženstvom, v Indii a inde, ma vždy napĺňalo hrôzou. Často som ho odsudzoval a prial som si zmiesť to všetko zo stola. Skoro vždy sa ukázalo, že za tým stojí slepá viera a zaostalosť, dogmy a bigotnosť, povera, vykorisťovanie a zachovávanie osobných privilégií.“
Nehruovu definíciu sekulárnej Indie podľa Gándhího sna (keby sa bol realizoval, namiesto rozdelenia celého ich štátu náboženskými krvavými kúpeľmi) skoro by bol mohol napísať Jefferson:
„Hovoríme o sekulárnej Indii … Niektorí ľudia si myslia, že tým sa myslí niečo oponujúceho náboženstvu. To nie je správne. Znamená to, že India je štát, ktorý uctieva všetky viery rovnako a dáva im všetkým rovnaké možnosti; India má dlhú históriu tolerancie. V štáte ako je India, ktorý má mnoho vier a náboženstiev, nedá sa vybudovať skutočný nacionalizmus inakšie ako na báze sekularity.
Boh deistov je celkom iste zlepšenie oproti biblickej oblude. Nanešťastie je len o málo pravdepodobnejšie, že existuje, alebo či vôbec existoval. V každej jeho forme je predpoklad Boha nepotrebný *. Predpoklad Boha je temer vylúčený aj zákonmi pravdepodobnosti. Vrátim sa k tomu v 4. kapitole. Najprv preberiem v 3. kapitole údajné dôkazy božej existencie.
Medzitým sa obrátim na agnosticizmus a na mylnú mienku, že existencia či neexistencia boha je nedotknuteľná otázka, ležiaca navždy mimo dosah vedy.

Preložil Rastislav Škoda, vydavateľ Zošitov Humanistov, pokračovanie nabudúce

Súvisiace články:

• RASTISLAV ŠKODA: Richard Dawkins a jeho The God Delusion
• Richard Dawkins: The God Delusion