Arogancia z nepochopenia. Tak by sa dali nazvať reakcie na slová Rowana Wiliamsa, arcibiskupa canterburského, o zavedení moslimského práva šaría vo Veľkej Británii. Čo si predstavujeme pod šaríou? Týrané ženy, uťaté ruky zlodejov, bičovanie cudzoložníkov a kameňovanie neverníc? Kto nám podsúva túto mienku? Médiá?

Nechajme prehovoriť „mienkotvorcu“. „Rozvod podľa islamského zákonníka má svoje prednosti. Napríklad by vyriešil toľko preklínané prieťahy v súdnom konaní. Stačí, ak manžel manželke trikrát pred svedkami povie, že sa s ňou rozvádza a hotovo.“ Toľko mienkotvorný názor.„Mienkotvorca“ si nedá tú námahu, aby si overil, či je to naozaj také jednoduché. Mienkotvorcu nezaujíma, že medzi jednotlivými vyhláseniami o rozvode musí byť minimálne mesačná prestávka, aby sa predišlo rozvodom v afekte. Mienkotvorcu nezaujíma, že forma tohto „islamského rozvodu“ nemá konanie rozvodu uľahčiť, ale naopak sťažiť- hlavne zabrániť zapudeniu manželky len tak z rozmaru, či túžby po novej.

 Mienkotvorcu nezaujíma, že po treťom prehlásení o rozvode musí bývalý manžel bývalej manželke platiť výživné ešte po dobu niekoľkých mesiacov, mienkotvorcu nezaujíma, že manželke musí vrátiť veno, mienkotvorcu nezaujíma... . Mienkotvorcu nezaujíma nič, čo sa nehodí do obrazu moslimských fanatikov s kindžálmi medzi zubami, pripravenými už už podrezať hrdlá všetkým, čo uznávajú hodnoty našej najzápadnejšej najvyspelejšej civilizácie.

 Poslušné ovečky poslušne nasávajú mienku mienkotvorcov a desia sa nad hlúposťou arcibiskupa. Všetko to je dôsledkom arogancie. Arogancie ľudí, ktorí sú schopní svoje predsudky nadraďovať nad seriózne znalosti. Arcibiskup cantenburský nie je žiaden islamský fundamentalista, len vie o čom je islam, o čom je šaría.

 Je zbytočné písať, čo je šaría. Skrátene sa to podať nedá, na komplexnú analýzu tu miesto nie je. Kto má seriózny záujem, ľahko si to samoštúdiom naštuduje. Kto záujem nemá a hlavne komu pravda nevyhovuje, ten tak či tak všetko označí za propagandu.

 Týrané ženy, uťaté ruky zlodejov, bičovanie cudzoložníkov a  kameňovanie neverníc, aj to je šaría. Lepšie povedané, jej bezduchá aplikácia v najextrémnejšej forme. (Na druhej strane, obriezka žien, vraždy cti ani verejné skupinové znásilnenie, to šaría nie je.)  O tomto nám médiá vždy a podrobne referujú. Veď na to sú, samozrejme. Že sa tým démonizuje fungujúci právny systém, to už nikoho nezaujíma.

  Povedal arcibiskup canterburský niekedy, že hovorí o tomto extrémizme? A čo vlastne povedal?

 Keby arcibiskup Wiliamson nepoužil slovo šaría, ale zmienil by sa iba o islamských, či moslimských súdoch s obmedzenými právomocami, vyvolali by jeho slová takú polemiku? Asi nie, bojíme sa slova šaría, nie jeho významu.

 Pritom práve v Británii existuje precedens, ktorý zavedenia šaríe v otázkach rodinného práva umožňuje. Je to židovský náboženský súd Beth Din. Arcibiskup cantenburský nikdy nepovedal, že by mali mať islamské súdy väčšie právomoci, než už majú súdy rabínske a už vôbec nepovedal, že by mali byť nadradené nad civilné súdy.

 Keď sme už pri židoch, dokonca aj v „naj- jedinej naj- demokracii“ Blízkeho východu moslimský právny systém šaría existuje a funguje (bez akéhokoľvek vplyvu na naj- demokratičnosť). Pravdepodobne i tam však majú svoje skúsenosti s démonizovaním slova šaría, preto sa na v tejto súvislosti hovorí prevažne o moslimských či islamských náboženských súdoch, hoci sa občas použije aj termín šaríatsky súd. Popri civilných a vojenských súdoch existujú v Izraeli i náboženské súdy židovské (rabínske), moslimské, drúzske a kresťanské.  Právna norma, ktorá v Izraeli fungovanie moslimských súdov rozhodujúcich podľa práva šaría upravuje sa nazýva Zákon o moslimských sudcoch (1961). Podľa nej sudcov šaríatských súdov a najvyššieho šaríatského odvolacieho súdu menuje izraelský prezident, tak ako civilní či rabínski sudcovia patria k štátom plateným zamestnancom. Samozrejme, ich rozhodovacie právomoci sa obmedzujú na rodinné a dedičské záležitosti, pričom existujú isté obmedzenia, v ktorých je civilné právo nadradené.

  Šaría sa netýka nemoslimov. Hoci teória islamského práva sa venuje právnemu, postaveniu nemoslimov pod moslimskou vládou, nemoslimské obyvateľstvo v krajinách so zavedenou šaríou (skutočnou, nie len deklarovanou), sa riadi vlastným právom a vlastnými náboženskými súdmi (samozrejme, ak také má a ak patrí k tzv. ľuďom knihy).

  Šaría ako právny systém, hoci teoreticky záväzný pre všetkých moslimov, je len v niekoľkých krajinách platným právnym systémom a i tam je oklieštený rôznymi úpravami. Napríklad jednou z krajín, kde je už niekoľko desaťročí v platnosti šaría v „kompletnej“ verzii (nie len v otázkach rodinného, či dedického práva) je Sudán. Šaría bola zavedená v roku 1983, v roku 1991 bola jej platnosť na prevažne animisticko-kresťanskom juhu pozastavená a od roku 1998 sú ústavnou zmenou južné provincie z práva šaría vyňaté, pričom sa to týka i kresťanov žijúcich na moslimskom severe.

 V drvivej väčšine moslimských krajín sa šaría uvádza ako jeden zo zdrojov právneho poriadku, jeho konkrétne vplyvy v tej ktorej krajine sú však zväčša len deklaratívneho rázu. Ak si odmyslíme šaríu v nových moslimských demokraciách Iraku a Afganistane, kde je všetko ešte otázkou vývoja  a budúcnosti, islamské krajiny s „kompletnou verziou“ šaríe zrátame na jednej ruke. Vo väčšine ostatných moslimských krajín (a v Izraeli!) nachádza uplatnenie len vo sférach rodinného a dedičského práva , aj to so značnými obmedzeniami.

 Uznanie práva šaría nie je otázkou dňa. Je celkom zaujímavé pozorovať reakcie na názor canterburského arcibiskupa. Netreba chodiť ďaleko, stačí si prečítať diskusiu na SME. či nejaký ten „názor“. Deje sa niečo z toho, pred čím nás varujú diskutéri a mienkotvorci v Izraeli? A pritom moslimská populácia s izraelským občianstvom tvorí osemnásť percent obyvateľstva. Porovnajme si to s dvoma a pol percentami moslimov v UK...

 
 Paradoxne, výhrady proti zavedeniu šaríe v Británii by mohli vzniesť hlavne moslimovia. Z dôvodu, že o tom, čo je šaría rozhodujú mienkotvorní novinári a xenofóbni politici, jeho prípadné zavedenie by malo za následok eskaláciu islamofóbnych prejavov majoritnej spoločnosti. A to by bol presný opak toho, čo Rowan Wiliamson, arcibiskup canterburský, zamýšľal.