JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Koniec liberálneho prešľapovania

Ľudia sa rozhodujú medzi kritikou a odchodom (voice vs. exit), poznamenal známy ekonóm Albert O. Hirschman. Rozhodnutie o brexite bolo ...

[Joachim Becker]

Simon Theur: TTIP, jeho víťazi a porazení

Únik dôverných dokumentov z rokovaní o Dohode o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) v pondelok 25. apríla potvrdil ...

[Kriteko]

Čo môžeme spraviť pre lepšiu Európu

DiEM25, hnutie za skutočnú demokraciu v EÚ, ktoré založil Yanis Varoufakis a signatármi sú i také osobnosti ako Noam Chomsky, Slavoj ...

[Alena Krempaská]

Serge Latouche: Farewell to growth, Polity Press, 2009

Kríza žánru | Autonómna zóna | Tomáš Profant | 26.08.2011

_ma_small

Serge Latouche je prominentný predstaviteľ myšlienky lepšieho života s nižšou spotrebou, tzv. décroissance, alebo de-growth. Pôsobí na Univerzite Paris-Sud a kritike hospodárskeho rastu sa venuje už viac ako tridsať rokov.

Kniha Farewell to Growth vyšla v roku 2007 vo francúzštine a do angličtiny bola preložená o dva roky neskôr. Táto útla publikácia je akýmsi zhrnutím hlavných myšlienok konceptu de-growth a je prínosná najmä svojou prístupnosťou širšiemu publiku ako aj zameraním sa na možnosť konkrétne implementovať proti-rastové návrhy do praxe na rôznych úrovniach. Jej cieľom je slúžiť ako „nástroj, ktorý môže byť použitý kýmkoľvek, kto sa aktívne angažuje v enviromentálnej politike, alebo v politickom aktivizme a to najmä na lokálnej alebo regionálnej úrovni“ (s. vii).

Autor knižku rozdelil do troch častí. Prvá vysvetľuje, čo to je de-growth, aké sú korene tohto konceptu a prečo ho potrebujeme. Začína vymenovaním prvých lastovičiek, ktoré lámu tabu rastu. Okrem nie až tak prekvapivých aktivít anti-globalizačných skupín boli nútení sa s touto témou konfrontovať aj politici/čky v talianskych parlamentných voľbách v roku 2006 a vo francúzskych prezidentských voľbách v roku 2007. Typickým predstaviteľom de-growth myslenia je napríklad hnutie Cambiaresti, ktorého cieľom je podporovať férovú ekologickú stopu – koncept umožňujúci vypočítať úroveň zaťažovania prírody vlastnou spotrebou.

Podľa Latoucha de-growth neznamená negatívny rast. Takéto chápanie je len dokladom uväznenia myslenia o spoločnosti v termínoch rastu a jeho opaku. Kontrakcia hospodárstva bez akýchkoľvek sprievodných opatrení vedie k chaosu, nezamestnanosti a zásadnému narušeniu zdravotných, sociálnych, vzdelávacích a aj enviromentálnych štandardov. Preto je treba prijať de-growth alebo a-growth v zmysle a-teizmu a opustiť túto vieru v pokrok skrz produkciu a spotrebu. Cieľom de-growth je „vybudovať spoločnosť, v ktorej môžeme lepšie žiť a zároveň menej pracovať a spotrebovávať“ (s. 9). V Latouchovi je cítiť Adornovu a Horkheimerovu kritiku osvietenstva. Snaha o rast inštrumentalizuje ľudí, ktorí sa stávajú pre systém nadbytočnými. Rast je cieľom sám o sebe, namiesto toho aby fungoval v prospech ľudí, prípadne aby bol odmietnutý ako smer vedúci do záhuby.

V kapitole o závislosti na raste ukazuje ako má reklama za následok nadmernú spotrebu a cituje prieskum, podľa ktorého si 90% riaditeľov veľkých amerických spoločností myslí, že bez reklamnej kampane by nebolo možné predať nový produkt a 51% z nich si myslí, že reklama ľudí presvedčila, aby si kupovali veci, ktoré v skutočnosti nechcú. Okrem reklamy a možnosti požičať si je ďalším motorom rastu konzumerizmus. Latouche cituje päťdesiat rokov starú myšlienku amerického analytika trhu Victora Lebowa, podľa ktorého bolo potrebné v záujme fungovania ekonomiky, aby sme naše „duchovné uspokojenie hľadali v spotrebe“ (s. 19). Neustále sa opakujúci rituál nákupu a z neho plynúce dočasné ukojenie nutkavej žiadostivosti umožňuje napríklad tzv. vbudované zastarávanie (built-in obsolescence). Je prakticky nemožné nájsť kohokoľvek, kto by pokazené veci opravil. Omnoho lacnejšie je anti-sociálnym a anti-ekologickým spôsobom vyrobiť ďalší kus zbytočnej elektroniky. Latouche vychádza zo známeho analytika konzumerizmu, ktorého knihy vychádzajú aj v slovenčine, Gillesa Lipovetskeho, podľa ktorého má táto hyper-spotreba za následok paradoxné šťastie vedúce k epidémii depresií a ďalších psychických chorôb.

Tento základný argument kritiky súčasnej spoločnosti je podľa môjho názoru vhodné upraviť o vplyv farmaceutického priemyslu. Ten podobne ako ďalšie priemyselné sektory vytvára potreby po svojich produktoch – antidepresívach, čo má za následok umelé objavovanie stále nových a nových chorôb a ich následné diagnostikovanie. V slovenčine na túto tému vyšla napríklad kniha od Johna Virapena Nežiadúci účinok: smrť. Ako v prípade argumentu o vytváraní zbytočných potrieb, tak v prípade argumentu o „skutočnom“ raste počtu psychických ochorení je potrebné prichádzať s argumentáciou opretou o empirický výskum. Odlišovanie pravých od falošných potrieb je nemenej náročné ako odlišovanie psychicky chorých od psychicky zdravých v situácii, kedy samotní psychiatri, nárokujúci si toto privilégium, sa chovajú rovnako ekologicky iracionálne ako zbytok populácie smerujúcej k prírodnej katastrofe. Ak Franz Fanon vo svojej knihe Black Skin, White Masks poukázal na nemožnosť navrátenia arabských psychiatrických pacientov v koloniálnom Alžírsku do spoločnosti kvôli jej rasovej rozpoltenosti a neochote ich prijať, ako by sme mohli očakávať, že sociálne rozdelená spoločnosť bude schopná prijať svojich menej úspešných členov? Rastúce množstvo psychických narušení tak nie je dôsledkom individuálneho problému, ktoré má byť riešené individuálnou konzumáciou psychofarmák, ale dôsledkom nesprávneho smerovania „zdravej“ časti chorej spoločnosti. Logickým pokračovaním potom je považovanie „chorých“ za „zdravých“ a naopak a teda vítanie správ o náraste predaja anti-depresív vo Francúzsku a nie ich kritika. Dá sa povedať, že nárast psychických „ochorení“ v chorej spoločnosti znamená, že spoločnosť sa pomaly obrodzuje.

Latouche následne poukazuje na nadmernú spotrebu, ktorá vytvára ekologický dlh voči budúcim generáciám a cituje Henryho Kissingera, podľa ktorého v roku 1974 bolo vhodným riešením zastavenie rastu počtu obyvateľov, alebo jeho redukcia v krajinách Tretieho sveta. Opačným argumentom je absencia obáv z preľudnenia vďaka technologickým možnostiam, ktoré dosiaľ vždy predbehli rast svetovej populácie. Ich ekologická neudržateľnosť však vedie Latoucha k poslednej možnosti a tou je zníženie spotreby mäsa a spravodlivejšie rozdelenie zdrojov nielen v rámci štátov, ale aj v globálmom meradle.

Druhá časť recenzovanej knihy sa zaoberá konkrétnymi predstavami, ako by post-rastová utópia mohla vyzerať. Argumentuje v prospech kultúrnej revolúcie namiesto nepostačujúcej volebnej zmeny. Používa termín „konkrétna utópia“, ktorý umožniť reálne naplnenie myšlienky, že iný svet je možný. Cieľom je „celková teoretická koherencia“ (s. 32). Latouche vytvára zoznam ôsmich „R“, teda ôsmich viac alebo menej konkrétnych návrhov, čo je treba urobiť, aby bolo možné sa k realite de-growth priblížiť. Jeho cieľom je dosiahnuť zmenu hodnôt (re-evaluate) – aby altruizmus nahradil egoizmus a najmä aby našim cieľom prestalo byť prírode dominovať, ale žiť s ňou v harmónii. Potrebujeme sa opätovne zamyslieť (reconceptualize) nad konceptami ako vzácnosť, ktoré majú zmysel iba ako výraz vytváraných nekonečných potrieb a túžob. Je potreba prispôsobiť (restructure) produkciu meniacim sa sociálnym vzťahom a hodnotám. Musí dôjsť k oveľa rovnomernejšej redistribúcii a to ako v národnom, tak globálnom rámci. Relokalizácia potom znamená nielen presun distribúcie na lokálnu úroveň, ale aj znovuobjavenie lokálnych kultúrnych koreňov. Veľmi dôležitá je redukcia odpadu, turizmu a dĺžky pracovného týždňa. Posledným „R“ je recyklácia.

Latouche následne argumentuje v prospech miestnej demokracie, alebo tzv. bio, či ekoregiónu, ktorý sa vznačuje vysokou mierou ekologickej nezávislosti. Ekonomická autonómia neznamená autrakiu, ale predpokladá obchod s nadbytkom. Zároveň nevyhnutne musí viesť k lokálnej monetárnej politike.

De-growth podľa autora v skutočnosti má svoj pôvod v krajinách globálneho juhu a bol odpoveďou na rozvojové projekty utláčajúce miestne obyvateľstvo. Tento post-rozvoj predpokladá odmietnutie naratívu modernizácie a opakovania chýb industrializovaných krajín. Postavenie sa pozápadňovaniu ale neznamená redukciu produkcie napríklad v Afrike. „Post-rozvoj, ktorý musí byť plurálny, znamená hľadať kolektívne formy prosperity, ktoré nekladú dôraz na materiálny blahobyt ničiaci životné prostredie a sociálne väzby“ (s. 62). 

Tretia kapitola je charakteristická potrebou pragmatizmu v politickom boji a jej cieľom je predstaviť konkrétne kroky, ktoré by mohli k post-rastovej spoločnosti viesť. Do istej miery sa táto časť prekrýva s druhou časťou a reprodukuje niektoré návrhy v rámci ôsmich R. Cieľom má byť znížiť ekologickú stopu na menej ako jednu planétu, či zaviesť daň na transport, aby v jeho cene bolo zahrnuté znečistenie. Do praxi ťažko prevoditeľným bodom je podpora priateľstvu a dobrým susedským vzťahom. Kritika naivity postoja, že by sme sa k sebe mali hlavne lepšie chovať tu isto nájde svoj terč. Veľmi dôležitý je posledný bod, podľa ktorého by sme mali vyhlásiť moratórium na akékoľvek ďalšie technologické inovácie. Najprv je potrebné zhodnotiť súčasnú situáciu a zásadne zmeniť smerovanie technologického vývoja v prospech napríklad zelenej chémie, či enviromentálnej medicíny namiesto genetiky.

Prekvapivé pri autorovom programe bioregionalizmu je jeho snaha o presadenie dane na finančné transakcie, či dane na nadnárodné koncerny. Nepochybne je to v súčasnej situácii jedna z ciest ako obmedziť najhoršie excesy kapitalizmu, ale v lokalizovanom svete, kde sa vymieňa iba nadprodukcia už snáď takéto dane nebudú potrebné. Latouche správne poukazuje, že ak by bol jeho ďalší návrh – princíp, že kto znečisťuje ten platí – dôsledne uplatňovaný, znamenal by revolúciu a galón benzínu za štrnásť amerických dolárov miesto jedného. Na základe dosiaľ uvedeného neprekvapí, že „de-growth je zásadne anti-kapitalistický“ (s. 91). Avšak jeho pozícia nie je celkom koherentná, keď na tej istej strane píše „peniaze, trhy, zisky a námezdný systém... nie sú nutne prekážkami sami o sebe... Dôležitejšie je, že nie sú artikulované tak, aby vytvorili systém.“ (ibid.). Rôzne tradičné spoločnosti poznajú trhy, či prácu za mzdu, podstatné však je, že nie sú kapitalistické, hoci sa v ich rámci nachádzajú kapitalisti. Podľa Latoucha je potrebné, aby boli sociálne inštitúcie, ktoré poznáme z kapitalizmu ukotvené v odlišnej logike. Kapitalizmus sa okrem iného vyznačuje tým, že odmeňuje určité chovanie, to ale neznamená, že neumožňuje iné logiky fungovania, avšak ak Latouche na jednom mieste požaduje zmenu z egoizmu na altruizmus, ako môže na inom takéto chovanie akceptovať, v prípade, že nie je základným znakom systému. Obmedzenie možnosti nekonečnej akumulácie kapitálu je nielen predpoklad zníženia nadmernej spotreby, ale najmä obmedzenia sociálnej polarizácie, ktorá v prvom rade umožní súdržnejšiu lokálnu spoločnosť. Je zarážajúce, že Latouche tento kľúčový prvok kapitalizmu ponecháva bez povšimnutia a len implicitne je možno odvodiť, že pod odmietnutím kapitalizmu ako systému má na mysli práve zamedzenie akumulácii kapitálu. Na druhú stranu je možno vhodné aby nedošlo k zbytočným revolučným excesom a aby bola de-growth spoločnosť dosiahnutá postupnou cestou, ktorá umožní postupne transformovať aj takú kľúčovú charakteristiku kapitalizmu, akou je možnosť neobmedzeného zisku.

V rámci debaty o tom, či je de-growth ľavicový alebo pravicový sa autor prikláňa k názoru, že potrebujeme novú os s jedným koncom ekologickým a druhým predátorským. Avšak zároveň  preferuje sociálnu demokraciu Ségolène Royal, Gerharda Schrödera, či Romana Prodiho a dúfa, že hodnoty solidarity a rovnosti sa podarí rozšíriť aj na budúce generácie a tak zamedziť ničeniu prírody.

Dôležitou súčasťou knihy je odpoveď kritikom ekologicky dôsledného prístupu, ktorej sa Latouche venuje v rôznych častiach textu. Častou reakciou na autorov/ky, ktorí používajú termíny ako „lokálny“, či „komunita“ je kritika nostalgii po minulosti, paternalizmu, elitárstva či výsmech viery v pravdu a lásku. Latouche cituje Michaela Singletona, ktorý sa na jednej strane takejto kritike   nesnaží uniknúť, na strane druhej jej odpovedá predstavou o síce modernom, ale stále ešte menej individualistickom živote ako žijeme dnes. Podľa neho je de-growth „... nanovo utkaným organickým prístupom k miestu, ktoré umožní aby ľudia mohli spolu tráviť viac času, tak ako to robili do roku 1960 vďaka, okrem iného, dedinským školám, „rodinným“ firmám, lokálnym obchodom a kinám namiesto trávenia ich času pendlovaním medzi školou, industriálnou zónou a supermarketom na okraji mesta.“ (s. 47) Latouche dodáva, že „alternatívny rozvoj na juhu i na severe nemôže byť ani nemožný návrat do minulosti ani uniformovaný de-growth modl nanútený zhora... musí to byť syntéza už stratených tradícií a modernity, ku ktorej bol ľuďom dosiaľ zamietaný prístup“ (s. 62).

Postoj k technológiám je u Latoucha ambivalentný. Na jednej strane kritizuje technooptimizmus, na druhej strane víta energetické úspory, ktoré je možné dosiahnuť práve vďaka moderným technológiám. V tomto ohľade by autor mohol zastávať koherentnejší postoj a jasne určiť na akých základoch by konkrétne technológie akceptoval, prípadne odmietal. Dôležité je to aj vo svetle snáh dosiahnuť „rozvoj“ na juhu skrz využitie stredne náročných technológií. Tieto sa na prvý pohľad môžu zdať vhodnejšie ako nezmyselné high-tech projekty v predchádzajúcich dekádach, avšak pri bližšej analýze sú, ako ukazujú Emma Crewe a Elizabeth Harrison vo svojej knihe Whose Development?, rovnako kultúrne slepé.

Problémom knihy je tiež nejasné definovanie pojmu „politicking“, ktoré by sa dalo preložiť ako politikárčenie. Latouche odmieta zakladať de-growth stranu zo strachu, že by sa zaplietla do politikárčenia (s. 95-96) a zdá sa byť elitárom, ktorého cieľom je pôsobiť na myslenie všetkých tak, aby sa zamysleli nad niektorými argumentami (ibid.). Kým takáto pozícia môže byť z pohľadu radikálneho demokrata veľmi atraktívna, jej odôvodnenie už je menej zmysluplné. Ak by sme si totiž za definíciu politikárčenia dosadili každodenné politické boje, bolo by len demokratické, ak aby sme sa do nich z post-rastovej pozície usilovali zasiahnuť. O to je možné usilovať viacerými spôsobmi a hoci odmietanie politických strán ako inherentne skorumpovaných je legitímny názor, odmietnutie politikárčenia ako akejsi nižšej formy politiky je elitárskym postojom, ktorý zamedzuje aktívnemu angažovaniu sa v každodennej politike.

Posledným kritickým zastavením sa je v závere artikulovaná pozícia medzi antropo- a eko-centrizmom. Ekocentrizmus hlbokej ekológie (deep ecology) Latouche karikuje na tvrdenie, že prežitie švábov je dôležitejšie ako prežitie ľudí. Sám sa ale pýta, či je nutné sa vyhraniť smerom na jednu alebo druhú stranu. Ľudí považuje za nadradený druh, na základe toho že majú podľa niektorých rozum, podľa iných dušu. Zároveň si ale veľmi správne uvedomuje, že takáto nadradenosť neplatí pre kultúru Asmat z Papui Novej Guinei, kde príslišníci iného kmeňa sú na úrovni zvierat, kým niektoré domáce zvieratá sú súčasťou rodiny. Tam jednoducho rozdelenie na prírodu a kultúru, ktoré je základnou súčasťou nášho myslenia, neexistuje. A Latouche ďalej píše: „Som presvedčení, že Asmat sa mýlia. Problémom je, že im to môžem dokázať iba zvnútra mojej vlastnej kultúry“ (s. 99). Pokúša sa preto nájsť umiernenú pozíciu: „Medzi extrémami správania sa ku zvieratám ako k ľuďom (ako animisti) a správania sa k ľuďom ako k veciam (ako to robí moderné techno-hospodárstvo) existuje priestor na rešpekt vecí, živých bytostí a ľudí“ (s. 102). Modernitu netreba odmietnuť, je treba ju prekonať a je treba prijať eko-antropocentrizmus. Ekologické starosti majú byť ústrednou súčasťou nášho sociálneho, politického, kultúrneho a duchovného života.

Takáto stredová pozícia potom pre Latoucha neznamená prijatie ekologických kultov, eko-feminizmu, či new age alebo neo-pohanstva. Okamžite sa tak vynára otázka ako chce autor svoju pozíciu odôvodniť. V celej knihe na jednu stranu kritizuje prílišnú racionalitu za to, že nás priviedla do slepej uličky bezmedznej viery v technológie, tak ako na to poukázali vo svojej kritike osvietenstva už Horkheimer a Adorno. Na druhú stranu ale je jeho pozícia rovnako racionálna. Takéto vyústenie je len logickým dôsledkom osvietenstva, je jeho radikalizáciou, tak ako sa o ňu snažili aj spomenutí predstavitelia kritickej teórie. Avšak ako môžeme bojovať rozumom proti rozumu? Nie sú to práve rôzne formy viery, ktoré jediné sú schopné obmedziť rozum v jeho podmaňovaní si prírody? Nie je omnipotentný rozum práve ten, ktorý je schopný obmedziť sám seba? Ak Latouche zakončuje svoju knihu citátom Oscara Wildea, že „všetko umenie je celkom zbytočné... a preto zásadné“ (s. 105), kde vo svojom racionálnom prístupe k prírode ponecháva priestor takejto zásadnej zbytočnosti? Sám cituje Jacquesa Godbouta podľa ktorého „umelci pripomínajú modernému človeku, že ak chce aby čokoľvek čo robí malo zmysel, musí sa tak či onak prihlásiť k nejakej forme animizmu“ (s. 104). Nie je táto veta popretím odmietnutia všetkého, čo sa nejakým spôsobom približuje new age, či neo-pohanstvu? Ak sa ľudia chovajú iracionálne v tom zmysle, že ničia svoje okolie a nie sú schopní či ochotní sa nechať racionálnymi argumentami presvedčiť, nie je iracionálna odpoveď v podobe viery zmysluplná obzvlášť vo svetle potreby dávať veciam zmysel, ktorý im modernita berie?   

Serge Latouche napísal knihu, ktorá je skvelou syntézou základných myšlienok de-growth hnutia, v ktorom sa stretávajú ekologicky uvedomelý občania s mimovládnymi organizáciami a akademickou sférou. Dáva v nej zbohom rastu a presvedčivo argumentuje v prospech lokálne ukotvených spoločenstiev s udržateľnou spotrebou. Podobné argumenty na Slovensku chýbajú nielen v pravo-ľavých debatách v Národnej rade, ale človek sa s nimi zriedka stretne aj v konkurenciuschopnosť podporujúcej Strane zelených, či na stránkach blogu Kritickej ekonómie. Harmonický vzťah k prírode je pre ľudstvo nevyhnutnosťou a bolo by vhodné, ak by sa takáto myšlienka stala súčasťou každodenného myslenia nás všetkých. Preklad recenzovanej knihy by tomu mohol napomôcť.

Bookmark and Share

Hodnotenie

9

Tento článok zatiaľ hodnotilo 57 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 28.08.2011 (m)

Diskusia k článku obsahuje 5 príspevkov


Odporúčame

Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist