Silvia Ruppeldtová:Tisíc a jedna noc Španielska

Život, vášeň a smrť Federica Garcíu Lorcu

Šťastný život nie je možný; jediné, čo môžeme, je žiť život heroický, čo je toľko, ako nevyhnutne tragický.

Arthur Schopenhauer

Federico García Lorca mal tridsaťosem rokov, keď ho na začiatku španielskej občianskej  vojny, pred takmer sedemdesiatimi dvomi rokmi,  popravili príslušníci protirepublikánskych jednotiek. Takmer dvadsať rokov po smrti bolo jeho meno v Španielsku úplné tabu, a o skutočnostiach okolo tragických okolností jeho života a smrti sa začalo v jeho milovanej krajine otvorene rozprávať až po smrti generála Francisca Franca v roku 1975. Príčiny tohto mlčania do istej miery výstižne pomenúvajú  názvy jeho  diel, vrátane andalúzskych Cigánskych romancí. „Kniha je básňou o Andalúzii, a nazývam ju cigánskou, lebo cigánske je najzákladnejšie, najhlbšie, najaristokratickejšie v mojom kraji, je to, čo udržiava žeravé uhlíky, krv a abecedu univerzálnej pravdy. Skutočné piesne našej tajomnej duše, cante jondo,  nepatria nikomu. Nesú sa vetrom ako zlaté chumáče bodliaka, a každá generácia ich oblieka do inej farby. Nesmieme poškvrniť a pretrhnúť  túto krehkú šnúru, ktorou sme spojení s Orientom,“ povedal Lorca. 

 
Lorca sa narodil 5. júna roku 1898 vo Fuente Vaqueros na granadskej nížine, v španielčine nazývanej starobylým slovom  ešte predrímskeho pôvodu – vega.  Rok jeho narodenia bol rokom, keď Španielsko stratilo svoju poslednú kolóniu, Kubu, a  Federicov otec, Federico García Rodríguez, zbohatol na cukrovej trstine, keď do Španielska prestal prúdiť kubánsky cukor. Podľa slov Lorcových slov, po otcovi zdedil básnik jeho hlboké city a vzťah k pôde. „Moje najstaršie spomienky sú spojené s vidiekom a s prácou na pôde. Pastieri, polia, nebo, samota. Nestáva sa často, že k životu pristúpime takým prirodzeným, priamym spôsobom. Pozorovaním a počúvaním.“  Umelecké nadanie v ňom formovala najmä matka, Vicenta Lorca Romerová, vzdelaná, jemná a hudobne nadaná žena. V jednom zo svojich listov Lorca píše: „Vďačím jej za všetko, čo som a za všetko, čím budem.“ Lorcovi rodičia boli  katolíci a Federico svoju matku často sprevádzal v kostole, kde liturgia, barokizujúce procesie a slávnosti odrážajúce bohatosť andalúzskeho folklóru,  hlboko zapôsobili na jeho predstavivosť. „Moja duša bola v extáze a ja som nežne upieral zrak na malého Ježiška v náručí láskavej, tak veľmi ľudskej  Panny, ktorá sa vždy usmievala a ovešaná flitrami a hviezdičkami a s krivou korunkou na hlave vyzerala tak trochu smiešne. Keď sa rozozvučal organ, dym kadidla a cenganie zvončekov vzrušili moje zmysly a náhle som sa vydesil hriechov, ktoré ma už dnes nemátajú.“  

Ó, cigánske mesto, kto ťa uvidel a v mysli nemá?

V roku 1909 sa rodina presťahovala do Granady, niekdajšej poslednej bašty islamskej kultúry na Iberskom polostrove. Jedno z najskvostnejších miest Córdobského kalifátu bolo v tom čase malým provinčným mestečkom, ktoré cestovateľ Karl Baedecker na začiatku 20. storočia opísal ako „žijúcu ruinu, ktorého obyvateľstvo sa z väčšej miery živí žobraním.“  Z mesta, z ktorého bolo po zavŕšení katolíckej rekonquisty v roku 1492 vyhnaných asi tristotisíc Maurov a dvadsaťtisíc sefardských Židov, sa stalo ospalé provinčné mestečko. „Bol to hrozný moment, aj keď v školách to učia presne opačne,“ smelo tvrdil Lorca na prahu občianskej vojny. „Zmizla obdivuhodná civilizácia s poéziou, astronómiou, architektúrou a jemnosťou, ktorá sa ničomu na svete nevyrovná, zmizla, aby uvoľnila miesto úbohému, zbabelému, strnulému mestu, ktoré teraz burcuje z pokoja najhoršia buržoázia v Španielsku.“

Nie všetci však Andalúziu opustili. So zdedenými  tajomstvami svojich andalúzskych a orientálnych  predkov sa uchyľovali  do odľahlých jaskýň v Sacromonte. Tie boli podľa oficiálnych záznamov o púťach  do Santiaga de Compostela, už od roku 1415 obývané ľuďmi, ktorých vtedy nazývali „Egypťanmi,“ či „Grékmi“. Neskôr ich začali volať deťmi vetra, bohémami,  Cigánmi.  Lorca,  spoločne so svojím priateľom a učiteľom, skladateľom Manuelom de Falla,  boli presvedčení, že starodávny umelecký prejav Andalúzie, cante jondo, neskôr pretavený do flamenka,  sa v Španielsku zachoval najmä vďaka Cigánom.  Vyhnaní na španielsku perifériu, zakonzervovali to najkrajšie, najčistejšie z piesne orientálnych národov, a do kresťanskej liturgie preniesli oduševnený pátos  osudu vydedencov.  Lorca veľmi intenzívne vnímal tento pátos, prekračujúci hranice bežného, clivého smútku, ktorý nevyviera z intelektu, ale, jeho slovami, tryská z chodidiel nôh, zasahuje srdce a každý, kto sa pokúsi uniknúť do sna, poreže si nohy na ostrí holičskej britvy.  Bol presvedčený, že patetická nádhera jeho kraja  sa zrodila práve tak, rezaním chodidiel nôh o britvy noža a uchovala sa vďaka miestam, na ktorých mudéjarovia, mozárabovia a Židia  prichádzali do kontaktu s Cigánmi, a kde v noci, navzdory svetu,  tajne praktizovali svoje rituály.  „Cigánom sme zaviazaní za to, že vytvorili tieto lyrické spojenia, cez ktoré môže uniknúť všetka bolesť, všetky rituálne gestá rasy.“

 
Andalúzsky pes

So Salvadorom Dalím sa Lorca oznámil počas štúdia práva v madridskej Residencia de los estudiantes. Obaja boli vzájomne uchvátení a Lorca inšpiroval Dalího k vytvoreniu mnohých slávnych diel jeho raného obdobia.  Spoločne s Luisom Buñuelom vytvorili nerozlučné trio, no Buñuel pred Dalím zosmiešňoval Lorcovu básnickú inšpiráciu v zemitosti Andalúzie, ktorá sa mu zdala provinčná, konzervatívna, rustikálna a Dalího smeroval väčšmi k salónnemu francúzskemu surrealizmu. Okrem toho ho dráždila Lorcova homosexualita, ktorá naopak Dalího priťahovala. Dalí pod Buñuelovým vplyvom postupne na Lorcu zanevieral a to, čo predtým na jeho poézii obdivoval, sa mu z kozmopolitnej perspektívy francúzskeho vplyvu zdalo smiešne. Za najtrpkejšiu Buñuelovu „pomstu“ Lorca považoval Dalího a Buñueolov film Andalúzsky pes. Lorca vycítil, že jeho názov je priamou narážkou na jeho osobu a videl aj to, že v ňom Buñuel zosmiešňoval jeho vlastnosti, napríklad posadnutosť a strach zo smrti. Odlúčenie od Dalího bolo jedným z najväčších Lorcových nešťastí. Odišiel do Anglicka a odtiaľ do USA, na Kubu a do Argentíny.

 
Alhambra na Kube

Jeden z prvých životopiscov Federica Garcíu Lorcu povedal, že najväčším Federicovým životným krížom bolo to, že musel svoju homosexualitu skrývať pred matkou.  Je pozoruhodné, že ústrednými postavami jeho diel bývajú ženy, skutočné ženy, za ktorých osud sa  nepokúšal skryť utrpenie homosexuálneho muža. Lorcove ťažkosti v netolerantnej spoločnosti mu však pomohli pochopiť utrpenie iných, a obzvlášť španielskych žien. V téme jeho básní a  divadelných hier, napríklad v hre Plánka, mnohí okamžite vycítili útok na španielsku spoločnosť. Veľký španielsky básnik Antonio Machado povedal, že v skutočnosti existujú dve Španielska. Jedno uzavreté, a druhé je ako Lorcova Plánka, príbeh   ženy, ktorá nemôže mať dieťa.  Pre Španielsko to znamenalo takú provokáciu, že už za Lorcovho života ho ultrapravicoví falangisti z duše nenávideli. V celej jeho tvorbe veľmi cítiť slobodu, spravodlivosť, a sexualitu. Báseň Neverná žena venoval Lorca kubánskej etnologičke Lydii Cabrerovej:

 

Keď som sa s ňou k rieke púšťal,

myslel som si, že je dievča,

ale ona mala muža.

 

Akoby to bolo dané,

práve v noci na Jakuba.

pouličné lampy zhasli,

cvrčky zažiarili v húšťach.

Za posledným  domom som sa

jej spiacich pŕs dotknúť skúšal

a hneď ako hyacinty

rozkvitli mi, samá túžba.

Škrob jej spodničky mi nato

šuchotavo zaznel v ušiach

ako atlasová látka

desiatkou dýk rozkmasnutá.

Stromy dvíhali sa k nebu

bez striebrenia na korunách

a psí obzor iba štekot

ďaleko od rieky núkal.

Keď sme prešli cez černičie,

pásmom hložiny i tŕstia,

hĺbiac jamku pre jej hrivu,

chvíľku som sa v piesku kutral.

Viazanku si dávam dolu.

ona šaty bez cúvnutia.

Ja opasok s revolverom.

štyri živôtiky stŕha.

Vnútro mušle a kvet nardu

pred jej jemnou pleťou zmĺka,

obločné sklá v svite luny

tak pôvabne nelesknú sa.

Ako vyplašené ryby

jej stehná mi kĺžu v rukách,

spolovice samý oheň,

spola zima vzrušujúca.

V tú noc po najlepšej ceste

uháňal som, vpred sa vrhal

na paripe čistá perleť,

žiadny strmeň, žiadna uzda.

 

Som chlap, nechcem poprezrádzať,

čo všetko mi pritom húdla.

Jasné svetlo pochopenia

vopred zatvára mi ústa.

S ňou, špinavou z bozkov, z piesku

som od brehu rieky stúpal.

S nežným vánkom zrážali sa

meče ľalií už sprudka.

Správal som sa, ako treba.

ako správny cigán, dúfam.

Zlatý atlas na výšivku

som jej dal, a košík z prútia,

nechcel som sa zamilovať,

pretože už mala muža

a hrala sa na slobodnú,

keď som sa s ňou k rieke púšťal.

(preklad Ján Zambor)

„Ak sa stratím, nájdete ma na Kube,“ povedal raz Lorca. Z New Yorku putoval do Havany, kde ho rovnako ako v Harleme ohromil svet čiernej Ameriky.  Industriálny New York poeticky označil za „Senegal medzi strojmi.“ S černochmi sa cítil spriaznený a zaujímali ho ako živí ľudia, a nielen ako romantické symboly literárnej inšpirácie.  To, čo bolo pre neho andalúzske cante jondo, našiel v černošských rytmoch Kuby, a podobne ako v Španielsku, aj na Kube vnímal umelecký prejav sociálne marginalizovaných ľudí ako  cestu k poznaniu kultúrnej identity národa v celej kráse. Lorca Kube celkom prepadol a Kuba mu pripravila kráľovské privítanie. Opantala ho najmä spojitosť kubánskej reality a spomienok na vlastné andalúzske detstvo, keď počúval melódie  habaneras, ktoré v ňom vyvolávali predstavy o Havane a Kube, o ktorú Španielsko akoby symbolicky prišlo v roku Lorcovho narodenia. Neskôr v Granade, keď spoznal Debussyho hudbu, uchvátilo ho poznanie, že francúzsky skladateľ  svoje dielo Večer v Granade a Obrazy pre orchester dôsledne vystaval na rytme habaner. Počas kubánskeho pobytu s pôžitkom odhaľoval krehké nitky medzi andalúzskym a kubánskym temperamentom a folklórom, siahajúcim až do Afriky. „Havana je žltá ako Cádiz, trošku žltšia, ružová ako Sevilla meniaca sa na karmínovú, a zelená ako Granada s jemnou, rybacinovou perleťou.“ O tejto poetickej  podobnosti mu už kedysi rozprával priateľ, kubánsky básnik José Chacón y Calvo, a na Kube najzasvätenejší zo znalcov kubánskej rozmanitosti, Fernando Ortíz. Výrazné prvky arabskej architektúry v havanských uliciach Lorcovi sprítomňovali rodný kraj a jeho druhým domovom sa stalo revuálne divadlo s príznačným názvom „Alhambra.“  Kvôli dôkladnému poznaniu černošskej kultúry sa vybral až do Santiaga de Cuba a prostredníctvom Lydie Cabrerovej sa vraj dostal aj na tajný náboženský obrad santeríe.  Kubánsky pobyt bol plodný po citovej aj tvorivej stránke, pretože už tam  začali vznikať divadelné hry, ktoré v Španielsku uviedol pred občianskou vojnou. Ódu na Walta Whitmana, báseň, ktorú v Španielsku počas jeho života nebol nikto ochotný uverejniť, začal vraj tiež písať v Havane. Lorcov priateľ, muzikológ Adolfo Salazar sa vyjadril, že Federico nikdy nebol väčšmi andalúzsky, ako na Kube.


Lorcova zbierka básní Cigánske romance je určite najslávnejšou Lorcovou zbierkou, nielen pre poetickú zemitosť Andalúzie zmiešanú s prvkami literárnych avantgárd, no najmä pre akési vnútorné „cigánstvo,“  ktoré sa klenie Lorcovým životom a tvorbou.  Mali by sme však zabudnúť na tradične zakorenený význam tohto slova, pretože v súlade s typicky španielskou súhrou  paradoxov vznešených a nízkych vecí, surovej krásy či reálne prežívaného sna, je vnútorné  „cigánstvo“ zhodné s utrpením a vôľou prekonávať ho, a preto je aj  tým najľudskejším, najčistejším a najpravdivejším zo všetkých ľudských cností. Alebo, povedané slovami Arthura Schopenhauera, šťastný život nie je možný, jediné, čo môžeme, je žiť život heroický, čo je toľko, ako nevyhnutne tragický. 

Lorca nebol cigán, no v spoločnosti sa AKO cigán zaiste často cítil. Uruguajská poetka Juana de Ibarbourou, s ktorou sa Lorca zoznámil v Montevideu, napísala, že jeho veľké oči boli čudne melancholické, aj napriek euforickému zápalu jeho osobnosti, pripomínajúcej veselo sfarbeného kolibríka poletujúceho svetom. A básnik Vicente Aleixandre, Lorcov blízky priateľ, označil túto melanchóliu za jeho najhlbšiu podstatu, pretože skutočný Lorca bol nepreniknuteľný, námesačný, a hlboko nešťastný. „Prvú lekciu melanchólie nám dávajú matky, slúžky  a chudobné dojky, klesajúce ponížením a aj súžením, ktoré pre nich často predstavuje dieťa. Španielsko má aj piesne veselé, žartovné, ľúbostné i prekáravé, no naše uspávanky sú plné žiaľu, temných síl  a krvi. S materinským mliekom sa  naše telá poznačujú drsnou pečaťou iberskej zásady: Si sám a sám aj budeš žiť.“ 

 

Krista Cigánov z kríža nezvesia

 „Dnes večer nehovorím ako dramatik alebo básnik. Hovorím ako horlivý, vášnivý veriaci v divadlo spoločenského činu. Divadlo je jedným z najvýrazovejších a najosožnejších nástrojov na povznesenie krajiny. Je barometrom jej veľkosti alebo úpadku.“ Lorca si po návrate do Španielska jasne uvedomil, že najväčší boj, ktorý bude musieť vyhrať druhá Španielska republika, je pozdvihnutie základného a stredného vzdelania, ktoré bolo už štyristo rokov monopolom cirkvi. Tridsaťdva percent obyvateľov Španielska boli úplní  analfabeti. Súčasťou vzdelávacieho procesu sa stal aj vznik kočovnej divadelnej spoločnosti <st1:personname productid="La Barraca" w:st="on">La Barraca</st1:personname> a Lorca sa stal jej nadšenou dušou, režisérom aj hercom. S divadlom kočoval po celom Španielsku a v najzapadnutejších dedinkách predvádzali diela veľkej španielskej klasiky – Cervantesa, Lope de Vegu alebo Calderóna de <st1:personname productid="la Barca. Okrem" w:st="on">la Barca. Okrem</st1:personname> toho prednášal, recitoval  a očarený ranostredovekými madrigalmi a romancami mystickej Galície, písal básne v galícijskom jazyku, v ktorom sa rodila prvá kresťanská stredoveká poézia Španielska. Zbieral astúrske, galícijské, baskické, katalánske, kastílske a andalúzske ľudové rozprávky a piesne. Zhudobnil niekoľko básní stredovekej mozarabskej a židovskej poézie známych ako jarchas.  Premiéru mali jeho najslávnejšie divadelné hry: Krvavá svadba, Mariana Piñedová,  Dom Bernardy Alby a napokon, Plánka. Lorca bol na vrchole slávy a ľudia ho milovali. Nebola by to však nebeská španielska láska, keby nemala aj svoj krvavý protipól.

Politická situácia v Španielsku sa čoraz väčšmi podobala ostriu britvy. Lorca nikdy nebol príslušníkom žiadnej politickej strany a z tohto pohľadu bol apolitický. Priatelil sa s umelcami najrozličnejšieho politického presvedčenia.  Ako apolitického ho však nevnímali tí, ktorí v jeho divadelných hrách, ale aj  v jeho vášnivom obhajovaní kultúrnych hodnôt spred roku 1492,  videli útok na to, čo nazývali „skutočnými hodnotami Španielska.“ Pobúrenie vyvolávali najmä jeho drámy, ich ženské protagonistky a nástojčivá obhajoba lásky, ktorú deklamovali. Lorca sa nikdy nevzdal  katolicizmu.  Pannu Máriu, matku božiu,  hlboko miloval. Matku, ktorá vedela, že jej syna ukrižujú, matku ktorá chápe utrpenie, jemnú matku, ktorá je celkom iná ako drsný, autoritatívny otec Boh. Lorca túto drsnú autoritatívnosť odmietal. Pannu Máriu miloval rovnako bezbreho, ako ju uctievali jeho andalúzski cigáni, a veľmi miloval aj jej syna. Bol to však Kristus, ktorý, slovami Antonia Machada, je Kristom cigánov, Kristus, ktorý márne čaká na vytrhnutie klincov z doráňaných dlaní.  Premiéra Plánky vyvolala v rozdvojenom Španielsku otvorenú nenávisť voči Lorcovi, pretože dielo vnímali ako útok na náboženstvo a Lorcu začali verejne zosmiešňovať ako ateistického a zženštilého komunistu. Poburovalo ich dokonca aj to, že s divadlom Barraca propagoval diela španielskeho baroka, čo vnímali ako podupanie španielstva nohou špinavého homosexuála. A najviac nenávisti ho sprevádzalo v rodnej Andalúzii. 

 

Smrť je život

Smrť bola odjakživa Lorcovou posadnutosťou a hrôzou, no aj súčasťou jeho kultúry. V poslednom období  života sa hrozivo zhmotňovala priamo pred jeho zrakom. V roku 1933 sa nemeckým kancelárom stal Adolf Hitler a v tom istom roku prišlo v Španielsku k radikálnym nepokojom ultraľavicových síl. Sebavedomie  fašistickej pravice narastalo ññpriamo úmerne s týmto vývojom. Lorcov nepokoj a nešťastie zavŕšila smrť  blízkeho priateľa, toreadora Ignacia Sáncheza Mejíasa, ktorý v roku 1934 zahynul v aréne. Lorca ho v elégii, ktorú napísal po jeho smrti, nazval najčistejším, najskvostnejším Andalúzanom. Sánchez Mejías veľmi miloval literatúru, poéziu a flamenko, a ako jediný toreador napísal hru o psychoanalýze. Lorca nikdy nebol veľkým nadšencom býčích zápasov, ale veľmi ho zaujímala mytológia a korene tohto prastarého obradu, ktorý sa zrodil kedysi v staroveku na Blízkom východe a cez Stredomorie sa kult býka dostal až do Španielska, kde dodnes sprítomňuje  ľudskú posadnutosť súboja smrti a sexuality, z ktorej vzniká život. „Tento univerzálny zápas nachádza svoje najpôsobivejšie vyjadrenie v býčích zápasoch, pretože sa musí bojovať so smrťou. Desivým vzrušením zo smrti tlieskame pohybom toreadora rovnako ako spevákom, ktorí nevládzu svoj žiaľ dospievať do konca. Býk má svoju kruhovú dráhu, a toreador tiež svoju. Medzi ich dráhami leží nebezpečný bod, v ktorom je vrchol hroznej hry.“

Lorca cítil, že sa blíži čosi hrozné. Býk, ktorý Sáncheza Mejíasa nabral na rohy, sa volal Granadino, a básnik to vnímal ako znak svojho spečateného osudu. Začal sa veľmi obávať o svoju rodinu a navzdory radám priateľov sa, podobne ako Mejías do arény,  vrátil do Granady.

 

Slza sa im nenarodí nikdy v olovených lebkách

  „Španielsko je krajinou starodávnej hudby a tanca. Sme tiež národom smrti. Národom, ktorý je smrti otvorený. V každej krajine je smrť záverom. Príde a žalúzie sa stiahnu. Nie však v Španielsku. V Španielsku sa vytiahnu. Mnoho Španielov žije medzi stenami až do dňa, kým nezomrú. Vtedy ich vynesú von, na slnko. Mŕtvy človek je v Španielsku živší, ako kdekoľvek inde.“

Federica Garcíu Lorcu zajali šestnásteho augusta 1936 v dome jeho priateľa Luisa Rosalesa. Rosalesov otec bol konzervatívne založený, ale politika ho nezaujímala. Naopak jeho matka a dvaja bratia otvorene sympatizovali s falangistami. Lorca na sklonku života strávil v ich dome niekoľko šťastných okamihov, až kým Rosalesovci nezistili, že Lorcova prítomnosť v ich dome ohrozuje ich vlastné bezpečie. Pokúsili sa ho dostať do domu Federicovho dávneho priateľa Manuela de Fallu, ktorý ako oddaný katolík nevzbudzoval v pravici podozrenie. Nepodarilo sa to však. Lorcu uväznili v mestečku Víznar v pivnici domu, ktorý miestni ľudia nazývali „<st1:personname productid="La Colonia.“ Spolu" w:st="on">La Colonia.“  Spolu</st1:personname>  s ním tam čakali na smrť istý krívajúci učiteľ základnej školy,  a dvaja granadskí toreadori. Keď Manuel de Falla prišiel do Víznaru a orodoval za priateľa, Lorca už bol mŕtvy.

Keď sa Lorca dozvedel, že ho zastrelia, požiadal o spoveď. Kňaza mu však neposlali. Pomodliť sa mu pomohol strážnik. Spolu s tromi spoluväzňami ho za bezmesačnej noci vyviezli za dedinu a zastrelili. Zastrelil ho Juan Luis Trescastro, vykonávateľ vôle Lorcovho úhlavného nepriateľa Ramóna Ruiza Alonsa. Trescastro sa ráno v Granade chvastal, že prv, ako Lorcovi uštedril smrteľnú ranu, „vypálil mu dve guľky do jeho buzerantského zadku“.  „Už sme mali v Granade buzerantov pokrk. Zdochol, lebo bol buzerant.“

 

Fontána sĺz

Jedinou Lorcovou útechou vo chvíľach smrti bol neďaleký prameň menom Fuente grande, ktoré kedysi Arabi nazvali Ainadamar, Fontána sĺz. O jeho kráse Lorca v detstve počúval v poézii arabských andalúzskych básnikov, z ktorých jeden, Abu´l –Barakat al Balafiqí, napísal: „Ach, fontána sĺz, či je to naozaj  moje odlúčenie od teba, ktoré  zastavuje tlkot môjho srdca a pulzovanie mojej krvi, ktoré vždy vysušovalo  príval sĺz z prameňa mojich očí? Tam pri tebe vtáci spievajú melódie dávnych čias, v ktorých som vstupoval do mojej mladosti a  tie  luny  pri tebe sú také krásne, že každý  rád vymení svoju vieru za ich lásku.“

 

Federico García Lorca nebol len básnik a dramatik. Bol znalec španielskej literatúry a poézie, bol klavirista, gitarista, skladateľ, maliar, zberateľ ľudových piesní, esejista a kritik, bol priateľ  maliarov, hudobníkov, černochov, žobráčok s natiahnutou dlaňou, hercov, cigánov, básnikov a toreadorov. Krajina jeho pôvodu, život, myslenie a tvorba krajšie a zreteľnejšie ukazujú, ako veľmi je európsky svet zviazaný s Orientom. Lorca bol Španiel, ktorého najčistejšie španielstvo tkvelo v paradoxoch a vyhrotených extrémoch stretu racionálneho západného sveta s dedičstvom orientálnej mystiky.  Nikdy sa nedozvieme, o čo všetko nás jeho smrť obrala.  Ale, ako  povedal sám Lorca, mŕtvy človek je v Španielsku oveľa živší, ako kdekoľvek inde.