ako zabrániť, aby boli deti chudobných ľudí v Írsku bremenom svojim rodičom, či krajine, a stali sa prínosom pre spoločnosť.

Ľudí kráčajúcich týmto skvelým mestom, či cestujúcich vidiekom, vždy zarmúti obraz ulíc, ciest, či železničných nástupíšť, preplnených žobrákmi ženského rodu, ktorých nasledujú tri, štyri či šesť detí, všetci v roztrhaných handrách, žiadajúci každého cestujúceho o almužnu. Tieto matky nie sú schopné zarobiť si na poctivé živobytie, namiesto toho sú nútené tráviť celý čas túlaním a žobraním obživy pre svoje bezmocné deti – z ktorých vyrastú v dôsledku nedostatku práce buď zlodeji, alebo opustia svoju krajinu aby v cudzom mene bojovalo v Španielsku, či sa predajú na práce na Barbados.

Myslím, že sa všetci zhodneme, že tento nadmerný počet detí v náručí, na chrbtoch či v pätách ich matiek, a často aj otcov, je v súčasnom poľutovaniahodnom stave nášho kráľovstva ďalším silným dôvodom na zármutok. Preto ten, kto ponúkne spravodlivý, lacný a jednoduchý spôsob, ako z týchto detí urobiť rozumných, užitočných členov spoločnosti, zaslúži si minimálne to, aby mu verejnosť postavila sochu, ako záchrancovi národa.

Mojim zámerom však zďaleka nie je len riešiť problémy detí žobrákov. Je omnoho väčší, možno ho použiť na všetky deti určitého veku, ktoré sa narodia rodičom s rovnakou biednou schopnosťou uživiť ich, ako majú ľudia žiadajúci našu dobročinnosť na uliciach.

Touto dôležitou otázkou som sa zaoberal mnoho rokov, a starostlivo som zvážil viaceré schémy navrhnuté inými. Zistil som, že sa zásadne mýlia. Je pravdou, že práve narodené dieťa môže byť živené mliekom po dobu slnečného roku, pričom potrebuje minimum inej výživy. Maximálne v hodnote dvoch šilingov, ktoré je jeho matka určite schopná nejako získať, alebo vo forme zvyškov, ktoré získa svojou profesiou žobráčky. A práve pre vek jedného roku chcem navrhnúť spôsob, vďaka ktorému sa nestanú bremenom svojim rodičom či obci, či nebudú žiť v nedostatku potravy a odevu do konca života, ale naopak prispejú k výžive, a čiastočne ošateniu, tisícov iných.

Môj návrh má aj ďalšiu veľkú výhodu. Zabráni dobrovoľným potratom, či hrozným činom vrážd malých bastardov, až príliš častým v našich končinách, ktorými sa matky bezpochyby snažia vyhnúť skôr výdavkom, než hanbe, a ktoré by vohnali slzy do očí aj najdivokejšiemu z neľudských tvorov.

Počet duší v tomto kráľovstve sa väčšinou stanovuje na milión a pol. Odhadujem, že z nich je asi dvesto tisíc párov v ktorých je žena schopná porodiť dieťa. Od nich odpočítam tridsať tisíc párov, ktoré sú schopné svoje deti uživiť, hoci predpokladám, že v súčasnej neľahkej situácii ich môže byť menej. Tak nám ostane sto sedemdesiat tisíc rodičiek. Od toho opäť odrátam päťdesiat tisíc tých, ktoré plod nedonosia, alebo ktorým dieťa umrie do jedného roku v dôsledku nehody či choroby. Každý rok sa teda chudobným rodičom narodí sto tridsať tisíc detí. Otázkou teda je, ako sa o nich postarať, ako ich vyživiť. Ako som už povedal, v súčasnej situácii je to pri doteraz navrhovaných spôsoboch nemožné. Nemôžeme ich zamestnať v remesle ani poľnohospodárstve, nestaviame pre nich domy ani nekultivujeme pôdu. Okrem tých najschopnejších si len málokedy na seba zarobia kradnutím pred šiestym rokom života, hoc musím priznať že základy sa naučia omnoho skôr, no aj v tom prípade na nich stále možno nazerať len ako na učňov (ako na informoval istý džentlmen v regióne Cavan, ktorý tvrdil, že nevie o viac ako jednom či dvoch prípadoch mladších ako šesť rokov, a to dokonca aj v časti kráľovstva, ktorá je známa najväčšou učenlivosťou v tomto odbore).

Naši obchodníci ma ubezpečili, že chlapec či dievča mladší ako dvanásť rokov sú nepredajným tovarom. A keď aj dosiahnu tento vek, nevynesú viac ako tri libry, či tri libry a pol koruny, čo nemôže byť výhodné pre rodičov ani kráľovstvo, keďže strava a handry ktoré dovtedy spotrebovali mali minimálne štvornásobnú hodnotu.

Preto by som teraz rád skromne predstavil moje návrhy, ktoré sa dúfam nestretnú so žiadnou námietkou.

Istý môj známy, dobre informovaný Američan, ma v Londýne uistil, že mladé zdravé a dobre živené dieťa je vo veku jedného roku tou najlahodnejšou, najvýživnejšou a najharmonickejšou potravou, či už dusené, grilované, pečené, alebo varené. A bezpochyby rovnako dobre poslúži ako frikasé, či ragú.

Preto by som chcel verejnosti úctivo navrhnúť, aby zo sto dvadsiatich tisíc detí, ku ktorým sme vyššie došli výpočtom, bolo dvadsať tisíc vyčlenených na chov, z čoho by jednu štvrtinu tvorili muži (čo je stále viac, než u oviec, kráv, či ošípaných). Dôvodom je, že tieto deti sú zriedka plodom manželstva, inštitúcie nie veľmi uznávanej našimi divochmi, preto by jeden muž stačil poslúžiť štyrom ženám. Zvyšných sto tisíc by bolo vo veku jedného roku poskytnutých na predaj ctihodným a majetným osobám v našom kráľovstve. Matkám by sa radilo, aby ich v poslednom mesiaci kojili čo najhojnejšie, aby sa stali mäkkými a tučnými, vhodnými na dobré jedlo. Z jedného dieťaťa by sa dali urobiť dva chody pre posedenie priateľov. A keď rodina večeria sama, predná či zadná štvrtina by vystačila na chutné jedlo. Varená, so štipkou čierneho korenia či soli, by bola chutnou pochúťkou na štvrtý deň, najmú počas zimy.

Vychádzam z predpokladu, že priemerné narodené dieťa váži 12 libier. V slnečnom roku, najmä ak je správne živené, dorastie do 28 libier.

Uznávam, že toto jedlo by bolo trochu luxusné. Preto by bolo vhodné najmä pre majetných prenajímateľov bytov, ktorí by mali mať plné právo na deti, keďže už predtým takmer vycicali ich rodičov.

Mäso novorodenca by bolo v sezóne po celý rok, najdostupnejšie však v marci a krátko pred ním a po ňom. Pretože ako nás informuje dôstojný autor, známy francúzsky lekár, keďže je ryba plodnou potravou, v rímskokatolíckych krajinách sa deväť mesiacov po Veľkom pôste rodí viac detí, než kedykoľvek inokedy. Rok po Veľkom pôste by tak bola ponuka na trhu bohatšia, pretože počet pápeženských novorodencov je v našom kráľovstve minimálne tri krát vyšší. Môj návrh tak prináša ďalšiu sprievodnú výhodu – zníženie počtu pápežencov medzi nami.

Vyššie som vypočítal, že náklady na odchovanie jedného dieťaťa žobrákov (medzi čo počítam aj všetkých domkárov, namezných robotníkov a štyri pätiny farmárov) sú asi dva šilingy za rok, vrátane handier. Žiaden džentlmen by podľa mňa neváhal dať desať šilingov za telo pekne tučného dieťaťa, ktoré ako som už povedal, poskytne štyri porcie vynikajúceho a výživného mäsa. Naučí sa tak byť dobrým domácim, stane sa populárnym medzi svojimi nájomníkmi, a matka bude mať osem šilingov čistého zisku a bude schopná pracovať, pokiaľ neporodí ďalšie dieťa.

Tí parádnejší (priznajme si, časy to od nás vyžadujú), môžu telo stiahnuť z kože. Z umelecky spracovanej kože bude možné ušiť nádherné rukavice pre dámy, či letné topánky pre pánov.

V našom meste Dublin by na tento účel mali byť určené na najvhodnejších miestach bitúnky. Môžeme si byť istí, že mäsiarov nebude nedostatok, hoci osobne by som odporúčal kupovať deti živé a nakladať ich do dressingu ešte za tepla, rovno spod noža, ako to robievame s grilovanými prasiatkami.

Istý skvelý človek, skutočný milovník svojej krajiny, ktorého cnosti si vysoko vážim, mi nedávno v príjemnom rozhovore na túto tému ponúkol isté vylepšenie. Keďže mnohí džentlmeni v kráľovstve na svojich pozemkoch prednedávnom nadobro vybili jelenie stáda, nedostatok lovnej zvery by mohol byť nahradený mladými chlapcami a dievčatami, nie staršími ako štrnásť, no nie mladšími ako dvanásť. V našej krajine si dnes veľké množstvo z nich nedokáže nájsť prácu ani službu, a tak by mohli byť predaní rodičmi, alebo ak nie sú nažive, inými najbližšími príbuznými. S plnou úctou k tak vynikajúcemu priateľovi a ctihodnému vlastencovi však nemôžem s návrhom úplne súhlasiť. Pokiaľ ide o chlapcov, môj americký priateľ ma na základe skúseností ubezpečil, že ich mäso je už tvrdé a chudé, rovnaké ako u našich pravidelne cvičiacich žiakov. Má teda nevhodnú chuť, čo by nenapravilo ani keby sme ich vykŕmili. Pokiaľ ide o dievčatá, skromne si myslím, že by to bola pre verejnosť strata, keďže tie sa samé čoskoro stanú rodičkami. Okrem toho, dá sa očakávať, že by sa niektorí škrupulózni ľudia pokúsili podobné praktiky zakázať (hoci skutočne neprávom), ako hraničiace s krutosťou. A musím priznať, že to je podľa mňa najsilnejšia námietka proti akémukoľvek projektu, akokoľvek dobre zamýšľanému.

No na obranu svojho priateľa musím povedať, že k nápadu ho inšpiroval slávny Psalmanazar, pochádzajúci z ostrova Forómza, ktorý prišiel do Londýna pred dvadsiatimi rokmi. V rozhovore môjmu priateľovi povedal, že keď je v jeho vlasti nejaký mladý človek odsúdený na smrť, kat predá jeho telo ako vynikajúcu pochúťku vysoko postavenému človeku. V jeho čase tak bolo telo okrúhlej pätnásťročnej dievčiny, ukrižovanej pre pokus otráviť cisára, predané cisárskemu prvému ministrovi a ďalším veľkým mandarínom dvora, za štyristo zlatých. Nemôžem tiež poprieť, že ak by boli rovnako použité viaceré okrúhle mladé dievčiny v tomto meste, ktoré bez sťažovania sa na svoj osu nedokážu pohnúť ani slamkou, a objavujú sa v herniach a na iných verejných miestach v zahraničných parádach, za ktoré nikdy nezaplatia, kráľovstvo by nič nestratilo.

Niektorí ľudia melancholickej povahy majú veľkú starosť o osud mnohých chudobných, ktorí sú starí, chorí, či zmrzačení. Zvádzalo ma, aby som sa začal zamýšľať, ako oslobodiť národ od tak ťažkého bremena. Táto vec ma však vôbec neznepokojuje. Je totiž veľmi dobre známe, že každý deň umierajú a hnijú uspokojivou rýchlosťou od chladu, hladu, špiny a chorôb. A mladí pracovníci sa nemusia vôbec obávať. Nie sú schopní získať prácu, a tak schádzajú na nedostatok výživy v takej miere, že ak aj sú náhodou na nejakú obyčajnú prácu najatí, nemajú síl ju vykonať, a tak je krajina aj oni sami ušetrená ďalšieho zla.

Urobil som pridlhú odbočku, preto sa vrátim k pôvodnej téme. Myslím, že výhody môjho návrhu sú očividné, početné, a mimoriadne dôležité.

Po prvé, ako som už povedal, výrazne zníži počet pápežencov, ktorými sme každoročne zaplavení, keďže sú hlavnými rozmnožovateľmi nášho národa, a súčasne jeho najväčšími nepriateľmi. Doma ostávajú len preto, aby kráľovstvo vložili do rúk lžikráľovi (z rodu Stuartovcov), pričom chcú využiť neprítomnosť tak veľkého počtu dobrých protestantov, ktorí sa rozhodli radšej opustiť krajinu, než aby ostali doma a proti svojmu svedomiu platili desiatky episkopálnemu správcovi.

Po druhé, chudobnejší nájomcovia budú osobne vlastniť niečo cennejšie. Ak by to bolo možné zo zákona zabaviť, mohlo by im to pomôcť platiť nájom prenajímateľovi, keďže ich úroda a dobytok sú už zabavené, a peniaze sú vecou neznámou.

Po tretie, keďže živenie stoviek tisícov detí starších ako dva roky nebude stáť menej ako desať šilingov za kus za rok, bohatstvo národa sa (ušetrením týchto peňazí) zvýši o päťdesiat tisíc libier za rok. Plus zisk z toho, že sa na stole majetných džentlmenov v kráľovstve, ktorí sú to schopní oceniť, objaví nové jedlo. A peniaze budú obiehať medzi nami, keďže je predmetný tovar úplne domáceho pôvodu a výroby.

Po štvrté, pravidelné rodičky nedostanú len osem šilingov za rok z predaja svojich detí, ale budú tiež zbavené povinnosti živiť ich po prvom roku života.

Po piate, toto jedlo tiež prinesie do našich pohostinstiev vynikajúce zvyky. Hostinskí sa iste budú snažiť získať čo najlepšie recepty, aby tak do svojich domov pritiahli najvznešenejších džentlmenov, ktorí sú právom hrdí na svoje gurmánske znalosti. A zručný kuchár, schopný uspokojiť hostí, sa bude snažiť urobiť pokrm podľa ich chutí.

Po šieste, bude to silnou vzpruhou manželstvo, ktoré je všetkými múdrymi národmi buď podporované odmenami, alebo vynucované trestami. Zvýši to tiež starostlivosť a jemnosť matiek voči deťom. Budú si môcť byť isté, že im úbohým deťom poskytne spoločnosť určité životné uplatnenie, ktoré im samým naviac vynesie zisk, nie náklady. Medzi vydatými ženami môže zavládnuť zdravá súťaživosť o to, ktorá prinesie na trh najtučnejšie dieťa. Muži budú mať svoje tehotné ženy radi rovnako, ako majú radi kobyly čakajúce žriebä, kravy čakajúce teliatka, či ošípané chystajúce sa vrhnúť prasiatka. Zo strachu pred potratom ich nebudú udierať ani kopať (ako sa to často stáva dnes).

Možno vypočítať mnoho ďalších výhod. Napríklad príspevok niekoľkých tisíc tiel k nášmu exportu nakladanej hovädziny, rozmnoženie bravčového mäsa, zlepšenie umenia výroby dobrej slaniny, verejnosťou tak žiadanej a pričasto servírovanej na stoloch, na veľkú škodu početného stavu svíň, ktoré nemožno v žiadnom prípade porovnať s chuťou a výnimočnosťou pekne urasteného, tučnučkého ročného dieťaťa, ktoré bude grilované v celku nádhernou ozdobou slávnostnej tabule. Tie všetky výhody však pre stručnosť vynechám.

Predpokladajme, že v tomto meste bude novorodenecké mäso pravidelne kupovať tisíc rodín. Ďalší si ho môžu dopriať pri slávnostných príležitostiach, najmä svadbách či krstoch. Odhadujem teda, že Dublin odoberie ročne asi dvadsať tisíc tiel. Ďalších osemdesiat tisíc pôjde do zvyšku kráľovstva (kde budú pravdepodobne predávané o niečo lacnejšie).

Neprichádza mi na um žiadna námietka proti návrhu, okrem jedinej, že tým poklesne počet obyvateľov krajiny. Slobodne priznávam, že to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo som svoj návrh svetu ponúkol. Bol by som rád, aby si drahý čitateľ povšimol, že svoje riešenie navrhujem pre práve jedno kráľovstvo, pre Írsko, a pre žiadne ďalšie ktoré bolo, je, či v budúcnosti bude. Preto nech mi nich nehovorí o iných prostriedkoch: o zdaňovaní vlastníkov nehnuteľnosti, ktorí nežijú v krajine, päť šilingov z libry; o o používaní len takého odevu a nábytku, ktoré sú domácej výroby; o úplnom odmietnutí materiálov a nástrojov podporujúcich zahraničný luxus; o liečení nákladných návykov pýchy, márnivosti, lenivosti a hráčskych návykov našich žien; o zavedení cnosti šetrnosti, rozvážnosti a miernosti; o učení sa milovať našu krajinu, v čom sme horší aj ako Laponci či obyvatelia Topinambu; o vzdaní sa vnútorných nepriateľstiev a frakcií, aby sme nekonali ako Židia, ktorí sa zabíjali v momente, keď bolo ich mesto dobité; o opatrnosti, aby sme svoju krajinu a svedomie nepredávali za nič; o tom ako naučiť prenajímateľov, aby mali aspoň štipku zľutovania k nájomcom; a nakoniec o tom, ako našich obchodníkov naučiť čestnosti, zručnosti a schopnostiam, a ktorí ak by sme rozhodli že sa bude predávať len domáci tovar, okamžite by sa zjednotili aby podvádzali a oberali na cene, množstve, a kvalite.

Preto opakujem, nehovorte mi o týchto a podobných opatreniach, pokiaľ neexistuje zlomok nádeje, že sa niekto skutočne pokúsi uskutočniť ich v praxi.

Pokiaľ ide o mňa, som unavený z mnohoročného ponúkania zbytočných, neužitočných, vizionárskych myšlienok, bez akéhokoľvek úspechu. So šťastím som dospel k tomuto návrhu, ktorý je rovnako novátorský, ako solídny a reálny, bez nákladov a veľkej námahy, plne v našej právomoci, a tak sa nemusíme obávať, že nejako neuposlúchneme Anglicko. Pretože tento typ komodity nevydrží vývoz. Mäso je príliš jemné, než aby mohlo byť dlho v soli, hoci možno by som vedel menovať krajiny, ktorá by bola ochotná zožrať cenný náš národ aj bez nej.

Nakoniec, na svojom názore netrvám tak silno, aby som okamžite odmietol akýkoľvek iný návrh múdrych mužov, ktorý bude rovnako nevinný, lacný, jednoduchý a účinný. No pokiaľ sa objaví nejaký lepší konkurent môjmu návrhu, chcel by som autora, či autorov, požiadať, aby zrelo zvážili dva body. Po prvé, ako budú v súčasnej situácii schopní nájsť jedlo a ošatenie pre stovky tisíc neužitočných úst a chrbtov. A po druhé, toto má kráľovstvo asi milión ľudských duší, pri ktorých ak ich majetok pridáme do celého bohatstva národa, ostanú dlžní dva milióny libier šterlingov (spočítajúc profesionálnych žobrákov a väčšinu farmárov, domkárov a námezných robotníkov, ktorých ženy a deti sú tiež de facto žobrákmi). Politici, ktorí nesúhlasia s mojimi myšlienkami, a sú takí odvážni, že sa na otázky pokúsia odpovedať, by sa mali najprv opýtať rodičov týchto smrteľníkov, či by dnes spätne nepovažovali za veľké šťastie, ak by boli vo veku jedného roku mnou popísaným spôsobom predaní na jedlo, a tak by sa vyhli stále sa opakujúcim scénam biedy, ktoré zažívali kvôli útlaku statkárov, neschopnosti splácať nájom bez peňazí či zručností, nedostatku bežnej obživy, bez domu a šiat, ktoré by ich ochránili pred nepriazňou počasia, a predovšetkým kvôli nevyhnutnosti toho, že podobné či horšie útrapy odkážu naveky aj svojim potomkom.

Úprimne vyhlasujem, že ma k presadzovaniu týchto nevyhnutných opatrení nevedie žiaden osobný záujem. Nemám iný motív, ako verejné dobro mojej krajiny, podporu obchodu, zabezpečenie neviniatok, úľavu chudobným a poskytnutie trochy potešenia bohatým. Nemám žiadne deti, z ktorých by som mohol získať čo len pencu, keďže moje najmladšie má deväť rokov a moja žena prekročila vek plodnosti.

Esej bola uverejnená vo zväzku THE WORKS OF THE Rev. Dr. Jonathan Swift, DEAN OF ST. PATRICK'S, DUBLIN. ARRANGED, REVISED, AND CORRECTED, WITH NOTES, By THOMAS SHERIDAN, A.M. A NEW EDITION, IN SEVENTEEN VOLUMES. VOL. IX, Londýn 1729