Najväčšou tragédiou napäto očakávanej správy Medzivládneho panelu pre klimatické zmeny (IPCC) je, že používa pojem pravdepodobnosť.

Približne 600 autorov zo 40 krajín a vyše 620 odborných recenzentov a predstaviteľov 113 vlád sa úmorných šesť rokov podieľalo na správe o korelácii medzi ľudskou činnosťou a klimatickými zmenami. A tak sme sa v piatok dozvedeli, že ľudská činnosť „veľmi pravdepodobne“ spôsobuje v posledných desaťročiach globálne otepľovanie, ktoré bude vyvolávať stále silnejšie búrky, horúčavy a víchrice. Veľmi pravdepodobne znamená tak na 90 percent. Týchto deväťdesiat percent je v dobe radostnej dezinterpretácie informácií v prospech záujmových skupín žalostne málo.

Dôveryhodnosť vedcov ako neexistujúca veličina

Vedci si nestihli na svojom mítingu v Paríži ani vzájomne zatlieskať a Americký inštitút pre podnikanie (AEI), dotovaný ropným gigantom ExxonMobil, ktorý má silné väzby na administratívu amerického prezidenta Georgea W. Busha, ponúkol odborníkom finančnú odmenu 10.000 dolárov za napísanie článkov, zdôrazňujúcich nedostatky pesimistickej správy.

Kto už by si neutrhol kus žvanca za napísanie jedného mizerného článku?

Dnes už tuším nemá význam biť sa za pravdu do pŕs. Pretože pravda býva na strane toho, kto lepšie zalobuje. Alebo viac zaplatí.

Nemecký týždenník Die Welt promptne uverejnil článok, v ktorom spochybňuje samotnú kredibilitu vedy. Autor sa pýta: „Kto z laikov si už dokáže urobiť obraz o tom, či počítačové simulácie odborníkov fungujú správnym spôsobom a či sa v nich vôbec používajú správne dáta?“ Za túto manipulatívnu podpásovku by si autor zaslúžil pár po prstoch.

Bohužiaľ, s IPCC je to ako s našou verejnoprávnou televíziou - od vytvorenia tejto skupiny v roku 1988 vždy existovali tlaky, či už politické alebo ekonomické. Niektorí kritici poukazujú na konzervatívnu zaujatosť, snahy o bagatelizovanie nebezpečenstva klimatických zmien, či vplyv vlád, napríklad administratívy Ronalda Reagana.

Ako je to s tou pravdepodobnosťou

V dokumente so závermi správy sa oplatí pozrieť sa na stranu číslo sedem, kde sú všetky tie pravdepodobnosti zhrnuté v kompaktnej, dobre vyzerajúcej tabuľke. Pravdepodobnosť je ošemetná záležitosť, pretože - ako vieme - ľudia potrebujú predovšetkým pocit istoty. Keď sú tí vedci už takí študovaní, ako je možné, že nedokážu jednoznačne povedať: „Počujte, ešte pár rokov pokračujte týmto štýlom a nevyhnete sa ekologickej apokalypse?“

Dôvodom je obrovský rozdiel medzi teoretickou a aplikovanou vedou. Kým v teórii pracujete s abstraktnými modelmi a idealizovanými podmienkami, vo vede aplikovanej vám to celé kazí množstvo rušivých faktorov, ktoré je potrebné vziať do úvahy. A tak na konci merania nikdy nedospejete k výsledku, za ktorý by ste dali ruku do ohňa. Vždy môžete hovoriť iba o najpravdepodobnejšom výsledku a plus-mínus nejakom tom intervale tolerancie.

V prípade klimatológie je to ešte zložitejšie, pretože skúma obrovský a komplexný systém, ktorého podsystémy sa navzájom ovplyvňujú. Dôvodom, prečo niektorí skeptici klimatológiu považujú za pavedu, je to, že kombinuje veľký počet disciplín (geológia, hydrológia, oceánografia atď.) a tiež je nútená vytvárať modely klímy z hlbokej minulosti a zároveň i prognózy pre budúcnosť.

Áno, je to komplikované, ale nie je to veštenie z krištáľovej gule. Veda je totiž vedou najmä preto, že používa vedecké metódy. A medzi vedecké metódy, ktoré sú dnes neoddeliteľnou súčasťou takmer každého odvetvia, patria práve počítačové simulácie. 

Diametrálne odlišná reakcia EÚ a USA

Kým eurokomisár pre životné prostredie Stavros Dimas burcuje medzinárodné spoločenstvo, aby  začalo seriózne rokovania o dohode o zastavení globálneho otepľovania, Biely dom prostredníctvom hovorcu sucho vyhlási, že „správa prispeje k súboru poznatkov, ktoré musíme študovať a pochopiť najlepšiu cestu, ako čeliť klimatickým zmenám“. V preklade do normálneho jazyka to znamená: We will do nothing.

Spomínate si, ako americký prezident George Bush v roku 2001 odmietol Kjótsky protokol s tým, že je príliš „nákladný“ pre ekonomiku? A to je práve kľúčový problém. Obmedzenie emisií, teda zavedenie a akceptovanie emisných kvót, predstavuje tvrdý útok na ikonu kapitalizmu - profit.

Európska komisia zasahuje

Eurokomisár Dimas po zverejnení správy ICPP zdôraznil nutnosť, aby vyspelé krajiny do roku 2020 znížili objem emisií oveľa viac, ako to od nich požaduje Kjótsky protokol.

Európska únia chce vraj vytvoriť systém, ktorý nebude postavený len na dobrej vôli, ale aj na ekonomických princípoch. Od výrazného zníženia kvót si sľubuje, že „cena emisií bude dostatočne vysoká na to, aby sa vyplatilo uvažovať o úsporách“. Jednoduchšie povedané - vďaka zvýšeniu vzácnosti prebytočných kvót, s ktorými sa dá obchodovať, bude ekonomicky zaujímavé uvažovať o technológiách, ktoré umožnia znižovať emisie.

Direktívne obmedzenie emisíí narúša trhové správanie a ekonomiku krajiny stavia do pozície slabšieho súpera voči krajinám ako USA, ktoré sa v tomto smere neobmedzujú. Vie to aj slovenská vláda, pretože keď nám Európska komisia znížila emisné kvóty, rozhodla sa komisiu žalovať.

Každý zásah vyššej moci do hospodárstva štátu je prekérny. Na druhej strane si však treba uvedomiť, že princíp laissez-faire, ktorý tak zápalisto obhajujú libertariáni, by z ekologického hľadiska viedol priamo do pekla. Tak to aspoň naznačuje tá 90-percentná pravdepodobnosť.

Slepá ulička súčasného kapitalizmu

Každý systém má svoje defekty. Špeciálne nadšencom, ktorí veria vo všemocnosť trhu, by som rada pripomenula, že jeho nedokonalosťou sú takzvané externality, medzi ktoré patrí aj znečistenie životného prostredia. Hoci negatívne externality postihujú spoločnosť ako celok, trhové subjekty nič nemotivuje k tomu, aby externality obmedzovali.

Z tohto hľadiska budú v najbližších rokoch najnebezpečnejšie štáty, ktoré sa budú správať nelojálne voči ostatným krajinám a budú túto nedokonalosť trhu ignorovať.

Podľa českého klimatológa Martina Možného je najhorším variantom nerobiť nič a spochybňovať mieru budúceho otepľovania. Už správa Americkej národnej akadémie vied z roku 1979 varuje, že politika vyčkávania povedie k štádiu, keď už bude neskoro. Je to logické - kým sa totiž vedcom podarí dokonvergovať k tej hypotetickej stopercentnej istote, že činnosť človeka spôsobuje otepľovanie Zeme, bude naša planéta fakt nevhodným miestom pre život.