Na začiatku roka, ktorý podľa väčšiny médií máme (rýchlo začať) chápať ako predizbu „svetovej hospodárskej krízy“, je opäť namieste odveká, banálna, hydinárska otázka: čo bolo prv: sliepka alebo vajce paniky?

 Kto panikári väčšmi: obchodníci, ľud alebo novinári a politici?

Kto koná pod vplyvom koho? A kto koná prv? Obchodníci a s nimi prostý ľud pod vplyvom novinových správ alebo novinári pod vplyvom informácií zo sveta obchodu? Nech je to akokoľvek, obyčajný človek z ulice, bežný čitateľ novín, nemá dušu z ocele a je sotva predstaviteľné, že sa ubráni vplyvu toho, čo si v novinách prečíta. A tak je zaujímavé sledovať, či sa „kríza“ (panika) stupňuje alebo upokojuje v dôsledku „prirodzených“ pohybov, záchvevov a skokov slobodného trhového mechanizmu alebo skôr pod hypnotickým vplyvom žurnalistických „proroctiev“.

Majitelia a výrobcovia novín si nepochybne dobre uvedomujú, že panické slogany pekne zvyšujú predaj novín. No a na tejto panickej vlne sa predsa zvezie aj inzercia a spolu s ňou aj tovar. Vyzerá to teda tak, že panika je dobrý obchod. Chvíľu určite. Kým nespôsobí, že zákazníci začnú nakupovať menej. A vlastne: keď už je tá „kríza“ – treba nakupovať menej alebo viac? Jeden „prorok“ hovorí, že sa nič nedeje, netreba sa zastaviť, ustrnúť, aj naďalej treba nakupovať viac; druhý „prorok“ zas hlása, že ľudia sa teraz naučia byť skromnejší, budú nakupovať menej.

Tak alebo onak: nejako sa z tej „krízy“ musíme vyhrabať.

Panika nám v tom asi veľmi nepomôže. A to si máloktorý novinár uvedomuje. Novinári si myslia, že oni len poctivo informujú. Že vlastne nemôžu za to, že realita je taká hektická, hysterická, panická, baroková. A ja im, namojdušu, verím. Lebo mám pocit, že ich úmysly sú úprimné, profesionálne, prosté. Nemôžu za to, že už nedisponujú tou citlivosťou, ktorá by im umožnila vidieť rozdiel medzi barokovým a „barokovým“, medzi overeným a „overeným“, medzi senzáciou a „senzáciou“. Nemôžu za to, že ich pero je svižnejšie ako ich rozum. Nemožno ich viniť za to, že dopad ich bombastických slov na správanie zákazníckej masy môže byť katastrofálny. Veď oni, preboha, nie sú žiadni proroci. Človeka by vlastne malo tešiť, že svet je taký prepojený (bumerangovo, šach-matovo interaktívny): drobný kolaps na niektorej burze – nafúknutá hlučná mediálna senzácia – panika nákupcov a klientov – veľký finančný kolaps... Je to vlastne pekné a dojímavé, že svet je konečne spojený, prepojený, zrastený, nadnárodný, solidárny... Že všetci sme tak pekne pokope, spolu, jeden za všetkých, všetci za jedného, jeden za druhým, druhý za prvým, z prvých budú poslední a z posledných prví...

A hoci dnes ešte nemôžeme vedieť, „ako hlboko sme klesli“ a či sme v nejakej šlamastike až po uši alebo len po krk – koniec-koncov bude to vec historikov, aby o niekoľko desaťročí zhodnotili a zadefinovali, čo to bolo, v čom sme sa tak neblaho ocitli – predsa sa musíme zaoberať otázkou, ako v nastávajúcej „kríze“ prežiť. Teda opäť: túto otázku nám predkladajú noviny a hneď aj vytrubujú na nás svoje „scenáre“ prežitia. Vykresľujú podmienky, za ktorých sa budeme musieť nejako pretĺcť: bude väčšia nezamestnanosť, väčšia inflácia, väčšia chudoba, nastane rozpad veľkých celkov, bude viac teroristických útokov, bude väčší chaos, zmenia sa priority ľudstva, nik nevie, ako sa to všetko skončí. Istý český komentátor napísal, že nás čaká jazda čiernym tunelom, ktorá sa môže skončiť akokoľvek. Ach, vrelá vďaka za tieto povzbudivé slová. Čo si s nimi počať?

Čo si s nimi majú počať podnikatelia, obchodníci, lekári, umelci, dôchodcovia, študenti, nezamestnaní, dôchodcovia? Majú začať okamžite (nejako, akokoľvek) konať – lebo niekto povedal, že situácia je vážna a my sa naozaj máme čoho obávať? Možno si v situácii, ktorá je už dnes charakterizovaná ako „čierny tunel“, zachovať chladnú hlavu? Možno si na „čierny tunel“ zvyknúť? Možno sa v „čiernom tuneli“ čomukoľvek prispôsobiť? Možno sa zajtra ráno bezbolestne zobudiť bez včerajších, dlhoročných zvykov a návykov? To asi novinárov a rôznych prorockých analytikov veľmi netrápi. „Čierny tunel“ – to sú len čierne písmená na bielom papieri. Ako ich zrejme netrápi ani to, že značne barokový, hororový obraz „čierneho tunela“ možno vôbec nevystihuje skutočný stav, skutočný postup zajtrajších udalostí. Iskierka nádeje je zrejme uskladnená v slove „akokoľvek“. Akokoľvek znamená, že ani priaznivý vývoj nie je vylúčený.

Lenže táto „hojdačka“ medzi najhorším a najlepším (zatiaľ fiktívnym) scenárom udalostí ku psychickej pohode obyvateľov planéty asi sotva prispieva. Inšpiruje skôr k tomu, aby sme sa uchyľovali k dočasným, provizórnym, čoraz provizórnejším riešeniam.

Ach, provizórium! Ďalšie mantrické slovo nadchádzajúceho obdobia. Podľa značne pochybného učenia rakúskeho psychiatra Viktora Frankla provizórny postoj k životu je jeden z chorobných činiteľov súčasnosti. Pobavil som sa: aký iný postoj k životu má človek zaujať, keď je sústavne konfrontovaný s plynúcim časom, ubúdajúcimi silami, chorobami a so smrťou? Pobavil som sa vlastne dvojnásobne. Pretože Frankla vo svojom článku citoval istý mladý slovenský konzervatívny ideológ, čiže kresťansky orientovaný zástanca slobodného trhového mechanizmu. Tomuto ideológovi zrejme ešte nedošlo, že vo svete, v ktorom vyčíňajú bezuzdné záujmy divokého trhu, ťažko možno čo len predstierať, že život je niečo iné ako hromada provizórnych opatrení, odkladov a opráv. No a ak táto „kríza“ skutočne zasadzuje smrteľné rany „tradičnému“ trhovému mechanizmu a ľudstvo si bude musieť zvykať na provizórne riešenia (žeby si za tie tisícročia stále na ne nestihlo zvyknúť?), tak sa pýtam, aký je rozdiel medzi provizóriami divoko kvitnúceho kapitalizmu a provizóriami divoko vystrájajúcej krízy? Mám podozrenie, že zas niekto klame. No lož patrí k našej civilizácii ako voš pod chrastu – tak čomuže sa to čudujem?

Život človeka je aj bez ideologických interpretácií a ekonomických ruptúr plný provizórií. Netreba situáciu zhoršovať hysterickým dofarbovaním brueghelovských vízií. Možno onedlho svitne čas, keď si konečne uvedomíme, že kotkodákajúce sliepky paniky by mali zavrieť zobák. Riešením by asi bolo – teraz sa nezľaknite – opätovné zavedenie cenzúry. Tentoraz však bez ideologického podložia. Áno, pred niekoľkými rokmi prišiel istý Ivan Mjartan s tým, že novinári, prv než niečo (o Mečiarovi, o tom svätom tatkovi národa) napíšu, by mali na sebe uplatniť autocenzúru. Hm, impozantné. Ja by som však novinárom na rozdiel od Mjartana žiadnu autocenzúru nezveroval. Skôr by som poveril tím zostavený z odborníkov na štylistiku, psychiatriu a sociológiu, aby dozerali na výrazy, ktoré novinári používajú. Na všelijaké tie „čierne tunely“. Na sklony k strašeniu (trhu) a šíreniu poplašných správ. Na všetkých tých „prorokov“, ktorí predpovedali (a predpovedajú) to i ono. Skrátka: skutočne by nešlo o ideologickú cenzúru, iba o korektúru, o psychohygienický dozor. Nejako tak, ako to navrhoval Platón v dialógu Štát. Ľudská psychika je predsa krehká a nie každý je pripravený absorbovať akýmkoľvek spôsobom podané akékoľvek informácie. A panika v mase sa šíri ako kvapôčková nákaza. Potom nečudo, že hospodárstvo kýcha. „Proroci“ však milujú počúvať svoj hlas a nezaujíma ich, že proroctvá sa často plnia len preto, lebo masa si ich berie k srdcu a svojím správaním ich napĺňa.

Obávam sa alebo sa možno aj teším, že nastávajúca „kríza“ postihne aj médiá. A strata dôveryhodnosti sa nebude týkať len finančných ústavov.

Kríza trvá permanentne, tak nejako to napísal Béla Hamvas vo svojej eseji Svetová kríza, ktorá vyšla v roku 1937. A ešte napísal aj to, že kríza je len jedna, iba jej názov a pôsobisko sa neustále menia. Kríza je pohyblivá a mení svoje podoby. Vše sa vynorí tu, v takejto maske, inokedy zasa tam, v takom kostýme. Kríza je totiž v nás, v samotnom jadre ľudskej existencie, v tom, že jestvujeme. A to nás natoľko desí, že raz ju umlčiavame nadmerným konzumom, inokedy totalitnými režimami. Potom, keď vyrazí na povrch, dávame jej rôzne prívlastky: hodnotová, politická, finančná, hospodárska, energetická... Stále je však len jedna, stále je tá istá, stále zostáva rovnako slabo riešená alebo neriešiteľná a trvá dovtedy, kým bude trvať človek. Podliehať panike je zbytočné.