JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Kam miznú regionálne rozdiely

Priepastné regionálne rozdiely Slovenska sa často spomínajú medzi najzávažnejšími problémami nášho štátu. V tejto veci sa zhoduje ...

[Štefan Domonkos]

Turecko na križovatke

Na prvý pohľad sa zdá, že život v Istanbule sa nezmenil. Na cestách sú zápchy, ľudia sa ponáhľajú na trajekt alebo na autobus. Už ...

[Joachim Becker]

Ľudské práva neonacistov aj utečencov sú rovnaké

Predvčerom bolo 10. decembra, Medzinárodný deň ľudských práv. No oslavovať toto výročie vo chvíli keď na Maďarskej hranici, v Tompe, ...

[Peter Weisenbacher]

Slovenská literatúra po roku 1989

Kríza žánru | Autonómna zóna | Ivana Taranenková | 05.12.2009

_ma_small

Skôr ako pristúpime k charakteristike diania v slovenskej literatúre po roku 1989, chceme pripomenúť očakávania, ktoré v tomto kontexte existovali pred reálnym politickým zlomom, ktorý priniesol november 1989. Explicitne boli sformulované v štúdiách Milana Šútovca Začiatok sedemdesiatych rokov ako literárnohistorický problém a autorov Evy Jenčíkovej a Petra Zajaca Situácia slovenskej literatúry, obe uverejnené začiatkom roka 1989 v časopise Slovenské pohľady. Stali sa podkladom pre usporiadanie konferencie v Budmericiach, ktorá niesla názov Situácia súčasnej literatúry a uskutočnila sa 16. mája 1989. Diskusné príspevky, ktoré tu odzneli, boli uverejnené v posledných číslach Slovenských pohľadov v roku 1989.

Spomenuté príspevky vychádzali z procesov prebiehajúcich v literatúre približne od polovice osemdesiatych rokov a stali sa impulzom pre zhodnocovanie a účtovanie s normalizačným obdobím, pre viac či menej otvorené spochybnenie a narušenie mocensky a ideologicky nastoleného obrazu literatúry, resp. jej modelovania po roku 1968. Rámcovala ich, vo všetkých aspektoch, dobovo aktuálna perestrojková atmosféra, niektoré z nich sa odvolávali i na postmodernú situáciu kultúry, literatúry na Západe (predovšetkým príspevky Evy Jenčíkovej a Petra Zajaca, či Valéra Mikulu).

            Konferencia a texty, ktoré sa stali stimulom k nej, neohlasovali len zmenu perspektívy pri hodnotení dobovej literatúry – s veľkými očakávaniami pozerali do budúcnosti. Tieto očakávania sa týkali zmeny „direktívneho riadenia literatúry, spojeného s monolitnou predstavou literárnej tvorby a literárneho života na mnohohlasné utváranie literatúry“ spojenú „s dynamickým modelom literárnej tvorby a literárneho života, vymedzeným vnútornou diferenciáciou (pluralizmom) literárnej tvorby a literárneho života a zároveň utváraním väzieb medzi jednotlivými individuovanými výkonmi, ktoré prispievajú k rastu komplexnosti (a s ním tvorivosti a dynamickosti) celého literárneho organizmu. S tým súvisí základná zmena „zakrytého“ modelu literárneho života na model otvorený, poskytujúci priestor na názorovú a generačnú diferenciáciu“ (Jenčíková – Zajac, s. 47).

            Jedným z určujúcich momentov, ktorý sprevádzal uvedené očakávania, bolo vnímanie aktuálnej situácie ako „prechodu“, ako „bytia na prahu“, niečoho nového, pričom tu zohrával dôležitú úlohu zohral pojem krízy.

            Tá sa jednak chápala ako stav nepriaznivý pre literatúru prejavujúci sa najmä v „slabo fungujúcej existencii literatúry ako spoločenského organizmu“, konštatovala sa strata jej spoločenskej prestíže. I napriek istému skepticizmu sa vysoký spoločenský status literatúry, spisovateľskej obce nespochybňoval, naopak – literárne procesy, diferenciácie a zmeny boli považované za markery procesov, diferenciácií a zmien v širšom spoločenskom kontexte. Výrazne však bolo prítomné aj pozitívne vymedzenie krízy ako „vývinovo produktívneho stavu“ (Šútovec, s. 37), „potenciálne produktívnej situácie, signalizujúcej proces kvalitatívnej premeny v rámci systému, prípadne premenu celého systému ako kvality“ (Jenčíková – Zajac, s. 47).

            Očakával sa teda pohyb, ktorý nastolí v literatúre novú kvalitu, pohyb, ktorého nositeľom a stimulátormi budú príslušníci novej generácie. Tu pripomeniem dobovo aktuálne volanie po literárnom časopise pre mladých, ktoré v roku 1989 naplnil vznik časopisu Dotyky (pôvodne bol od roku 1986 prílohou časopisu Romboid), svojou prvotnou koncepciou pripomínajúci časopis Mladá tvorba, ktorý bol výraznou platformou mladej literárnej generácie v šesťdesiatych rokoch.

            Formulovala sa predstava literatúry fungujúcej ako samoregulujúci organizmus s otvorenosťou voči životnému svetu, ktorý „zaručuje literatúre vnútornú dynamiku“ (Jenčíková – Zajac, s. 70). Za podmienky „sebestačnosti, „svojzákonnosti“ literatúry, ako vnútorne diferencovaného a zároveň komplexného organizmu“ sa mala literatúra stať „orgánom spoločenskej tvorivosti“, pričom „svojzákonnosťou“ literatúry sa rozumela predovšetkým jej zbavenosť ideologických tlakov a nárokov, „komplexnosť“ v sebe okrem iného obsahovala nádej na „reintegráciu“ literatúry, teda prekonanie jej rozčesnutosti (podobu ktorej však na Slovensku určovala aj existencia „šedej zóny“). Symbolicky k jej prvým krokom došlo priamo na konferencii v Budmericiach, kde vystúpili Milan Hamada, Jozef Bžoch, spomínalo sa meno Dominika Tatarku.

Hoci sa viackrát hovorilo o novej kvalite, stav, ku ktorému mali požadované zmeny viesť a ktorý sa očakával, vlastne nadväzoval na literárnu situáciu šesťdesiatych rokov, opakoval ju. Šesťdesiate roky neboli prítomné len svojím étosom, ako mimoriadne plodné literárne obdobie, ktoré bolo násilne narušené politickým vývojom, ale aj stav, ku ktorému sa treba vrátiť a pokračovať v ňom. Krokmi k nemu mali byť „oživenie existencie literárnych časopisov ako podmienky vnútorne mnohotvárneho dialógu autorov, čitateľov, literárnych kritikov, kultúrnej politiky“, „reštitúcia fungovania literatúry ako plnohodnotného organizmu“ a „nástup autentickej mladej generácie, ktorá vnáša novú dynamiku do celého literárneho organizmu a najprirodzenejšie preskupuje súradnicový systém súčasnej literatúry“ (Jenčíková – Zajac, s. 71) a jeho výsledkom „objavovanie nových horizontov životných potencií a hodnôt“ (tamže).

V širšom literárnohistorickom kontexte by sme mohli konštatovať, že želané perspektívy, o ktorých sa hovorilo, vychádzali z modelu, ktorý sa v slovenskej literatúre 20. storočia už reprízoval – zo situácie „uvoľňovania ideologických požiadaviek“, resp. „otváraniu okien“ ku ktorej došlo v slovenskej literatúre aj v medzivojnovom období a napokon aj v rokoch šesťdesiatych.

 

Bez toho, aby sme rekapitulovali známe fakty o literárnej situácii po novembri ´89, týkajúce sa napr. zrušenia ideologického tlaku a cenzúry, návratu autorov a diel, neželaných v minulom režime, do literárneho obehu, na úvod charakteristiky ponovembrového obrazu slovenskej literatúry skonštatujeme, že skutočne došlo k vzniku priestoru pre slobodnú autorskú tvorivosť a názorovú pluralitu, k reintegrácii slovenskej literatúry, kompletizácii a prehodnoteniu jej obrazu vzhľadom na minulosť. Začali vychádzať diela predtým ineditnej, disidentskej či exilovej literatúry, do literárneho života sa vrátili autori, ktorí počas obdobia normalizácie boli z neho vylúčení.

Spomínané procesy však veľmi často nemali na podobu, resp. poetiku literatúry reálny vplyv, nastolená pluralita nezriedka vyústila do vzájomnej indiferentnosti. Peter Zajac v tejto súvislosti konštatoval: „Nastala situácia spriestornenia času, kde sa vedľa seba prvýkrát ocitajú diela, ktoré vznikli pred polstoročím, pred dvadsiatimi rokmi, v minulom desaťročí, i tie ktoré vznikajú teraz. Toto vedľa seba znamená však často tiež mimobežnosť, v ktorej ešte stále do značnej miery zostáva predovšetkým verejne publikovaná a exilová literatúra, v menšej miere potom disent“ (Zajac, s. 79).

Výrazným fenoménom spomínaného obdobia sa stal aj masívny nárast produkcie komerčnej literatúry, literatúry tzv. špeciálnych funkcií (romány pre ženy).

Ostávajúc na povrchu, môžeme rekapitulovať posuny, ku ktorým v umeleckej literatúre začiatkom deväťdesiatych rokov došlo, v týchto oblastiach: prekračovanie tabu v jazykovej a v tematickej oblasti, ktoré viedlo k banalizovaniu šokantnosti; maximálne otvorenie sa svetovému literárnemu kontextu, ktoré však nezostalo len pri napojení sa na isté poetiky (tu ako najvýraznejší môžeme spomenúť boom postmodernizmu, ten sa stal vlastne zaklínadlom, ktorým sa dalo pomenovať, označiť skoro všetko), ale aj na určitý inštitucionálny, resp. svetonázorový rámec – príkladom môže byť „ženské“, resp. feministické písanie.

Pri hodnotení nových  „vývinových“ kvalít, s ktorými mala literatúra v tomto období prísť, možno súhlasiť s Valérom Mikulom, ktorý v  konštatuje, že „ponovembrová situácia bezprostredne nepriniesla nové zmeny ani zmeny poetík“ (V. Mikula, s. 46)  a v inej súvislosti píše, že môžeme hovoriť skôr o epilógu, ako o prológu k novej literárnej epoche. Hoci jeho vyjadrenie sa týka konkrétne „barbarskej generácie“, zdá sa, že tvrdenie, že autori nastupujúci do slovenskej literatúry na rôzny spôsob rozpracuvávajú témy a postupy prítomné v slovenskej literatúre nielen koncom šesťdesiatych rokov ale predovšetkým v druhej polovici osemdesiatych rokov, platí. Východiská pre slovenskú literatúru deväťdesiatych rokov sú teda dané stretom násilne potlačenej tvorivej energie šesťdesiatych rokov a atmosféry od polovice osemdesiatych rokov nesúcich sa v znamení gorbačovovskej perestrojky.

Autori, ktorí nasledujúce desaťročia určili podobu jednej línie prózy, začínali v druhej polovici osemdesiatych rokov (Peter Pišťanek, Dušan Taragel, Igor Očenáš), ich texty vznikali parodickou komunikáciou, spochybňovaním textov literárnej tradície. Uplatnila sa v nich tendencia pomenovaná v súvislosti s Rudolfom Slobodom v štúdii Jenčíkovej a Zajaca: „moment našej súčasnej stigmatizovanosti, simulovanosti života posledných desaťročí, vedúcej k brutalizácii života a úpadku elementárnej humánnosti“ (s. 64).

Asi najvýraznejším momentom tohto obdobia v mnohom nekorešpondujúcim s očakávaniami o „nástupe novej autentickej generácie“, ktorá prinesie do literatúry „nové vývinové kvality“, je skutočnosť, že podobu literatúry deväťdesiatych rokov výrazne utvárali autori etablovaní v polovici šesťdesiatych rokov.

Okrem Rudolfa Slobodu je to Pavel Vilikovský – svoje kľúčové texty vydával od roku 1989. Ďalej Dušan Mitana , ktorého variovanie cortazárovsko-borgesovskej poetiky nezostalo pokiaľ ide o generáciu prozaikov deväťdesiatych rokov bez následkov. Výrazne podobu literatúry deväťdesiatych rokov spoluutvárali i prózy Pavla Hrúza, Jána Johanidesa, Vincenta Šikulu, Ivana Kadlečíka, Dušana Dušeka, ale aj Stanislava Rakúsa (hoci debutoval až v polovici sedemdesiatych rokov, vydal svoj výraznú novelu Temporálne poznámky v roku 1993), či Lajosa Grendela. V kontexte poézie sa pre mladých autorov smerodajnou stala tvorba Osamelých bežcov (I. Štrpku, P. Repku, I. Laučíka), aj keď veľkú čitateľskú obľúbenosť získala tvorba Milana Rúfusa. To môže byť dôvodom, prečo prehľady a syntetické práce o literatúre po roku 1989 začínajú vôbec nie mladými autormi. Avšak aj napriek tomu repríza „zlatých šesťdesiatych“ nenastala, rovnako ako nedošlo k výraznému „vývinovému“ zlomu.

V prípade autorov, ktorí vstúpili do slovenskej literatúry začiatkom deväťdesiatych rokov, udrie do očí predovšetkým ich solitérstvo, preferovaná exkludovanosť až autizmus (príznačne sa dominantným „hrdinom našich čias“ pre nadchádzajúce roky stáva outsider a dominantnou témou osamelosť), deklarovaný odpor k akémukoľvek náznaku autentickosti v literatúre, akcentovanie herného princípu literatúry a vykonštruovanosti literárneho textu. Namiesto sugescie životného sveta v textoch autorov deväťdesiatych rokov dominuje mystifikácia, irónia, paródia, ale aj experiment. Ostentatívne sa v nich kombinujú žánre a postupy vysokej a nízkej literatúry.

Platí to pre prozaické texty (tvorba T. Horvátha), rovnako aj pre poéziu (P. Macsovszky, M. Habaj). Pokusy vytvoriť generácie boli neúspešné, resp. spochybňovala sa ich spontaneita (viď prípad barbarskej generácie). Pojem generačného či skupinového zaradenia pôsobí vôbec v tomto období už prekonane, zdôrazňuje sa individuálny, resp. textový princíp.

Nádej na „otvorenie sa voči životnému svetu“, „objavovanie nových horizontov životných potencií a hodnôt“ sa teda nenaplnila, naopak, došlo k uzatváraniu sa do textu, resp. do vlastnej subjektivity (poviedky V. Ballu), čo v próze viedlo k absencii veľkého príbehu (dominantným žánrom sa tu stala poviedka), v poézii zas k sťaženej komunikácii a vyhýbaniu sa akejkoľvek zážitkovosti. Jedným zo základných dôvodov takejto tendencie sú dramatické zmeny, ku ktorým došlo v oblasti literárneho života, resp. menej honosne povedané literárnej prevádzky, ako aj v spoločenskom postavení literatúry (poukázal na to aj Peter Zajac v štúdii Prelomové či svoje?).

Literatúra, prevádzkovaná v podmienkach tvorivej slobody, utrpela šok z  marginalizácie, konfrontovala sa s poklesom spoločenskej prestíže, významu inštitúcií, akými sú nielen spisovateľské organizácie, časopisy, ktoré ovplyvnili literárny život v minulých desaťročiach. Rovnako sa postupne marginalizovala funkcia, resp. postavenie literárnej kritiky.

Namiesto toho sa zvýraznila funkcia distribučných sietí, vydavateľstiev, prípadne vydavateľov venujúcich sa vydávaniu pôvodnej nekomerčnej literatúry (aj keď finančným zdrojom pre vydávanie pôvodnej literatúry naďalej ostáva štátny rozpočet). Do literárneho života sa dostali prvky enterteinterstva, mediálnej (seba)prezentácie, marketingu, p.r.-izmu (literárne večery, čítačky, krsty kníh), zo strany vydavateľa stúpol tlak na autora, aby sa prezentoval prostredníctvom turné, účasti na literárnych festivaloch, webových stránok. Začínajúci autori sa čoraz menej presadzovali na stránkach literárnych časopisov, uprednostňovali literárne súťaže. Čítanie pôvodnej, nekomerčne zameranej literatúry  sa napriek všetkému vyvíjanému úsiliu začalo vnímať skôr ako „pozitívna deviácia“ než ako rozšírený jav.

Pôvodná slovenská literatúra sa začiatkom deväťdesiatych rokov naozaj stala sebestačným a samoregulujúcim organizmom, natoľko sebestačným a samoregulujúcim, že o ňu prestal byť záujem – s výnimkou ľudí, ktorí ju písali alebo sa ňou zaoberali profesne. Poslednou knihou, ktorá ešte bola schopná v širšej verejnosti zarezonovať bol román Rivers of Babylon.

Výrazného čitateľského ohlasu sa dostávalo aj knihám, ktoré môžeme ecovsky označiť ako produkty midcultu, texty, ktoré sa nevzdávajú umeleckých ambícií, no evidentne pracujú na tom, aby oslovili široký čitateľský okruh, napr. trendy témami alebo zjednodušeným traktovaním predložených tém či instantnými postupmi. Priekopníkmi v tejto oblasti sa stali Michal Hvorecký (predovšetkým románmi Posledný hit, Plyš, Eskorta) , autor skrývajúci sa pod pseudonymom Matkin, štafetu po nich v posledných rokoch prebral Peter Bilý.

V napoly recesistickom, napoly zatrpknutom článku Poradca spisovateľa dneška z roku 1999, ktorý uzatváral diskusiu o literárnom živote v časopise RAK,  uvedené tendencie zhrnul Peter Darovec. Okrem konštatovania „Do literárnej súťaže prispieva viac ľudí, ako je tých, ktorí si po jej skončení kúpia zborník víťazných prác.“, tu nájdeme aj ilustrácie stavu, keď literatúra sa stala takou autonómnou, že už nesúvisí ani s literárnym životom, ktorý okolo nej zúri: „Dejiny literatúry deväťdesiatych rokov na tomto území  budú dejinami literárnej prevádzky, ktorá si takmer vystačí aj bez literárnych textov“ (s. 60).

           

            Práve časopis RAK, ktorý vznikol roku 1996, prišiel s niekoľkými iniciatívami podnietiť diskusiu o literárnej situácii deväťdesiatych rokoch. Hneď v jeho prvom čísle vôbec je bilančný článok P. Matejoviča Viac odvahy k premýšľaniu, výrazne odkazujúci texty spojené so spomínanou budmerickou konferenciou.

            Sumarizujúc očakávania, ktoré v nich odzneli, Matejovič hovorí o absencii „normálneho literárneho života“ ako aj o existencii „určitej forme nehybnosti“. Svoje úvahy uzatvára: „Tí, ktorí sa domnievali, že so zmenou politického systému nastanú i adekvátne kvalitatívne zmeny v literárnom živote, musia byť sklamaní. Musia byť sklamaní i tí, ktorí vkladali nádeje do mladej generácie a do s ňou spojených zmien hodnotových perspektív. Nenastal efekt šesťdesiatych rokov, nekonštituovali sa nové literárne smery (...), nevznikli generačné ani skupinové manifesty, nezrodil sa generačný časopis na spôsob Mladej tvorby. V tejto situácii sa ponúka možnosť siahnuť k starým, osvedčeným istotám, k autorom ktorí sa v slovenskej literatúre etablovali v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch a ktorí majú ešte čo povedať. Mladá ponovembrová generácia zatiaľ nezareagovala na históriou ponúknutú príležitosť, nedokázala (...) osloviť.“  (Matejovič, s. 20)

Nielen tento text, ale aj diskusia, ktorá naň v nasledujúcom čísle časopisu nadviazala, zreteľne ukazuje, že etalónom pre hodnotenie literatúry rokov deväťdesiatych sa stali očakávania zdedené z rokov šesťdesiatych. Neboli zhodnocované ako samostatné obdobie, ktoré si hodnotiace kritériá priniesli samé so sebou, ale podliehali baconovským idolom.             Znehybnenie, o ktorom P. Matejovič hovoril, sa prezentovalo ako absencia literárnych skupín, homogénnych literárnych generácií,  manifestov, resp. polemík – teda udalostí, ktorým sa tradične v literárnohistorickom diskurze venovala pozornosť.

Otázkou by mohlo byť, či ono „znehybnenie“, o ktorom bola reč aj v neskorších úvahách o tomto literárnom období sa nebude týkať apriórnej nastavenosti odbornej reflexie, návyku na isté stereotypy a inštancie a inštitúcie, čo vlastne v diskusii Literatúra rokov deväťdesiatych – výnimočná alebo svoja, ktorú ako reakciu na Matejovičov príspevok redakcia časopisu RAK zorganizovala, sformuloval V. Barborík: „Ak niektorí z nás pociťujú isté rozpaky nad súčasnou situáciou literatúry, možno sme svedkami dosť výnimočnej chvíle, keď sa tu niečo po dlhom čase celkom prirodzene rozpadá, upadá, pomaly stráca, rozplýva a prichádza svojou cestou niečo iné, to všetko bez nejakého zahriaknutia inštitúciou, mocou“ (s. 30).

V uvedenej diskusii sa však ozývajú viaceré reminiscencie, ktoré akoby rátali s  reprízami toho, čo bolo – očakávanie prelomu v literatúre, ktorý  mohol súvisieť s predpokladom, že nové literárne desaťročie, nastupujúce po zmene spoločenských paradigiem, prinesie nevyhnutne niečo nové alebo s milenárnou, resp. findesieclovská náladou, ktorá sa pripomenula aj v iných syntetizujúcich výkonov tohto obdobia (pozri Peter Zajac: Prelomové či svoje? Skica o slovenskej literatúre deväťdesiatych rokov).

Všetky tieto predpoklady ešte kalkulovali s predstavou lineárneho literárneho vývinu, s predstavou, že istá kvantita vytvorí novú kvalitu – i to je vlastne jeden z prízrakov mátajúci každého, kto sa podujme rekapitulovať literárne výkony posledných dvoch desaťročí.

Napriek všetkým rozpakom, frustráciám, ktoré tieto v ich aktéroch pokusy vyvolávali a vyvolávajú, nemožno obísť skutočnosť, že deväťdesiate roky nastolili v literatúre isté paradigmy, stav vecí pretrvávajúci do dnešných dní.

Stali sa možno prvým obdobím slovenskej literatúry, ktoré si nerobilo ambície na vývin, obdobím konca dejinnosti, ktoré je suverénne heterogénne, disparátne, kde môžeme iba hovoriť o jednotlivých, dokonca o solitérnych autorských výkonoch, ktoré sa nám len ťažko skladajú do súvislého obrazu, kompaktnej poetiky alebo generácie a ktoré popri sebe viac-menej ľahostajne existujú.

Spomínanú heterogenitu a disparátnosť potvrdzuje aj podoba slovenskej literatúry roku 2000. Najvýraznejšie tendencie iniciované v deväťdesiatych rokoch sa buď uzavreli alebo sa vyčerpali. Ak mnohých na sklonku minulého desaťročia desila sterilita, exkluzívnosť, autonómnosť autorských poetík, nastupujúce roky priniesli so sebou aj autorov, pokladaných za relevantných, u ktorých po poetike nie je ani stopy, ak za ňu nepokladáme nezlomnú vôľu písať. Súčasná literatúra prežíva ďalej v stave nehybnosti, ak ňou chápeme neprítomnosť teleologického pohybu od jednej kvalite k inej, novšej. To však neznamená, že neprináša zaujímavé literárne texty. Nie sú však determinované príslušnosťou ku generácii, ani skupinovej poetike. Nie je ich ambíciou nastoliť akúkoľvek tendenciu.

 

V situácii, ktorá v súčasnej slovenskej literatúre pretrváva, môžu je pozorovatelia iba prikladať na literárne texty rôzne rastre a skúšať, či im pomôžu artikulovať ucelenú skúsenosť s nimi, či ponúknuť adekvátny explanačný model. Zdá sa, že práve jej nastavenie, ktoré má v sebe pozostatky náležiace do iných čias, býva zdrojom mnohých nedorozumení. Tie však napokon môžu súvisieť aj s v súčasnosti častým spochybňovaním literárnohistorických diskurzov, resp. naratívnych diskurzov v humanitných vedách vôbec.

Literatúra:

DAROVEC, Peter: Poradca spisovateľa dneška. Trinásť rád si žiť v slovenskej literatúre. In: RAK, roč. 3, 1999, č. 6, s. 53 – 63

Jenčíková, Eva – Zajac, Peter: Situácia súčasnej slovenskej literatúry. In: Slovenské pohľady, 1989, roč. 105, č. 2, s. 45 – 71

Literatúra 90. rokov – výnimočná alebo svoja? In: RAK, roč. 1., 1996, č. 2, s. 19 – 32

MATEjovič, Pavel: Viac odvahy k premýšľaniu. In: RAK, roč. 1., 1996, č. 1, s. 16 – 21

MIKULA, Valér – Májeková, Helena – Mikulová, Marcela: Prehľad dejín slovenskej literatúry. In: Slovník slovenských spisovateľov, Bratislava : Kalligram – Ústav svetovej literatúry SAV, 2005, s. 17 – 48

ŠÚTOVEC, Milan: Začiatok sedemdesiatych rokov ako literárnohistorický problém. In: Slovenské pohľady, 1989, roč. 105, č. 1, s. 29 – 43

ZAJAC, Peter: Slovenská literatúra deväťdesiatych rokov v obrysoch. In: Host, 2001, č. 5, s. 79 – 86

ZAJAC, Peter: Prelomové či svoje? Skica o slovenskej literatúre deväťdesiatych rokov. In: OS, Fórum občianskej spoločnosti, 1999, roč. 3, č. 2, s. 74 – 77

 Autorka je literárna vedkyňa

Bookmark and Share

Hodnotenie

6

Tento článok zatiaľ hodnotilo 61 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 11.12.2009 (e)

Diskusia k článku obsahuje 1 príspevkov


Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2017 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist