JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Simon Theur: TTIP, jeho víťazi a porazení

Únik dôverných dokumentov z rokovaní o Dohode o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) v pondelok 25. apríla potvrdil ...

[Kriteko]

Milý Martin

Keď som si po Veľkej noci pozrel internet a zdrvený pochopil, že na dohodnuté stretko sa nebudeš môcť dostaviť, spomenul som si, ako som ...

[Tiburon]

Boj proti sexuálnemu vykorisťovaniu

Pred pár dňami som sa zobudil do ďalšieho dňa poznačeného novým hrozným obvinením príslušníkov mierových síl slúžiacich v ...

[Parfait Onanga-Anyanga]

Slovenská verzia bremena bieleho muža

Kríza žánru | Autonómna zóna | Tomáš Profant | 03.01.2013

_ma_small

Mesík, Juraj 2012. Obor a trpaslík. Slováci, Česi a perspektívy Afriky. Bratislava: Nadácia Pontis, 257 strán.

Na Slovensku dochádza v ostatných rokoch k boomu v produkcii literatúry na tému „rozvojovej“ spolupráce. Veľkú zásluhu na tom má Nadácia Pontis, ktorá dosiaľ vydala päť kníh v tejto oblasti. Tri z nich sú výsledkom výzvy Nadácie na napísanie knihy s „rozvojovou“ tématikou, do ktorej sa prihlásilo 12 uchádzačov. Po akademických textoch tak prišla na trh viac publicisticky ladená kniha od Juraja Mesíka, Obor a trpaslík – Slováci, Česi a perspektívy Afriky. Autor je vzdelaním lekár, bývalý poslanec, ekologický aktivista a v rokoch 2003-2008 „starší špecialista pre sociálny rozvoj vo Svetovej banke vo Washingotne, kde neskôr pôsobil ako konzultant“ (Mesík 2012: 247). Chce sa podeliť o svoje postrehy a úvahy o tom, „čo môžeme pre našich ďalekých blížnych reálne urobiť, čo je nereálne, čo nemá zmysel a prečo by nám nemali byť krajiny a ľudia čierneho kontinentu ľahostajní“ (tamže: 8). Tento cieľ sa mu nepochybne darí naplniť s ľahkosťou jemu vlastnou. Otázne je, nakoľko zmysluplné sú jeho postrehy a úvahy.

V recenzii, ktorej dĺžka zodpovedá ich problematickosti, sa zameriam postupne na tie najdôležitejšie. Začnem kritikou argumentov charakteristických aj pre diskurz Svetovej banky (SB). Prvým je argument populačného rastu a politík, ktoré autor navrhuje na jeho zastavenie. Nasledovať bude vysporiadanie sa s problematickou kritikou zlého vládnutia. Tretím problémom je argument tzv. ropného prekliatia a štvrtým vyhnutie sa pomenovania pôvodcov enviromentálnych problémov. V piatej časti spochybním autorove chválospevy na modernú vedu a jej nadradenosť voči tzv. tradičným formám vedenia. A napokon sa vysporiadam so stereotypizáciou Číny a Afriky. Zmysluplné návrhy na to, čo človek môže urobiť zmienim v poslednej časti.

Hlavným problémom recenzovanej publikácie je jej eurocentrizmus. Závažné výčitky je tiež treba vzniesť voči argumentom, ktoré reprodukujú diskurz Svetovej banky. Ten si v prvom rade nevšíma nerovné mocenské vzťahy a prepojenosť medzi tým, čo sa deje na Severe a problémami na Juh. Zároveň si neuvedomuje spoluúčasť „rozvojových“ organizácií na legitimácii statu quo.

Najprv je však treba Jurajovi Mesíkovi priznať úprimnú snahu zlepšovať životné podmienky našich ďalekých blížnych. Podľa slov Dušana Ondruška z organizácie Partnership for Democratic Change Slovakia, ktoré odzneli pri prezentácii knihy, je sám filantropom, a niektoré „rozvojové“ projekty spolufinancoval z vlastného vrecka.

O úprimnosti autorových slov presvedčí najmä časť knihy venovaná Kube. Predsa len, nestáva sa často, aby (bývalý) zamestnanec Svetovej banky vyzdvihoval kubánsky zdravotný systém ako „skutočne výkonný“ (tamže: 168) a porovnateľný s americkým, ospevoval pomoc lekárov z tohto ostrova po celom svete a najmä opakoval tvrdenie (podľa mnohých komunistickej propagandy) o dobrovoľnej účasti Kubáncov na vojenskej misii v Angole v 70. rokoch (tamže: 156-160). Obzvlášť významné je, ako toto pozitívne vyobrazenie Kuby a jej režimu je v protiklade k negatívnemu zobrazovaniu Kuby vydavateľom, Nadáciou Pontis. Z jej stránky sa človek dozvie skôr o potrebe pomáhať disidentskému hnutiu. Ostrú kritiku v tomto ohľade Pontisu uštedril najmä týždenník Slovo (Márovský 2007a, 2007b; Ruppeldtová 2008). Je teda nanajvýš chvályhodné (a demokratické), ak Nadácia publikovala veľmi odlišné názory, ktoré jej vlastné aktivity nemusia stavať do čisto pozitívneho svetla.

Je populačný rast tým najdôležitejším problémom?

V ďalších otázkach týkajúcich sa „rozvojovej“ spolupráce však autor knihy verne reprodukuje diskurz Svetovej banky. Jeho hlavným prvkom je „problém“ populačného rastu. „Z populačnej explózie sa stal na sklonku 20. a na prahu 21. storočia kľúčový problém Afriky“ (Mesík 2012: 14). Okrem grafov s exponenciálnymi krivkami rastu obyvateľstva je sugestívny najmä príbeh o soboch vysadených na malom ostrove, kde nemali žiadneho prirodzeného predátora, takže po rozmnožení sa za určitú hranicu umreli všetci od hladu (tamže: 24). Súčasťou nadmerného rastu je nadmerné využívanie prírodných zdrojov: „aby krajina uživila veľa hladných krkov, klčujú sa lesy, vyčerpávajú chudobné pôdy, rieky, jazerá a pobrežné moria trpia nadmerným rybolovom, klesajú hladiny podzemných vôd...“ (tamže: 22).

Nasledujú dôsledky takejto populačnej explózie: „Ak dáme bokom elementárnu ľudskosť a použijeme jazyk ekonómov, každé dieťa, ktoré zomrie skôr ako sa stalo ekonomicky aktívnym človekom, je čistou ekonomickou stratou. Konzumovalo potraviny, vodu, energiu, viazalo na seba pracovný čas svojej matky a ďalších príbuzných, zaberalo miesto v školskej lavici – a to všetko bez akéhokoľvek následného ekonomického benefitu pre spoločnosť“ (tamže: 21).[1]

Preto „kľúčovou súčasťou trvalo účinnej pomoci Afrike a Afričanom pri vymanení sa z biedy a bezperspektívnosti (…) musí byť úsilie o zastavenie rastu počtu obyvateľstva a jeho postupné zníženie“ (tamže: 26). Autor ponúka „inú perspektívu“ (tamže: 27) na čínsku politiku jedného dieťaťa z pohľadu rastu populácie v Indii a troch najľudnatejších štátov subsaharskej Afriky (Nigérie, Etiópie a Konga). V tejto perspektíve to nie je sám autor, ktorý by poukazoval na ľudskoprávne aspekty problémovej témy, ale „kritici čínskej populačnej politiky“ (tamže: 26). Znamená to, že on sa k tejto kritike nehlási?

Africké vlády nie sú schopné nielen „presadiť“ ale ani „koncipovať“ (tamže: 28) racionálne politiky (zrejme tak racionálne ako je tá čínska), pretože nielen teda, že na to asi nemajú intelektuálnu kapacitu, ale ešte aj nie sú „dostatočne silné na to, aby ľudí dokázali k vyžadovanému správaniu motivovať – či už stimulmi, alebo trestami“ (tamže). Čínska vláda totižto „toto všetko mala“ (tamže) a „Africké vlády – ale ani indická – takýto vplyv a moc nad vlastným obyvateľstvom nemajú“ (tamže). Otázkou ostáva, či bohužiaľ alebo našťastie.

Problémy s hladom ilustruje aj na príklade Egypta, ktorého Arabská jar bola dôsledkom rastu cien potravín a klesajúcich zásob ropy. Egyptská vláda sa viac nemôže spoliehať na príjmy z exportu tejto cenenej suroviny a kupovať za ne potraviny na svetových trhoch. Z tohto dôvodu autor očakáva len ďalšie zhoršovanie a revoltu najmä „príliš veľkého počtu nerozvážnych mladých mužov“ (tamže: 49).

Egypt je často diskutovaný prípad, a práve na ňom sa dá ukázať, že problémom nedostatku potravín alebo iných zdrojov nemusí byť príliš veľká populácia, ale nespravodlivé politické prerozdelenie bohatstva. Vskutku je pravdou, že dováža množstvo potravín zo zahraničia. Tento import však nie je dôsledkom nadmernej populácie, ale najprv koloniálnych politík britskej a francúzskej vlády a neskôr neokoloniálnych praktík Medzinárodného menového fondu (MMF) a SB. Po sérii pôžičiek Egypt najprv v 19. storočí nebol schopný splácať svoje dlhy, čo vyústilo v britskú okupáciu a na export orientovanú produkciu. Potom opäť v 20. storočí v dôsledku svojich dlhov, okrem iného, podporil Spojené štáty vo vojne v Iraku (bolo mu „odpustených“ 7 biliónov dolárov), aby ho MMF a SB prinútili pestovať plodiny určené na export, takzvané cash crops.

Takže Egypt, ktorý potraviny dováža ich zároveň aj vyváža. To však nie je jediná nespravodlivosť. Ďalšou je prerozdelenie v rámci krajiny. Problémom totižto nie je nízka produkcia, ale kto a aké potraviny konzumuje. Podľa štatistík sa tu spotrebuje omnoho viac kalórií na osobu, než je zvykom v krajinách s podobným HDP na osobu a rok. Napriek tomu, v roku 1988 až 60% detí trpelo na miernu až silnú podvýživu (Mitchell 1999: 132). Zjavne nie je problémom nedostatok potravín, ale ich distribúcia. Množstvo skonzumovaných kalórií reflektuje množstvo jedla, ktoré skonzumuje bohatšia časť spoločnosti a vykrmovanie zvierat určených na spotrebu. Zvyšovanie príjmových nerovností a nárast počtu turistov v Egypte viedol k výraznému nárastu konzumácie mäsa a ďalších zvieracích produktov. 1 kg hovädzieho mäsa pritom predpokladá spotrebu 7 kg obilia (pozri aj Profant 2011).

Problémom sú mocenské nerovnosti, a to nielen na národnej úrovni. Hypotetická pozemková reforma prerozdeľujúca 47,5 % obrábateľnej pôdy, ktorú vlastní 10 % najbohatších majiteľov by zaistila dostatočnú obživu pre všetkých obyvateľov úzkeho pásu zeme uprostred púšte. Ako však píše Mitchell, otázku pozemkovej reformy si jednoducho medzinárodné organizácie nekladú. Rovnako si ju nekladie ani bývalý zamestnanec jednej takejto inštitúcie – Juraj Mesík. Problémom pre neho je vyčerpanie zdrojov ropy a zemného plynu.

To neznamená, že nemôže dôjsť k situácii, že počet obyvateľov na planéte Zem bude taký vysoký, že nás postretne osud už zmienených sobov. Dovtedy však by sme sa mali zameriavať na nerovné mocenské vzťahy, ktorých dôsledkom je hlad a nie na rast obyvateľstva, ktoré, ako aj Juraj Mesík správne píše, môže mať množstvo prastarých (tamže: 18-19), alebo súčasných ekonomických príčin (tamže: 28-29).

Nástrojom na riešenie „populačného problému“ problému teda podľa autora knihy nie je demokratizácia, v rámci ktorej by sa ľudia sami rozhodli, či si môžu dovoliť mať viac detí, ale poručníctvo za strany štátu.[2] Juraj Mesík však prejavuje aj svoju humánnejšiu stránku, keď bojuje proti výrokom súčasného pápeža, Benedikta XVI., ohľadom používania kondómov v Afrike a píše: „Ratzingerova cirkev (…) [v]ehementne – našťastie márne – bojuje proti výskumu embryonálnych kmeňových buniek, proti antikoncepcii (…) a, samozrejme, proti právu žien rozhodovať o svojom tele a o tom či a kedy budú mať deti“ (Mesík 2012: 32). Tým si však protirečí, veď ako sa môžu ženy slobodne rozhodovať o svojom tele a o tom či a kedy budú mať deti, keď štát ich má motivovať alebo trestať aby deti nemali.

Je kľúčovým problémom zlé vládnutie?

V ďalších kapitolách autor volá najmä po dobrom vládnutí. To má byť (okrem ďalších opatrení) vo svojom poručníctve záchranou kontinentu . Ako píše „bez efektívneho podnikania a bez dobrého vládnutia sa Keňa ani Afrika nikam nepohnú“ (tamže: 172). Pre autora je dôležitá otázka, či môže finančná pomoc pomôcť s tzv. štvrtou „rozvojovou pascou“ - pascou zlého vládnutia (tamže: 142). Odpovedá si afirmatívne. Hlavným spôsobom ako dosiahnuť lepšie vládnutie je kondicionalita, ktorú, ako autor správne píše, „poznáme dôverne na vlastnej koži“ (tamže). Hoci obvykle hovorí najmä o technických riešeniach problémov v krajinách Juhu, tu sa dozvieme, že „štátny aparát sa stáva skôr problémom ako súčasťou riešenia“ (tamže: 144).

O tom ako diskurz dobrého vládnutia disciplinuje demokraciu píše Rita Abrahamsen (2000). Tento diskurz má svoje počiatky na konci Studenej vojny. Umožnil „pokračovanie nespochybnenej hegemónie na Africkom kontinente v rámci zmenených podmienok nového svetového poriadku“ (tamže: 44). Jeho problémom je, že opakuje neoliberálnu mantru 80. rokov, ktorá sa skončila toľko kritizovanými Programami štrukturálneho prispôsobenia sa (SAPs) vnútených MMF a SB vládam globálneho Juhu. Málo štátu spája s dobrým vládnutím a dobré vládnutie s demokraciou a liberalizmom. Zlým vládcom je naopak štát. To, čo v tejto schéme chýba je, že ľud sa môže rozhodnúť pre viac štátu. To znamená, že dobré vládnutie je svojim dôrazom na privatizáciu a odbúravanie štátnych regulácií v prospech voľného pôsobenia aktérov na trhu, nedemokratické.[3]

Je treba Jurajovi Mesíkovi priznať, že sa nebojí kritizovať zo zlého vládnutia aj slovenských politikov (Mesík 2012: 64) a za korupciu kritizuje napríklad aj francúzske, či nemecké firmy (tamže: 147).[4] Natíska sa pochopiteľne otázka, ako chceme podmieňovať našu pomoc dobrým vládnutím, keď ho sami nie sme schopní, avšak omnoho kľúčovejší je problém, ktorý Juraj Mesík naznačuje v otázke vývozu zbraní. Správne kritizuje bývalé Československo a dnešné svetové mocnosti za vývoz zbraní: „[z]namená to, že za prácu a blahobyt (…) vďačí státisíce Čechov a Slovákov (…) zbraniam, ktoré v Afrike, v arabskom svete a inde rozosievali smrť“ (tamže: 183) a s morálnym étosom pokračuje: „[i]ste, dá sa namietať, že keby sme ich tam nedodali my, dodal by ich niekto iný... Ale: nevyplýva z tejto stránky našich dejín aj istá miera spoluzodpovednosti za súčasný stav vo svete?“ (tamže: 184). Samozrejme, že vyplýva. A hoci pri zbraniach si toho autor vedomý je, v iných záležitostiach už menej. Africké vlády sa držia pri moci nielen vďaka zbraniam pochádzajúcim zo Severu a firmám, ktoré ich podplácajú, ale najmä vďaka podpore zo strany vlád. O spolupráci francúzskych vrcholných predstaviteľom a vlád v bývalých francúzskych kolóniách píše François Xavier-Verschave (1998) vo svojej knihe Franceafrique. Zlé vládnutie v Afrike je pupočnou šnúrou spojené so zločinnými praktikami v Európe. Neznamená to, že vládcovia, či už v Nigérii, alebo v Keni sú nevinní, alebo do korupcie dotlačení. Naopak. Ale kľúčovým problémom tu je prostredie, ktoré túto medzinárodnú korupciu umožňuje, pretože tá potom vedie k nedemokratickosti ich vlád. Za toto prostredie však máme omnoho viac zodpovednosti.[5]

Ďalšia pasca rozvojového diskurzu – ropné prekliatie

V súvislosti so zlým vládnutím autor cituje ďalšie tzv. „rozvojové pasce“ formulované Paulom Collierom. Jednou z nich je aj pasca nerastného bohatstva (Mesík 2012: 128–129)[6], teda problémy, ktoré nerastné „bohatstvo“ krajine, kde sa nachádza, spôsobuje. Juraj Mesík sa pýta: „prečo ani formálne demokratické ropné krajiny nedokážu využiť svoje príjmy na rozvoj?“ (tamže) a vychádzajúc z Colliera píše o budovaní prebujneného verejného sektora, či sklone okamžite spotrebovávať a neinvestovať.[7] Ropné prekliatie napríklad v prípade Nigérie „zdeformuje miestnu ekonomiku (…) a sústredí pozornosť celej elity krajiny na možnosti obchodovať – a obohacovať sa – práve výnosmi z exportu nerastného bohatstva. V Nigérii sa v súvislosti s ropou rozmohla obrovská korupcia...“ (tamže: 63).

Presne na túto kritiku reaguje Thomas Pogge, ktorý takéto vysvetlenie kritizuje ako „nacionalistické“ (Pogge 2002: 114). Avšak nejde o nacionalizmus slotovského typu, ale jednoducho o explanatórny nacionalizmus, ktorý si (podobne ako v zmienenom prípade Egypta) všíma iba faktory vnútri národného štátu. Akákoľvek skupina, ktorá má monopol na násilie v štáte (alebo jeho časti) získava v rámci medzinárodného spoločenstva privilégium voľne disponovať jeho prírodnými zdrojmi (tamže: 113). Toto privilégium je motiváciou pre vojenské puče, tak typické, pre Mesíkov hlavný príklad – Nigériu. Jej vláda bola schopná si zaistiť legitimitu pomocou príjmov z nerastného bohatstva. Kľúčové pritom je, že „[k]orupcia v Nigérii nie je iba lokálnym fenoménom zakoreneným v klanovej kultúre a tradíciách, ale je podporovaná a udržovaná medzinárodným privilégiom zdrojov“ (tamže: 114). Národné vysvetlenie zlého vládnutia zásadne závisí od faktoru globálneho pozadia, bez ktorého by sa napríklad nigérijská vláda nemohla chovať tak, ako sa chová. Sú to teda bohaté spoločnosti Severu, ktoré sú kľúčovými komplicmi v tomto zlom vládnutí a „prispievajú zásadne k udržovaniu krutej chudoby“ (tamže: 115). Bohužiaľ, túto druhú stranu zlého vládnutia už Juraj Mesík v kapitole o Nigérii nespomína. Nanajvýš ak sa dozvieme o praktikách firmy Shell v delte Nigeru (Mesík 2012: 67).

Kto je zodpovedný za problémy so životným prostredím?

Čitatelia sa v knihe dozvedia o zhoršujúcich sa suchách, ktoré v budúcnosti povedú k hladomorom (tamže: 51). Zrejme pritom africkým krajinám nepomôže ani zelená revolúcia, „ktorá umožnila zvyšovať produkciu potravín aj v Afrike“ (tamže: 19).

Autor mieri správnym smerom v inej kapitole na tú istú tému, keď v súvislosti s vodou píše: „[j]eden z hlavných zdrojov ,zelenej revolúcie‘, ktorá v druhej polovici 20. storočia umožnila výrazne zvýšiť produkciu potravín a sýtiť prudko rastúcu populáciu, bolo zavlažovanie“ (tamže: 91-92). Nasleduje oprávnená lamentácia nad tým ako klesajú podzemné vody, avšak nielen v Indii a v Číne, ale aj na stredozápade USA (tamže: 93).

Pozitívne vyobrazenie zelenej revolúcie vo svetle vedeckých výskumov bohužiaľ nie je na mieste. Táto totiž možno stála za dočasným nárastom produkcie potravín, ale jej súčasťou bola ohromná deštrukcia životného prostredia a sociálny úpadok malých pestovateľov a samozásobiteľov. Prídavkom nových semien, ktoré umožňovali viac ako jednu úrodu za rok, bolo totiž obrovské množstvo hnojiva a pesticídov spojené s traktormi a kombajnami. Rezistencia na strane „škodcov“ viedla k poklesu produkcie na niektorých miestach (Khor 1996: 50). Ekologickým efektom bola tiež salinizácia zavlažovacej vody, či znečistenie spôsobené chemikáliami (Redclift 1989: 64). Závislosť na finančne náročných súčastiach industrializovaného poľnohospodárstva v čase nízkych cien potravín na svetových trhoch viedla k bankrotu mnohých malých producentov, ktorí rozšírili rady „rozhnevaných mladých mužov“ v slumoch globálneho Juhu. Preto autorova kritika naturálneho hospodárstva, ktoré je „veľmi nemoderné, nevýkonné a vyžaduje ťažkú fyzickú prácu“ a chudobných afrických roľníkov, ktorí „bez strojov dokážu obrobiť len málo pôdy [a] bez hnojív dosahujú len nízke úrody...“ (tamže: 86-87) by mala byť poopravená o ekologické a sociálne škody napáchané práve strojmi a hnojivami. Zničujúca zadĺženosť a znečistenie predsa nemôžu ospravedlniť dočasné zvýšenie produkcie.

Podobne ako majú zelenú revolúciu na svedomí koncerny pochádzajúce z globálneho Severu ako napríklad Monsanto, tak aj príčiny klimatickej zmeny by sme mali hľadať na tejto pologuli. To však autor neuvádza. Nedozvieme sa príčinu ekologických problémov. Autor začína vždy svoju analýzu tým, že globálna zmena klímy tu jednoducho je, akoby vznikla z ničoho a nespôsobili ju konkrétni ľudia. Riešením na očakávané suchá a hladomory podľa neho je už teraz znížiť počet obyvateľov. Kým v bohatých krajinách sa výpadky produkcie potravín dotknú našich peňaženiek, v Afrike sa dotknú ľudských životov.

To, že klimatická zmena sa nedá riešiť „rozvojom“ v krajinách Juhu, ale je treba ju riešiť zásadným obmedzením spotreby v krajinách Severu bohužiaľ v knihe nezaznie. Autor síce správne píše, že „[k]ým ľudia v Afrike hladujú (…), my konzumujeme omnoho viac ako potrebujeme, tlstneme a vyhadzujeme do smetí skazené potraviny...“ (tamže: 193) avšak spojitosť s klimatickými zmenami tu zmienená nie je. A predsa, bola to práve industrializácia a je to dnešná spotreba, ktoré majú za následok globálne zmeny klímy a zásadné ničenie životného prostredia po celom svete, takže aj riešenie týchto problémov sa nenachádza na Juhu, ale na Severe.

Zachráni nas „neutrálna“ moderná veda?

Súčasťou ospevovania Západu a jeho pokroku sú „historické úspechy modernej medicíny“ (tamže: 70). Jedným z nich má byť eradikácia pravých kiahní. Aká je však história boja proti tejto chorobe, alebo, pre niektorých, súžitia s týmto božstvom? Očkovanie neobjavila moderná medicína, ani Edward Jenner. V 18. storočí bola praktika variolácie (predchodkyne novších foriem očkovania proti kiahniam) rozšírená medzi anglickým sedliactvom, od ktorého sa Jenner túto informáciu dozvedel. Presný dátum počiatku tejto formy „očkovania“ nie je známy, ale prvé zmienky sú z 12. storočia.

Problematický na západnej vede je spôsob jej presadzovania a eradikácia kiahní je typickým príkladom. Jennerova vakcína sa dostala napríklad do Indie na začiatku 19. storočia, avšak nebola prijatá miestnym obyvateľstvom, ktoré preferovalo svoj vlastný, fungujúci[8], spôsob vyrovnávania sa s kiahňami. Až britská koloniálna správa zakázala varioláciu v roku 1865. Jej súčasťou bol totiž celý kultúrny systém okolo božstva Sitala, ktorý napokon definitívne zničila indická národná správa. Tá brutálnym spôsobom chytala ľudí, ktorí sa nechceli dať očkovať a v noci pri presile niekoľkých mužov a lekára na jedného násilím očkovala. Ľudia sa tomu bránili, no napokon podľahli a s nimi aj súčasť ich kultúry (Marglin 1990).

Marglinovým cieľom však nie je dokazovať superioritu tradičného indického poznania, jeho cieľom je ukázať na spojenie násilia a západnej vedy. Podobnú kultúrnu nadradenosť je možné vidieť v mnohých ďalších oblastiach. Ďalším príkladom sú Jurajom Mesíkom vyzdvihované hlinené piecky, ktoré na varenie spotrebujú „tretinu dreva alebo dreveného uhlia oproti tradičnému africkému vareniu na troch kameňoch“ (Mesík 2012: 215). Kým vo Svetovej banke mýtus efektívnych piecok šetriacich drevo a zachraňujúcich lesy zrejme naďalej prežíva už „[k]u koncu 80. rokov bola Afrika, Ázia a Južná/Centrálna Amerika plná opustených ‘vylepšených’ piecok. Dôsledkom bolo, že (…) energetické oddelenia v mnohých hlavných donorských organizáciách zavrhli programy na piecky ako neúspech a úplne ich prestali financovať“ (Crewe – Harrison 2002: 12). Tradičné spôsoby využívania ohňa totiž majú svoje výhody. Sú zadarmo, majú rituálne a sociálne funkcie, sú flexibilnejšie ako „moderné“ pece, sú vhodné na akýkoľvek typ, či veľkosť paliva, alebo hrnca, poskytujú svetlo, teplo a dym, ktorý odpudzuje hmyz a umožňuje konzervovanie potravín. Kľúčovou otázkou potom je, ako je možné, že tzv. „moderné“ pece sú považované za lepšie. Ako som to napísal už inde: Tu sa prejavuje hierarchizácia kultúr založená na naďalej prevládajúcom sociálnom evolucionizme a nerovné mocenské vzťahy, ktoré tento dominantný diskurz umožňujú. Pojem „tradičný“ tu neznamená nič iné než to, že daná technológia nebola vymyslená expertom. Tento termín je potom nielen v protiklade k „modernému“, ale najmä k „lepšiemu“, ktorý je automaticky spojený s expertízou vedcov. Elektrické trúby by sme určite neoznačili za tradičné, hoci sa používajú už takmer celé storočie, na druhú stranu, celkom nové keramické pece môžu byť považované za tradičné len preto, že pochádzajú od afrického hrnčiara. To, čo sa nakoniec v skutočnosti meria pojmami tradičný a moderný, nie je vynález, ale vynálezca (Profant 2013).

To neznamená, že by sme mali zavrhnúť moderné vymoženosti ako napríklad pieskové filtre zvyšujúce čistotu vody (Mesík 2012: 215), ktoré nám uľahčujú život. Ani Marglin nie je proti vakcinácii. Argumentuje však v prospech inej formy nahradenia varioláce, ktorá sa mohla udiať. Rovnako ako došlo k mierovému nahradeniu praktík spojených s božstvom Sitala varioláciou v určitom momente indických dejín tak, že toto božstvo si uchovalo svoj význam a miestna kultúra ostala prakticky nedotknutá, tak sa mohli zachovať aj britská koloniálna a indická národná správa neskôr. To sa bohužiaľ nestalo. Imperatív nadradenosti západnej vedy nad iné systémy poznania má autokratické a násilné dôsledky.

Kľúčové pritom je zopakovať, že ľudia v Afrike nespotrebúvajú nadmerné množstvo dreva, pretože varia na troch kameňoch. Nadmerné množstvo dreva sa spotrebováva niekde úplne inde a tam treba začať s nápravou.

Eurocentrizmus – stereotypizácia Číny

Posledným problematickým bodom je spôsob reprezentovania Iných v recenzovanej knihe. Autor využíva dva typické druhy stereotypizovania – odvrhnutých a konkurentov. „Stereotypy odvrhnutých referujú k tým, ktorí sú mimo súťažnej arény“ (Nederveen Pieterse 1992: 234). Sem patria napríklad Rómovia, alebo v Indii kasta nedotknuteľných. Naopak konkurenti „sa zúčastňujú súťaže a preto sú omnoho hrozivejší“ (tamže). Sem patrili Židia v dobe, keď začali ekonomicky konkurovať majorite, alebo černosi, keď sa začali emancipovať.

Podobný vzťah môžeme sledovať aj v prípade dvoch hlavný mimoeurópskych aktérov – Afričanov a Afričaniek a Číňanov a Číňaniek. Okrem, vyššie zmienenej politiky jedného dieťaťa je Čína reprezentovaná vo výrazne negatívnom svetle a Juraj Mesík sa pýta: „Ako dlho potrvá, kým takáto angažovanosť Číňanov v Afrike vyvolá obviňovania z neokolonialistických praktík?“ (Mesík 2012: 57) a odpovedá si: „Je dosť pravdepodobné, že raz k tomu príde“ (tamže). Podľa neho je v prípade Číny pomerne ťažké hovoriť o „rozvojovej“ pomoci, pretože Číňania síce „financujú stavbu ciest, železníc, potrubí, či letísk, ale s veľmi úzkym zameraním na vlastné záujmy. Nestavajú cesty na africkom vidieku s cieľom zlepšiť prístup afrických dedinčanov na miestne trhy. Stavajú cesty spájajúce bane a ropné polia s prístavmi, v ktorých sa dajú suroviny naložiť na lode a odviezť do Číny“ (tamže). Ďalším čínskym problémom je kupovanie alebo dlhodobý prenájom poľnohospodárskej pôdy (tamže: 57), či že Číňania na výstavbu svojich projektov neprinášajú len peniaze, ale aj robotníkov (tamže). Súčasťou kritiky Číny je poukázanie na vnútorné problémy jej ekonomického rastu, napríklad tzv. mestá duchov – novovybudované mestá pre milióny ľudí, v ktorých nikto nebýva (tamže: 58).

Rozhodne nechcem pôsobiť ako obhájca čínskej politiky v Afrike. Táto je dnes totiž zrkadlovým obrazom toho, čo robil a robí Západ na tomto kontinente od 19. storočia. Aj sám autor píše o tom, že nielen Číňania skupujú pôdu v Afrike. Avšak okrem Saudskej Arábie, Kuvajtu, Indie, Južnej Kórey, Egyptu a Líbye (ktorých autor menuje) sa na týchto praktikách podieľajú aj napríklad európske penzijné fondy (FOE 2012). Pochopiteľne, zaberanie pôdy je nielen to, čo Európania robili počas kolonializmu, ale je len inou verziou vnútenej transformácie produkcie na export, o ktorú, ako som už uviedol v rámci SAPs usilovali SB a MMF. Pri zmienke o mestách duchov si nejden čitateľ alebo čitateľka isto spomenie na americký Detroit. Hoci sa v knihe o Spojených štátoch píše viac ako dosť, o tomto meste duchov v nej zmienka nie je.

Do popredia vystupuje aj kritika Číny za to, že financuje projekty v Afrike s ohľadom na vlastné záujmy vo svetle amerického a európskeho presadzovania vlastných záujmov počas posledných dvoch storočí. Len jeden príklad za všetky. V roku 2008 Svetová banka po ostrej kritike verejnosti zrušila financovanie ropovodu z ľudských práv porušujúceho Čadu do Kamerunu (Rice 2008), ktorý, a teraz si môže čitateľ alebo čitateľka vybrať, mal slúžiť na redukciu chudoby, alebo ropným záujmom hlavných akcionárov Banky.[9]

Eurocentrizmus – stereotypizácia Afriky

Tak, ako je Čína démonizovaná, je zároveň Afrika prezentovaná ako nižšie postavená entita, ktorá dosiaľ nedosiahla úroveň Európy.[10] Tento druh eurocentrizmus je zrejmý skoro z každej strany recenzovanej publikácie. Už v predhovore je tón knihy jasne stanovený citátom, že Afrika „je kolíska ľudstva, z ktorej ľudia nikdy nevyrástli“ (Mesík 2012: 8). „Zoči-voči Afrike sme my tí bohatší, vzdelanejší a slobodnejší a sme to my, kto by mal na tých biednejších myslieť...“ (tamže: 217). Afrika je pre autora synonymom zaostalosti (tamže: 113) a keďže napríklad autorovi tanzánijskí kolegovia nielen, že „nemajú základy na pochopenie procesov evolúcie [ale ani] nedostali v škole elementárne vzdelanie v optike“ (tamže: 211), to čo Afričania a Afričanky potrebujú je vzdelanie. Rovnako ako európski kolonialisti, aj autor má potrebu týchto ľudí bez kognitívnych základov (sic) naučiť nášmu západnému vedeniu, aby sa ich zaostalosť za nami zmiernila.

Neprekvapí potom reprodukcia rozdelenia sveta na „rozvojové“ a „rozvinuté“ krajiny, ktorá je základom „rozvojovej“ spolupráce a zároveň dedičom sociálne-evolučných princípov, tak známych napríklad z teórie modernizácie. Podľa tejto teórie všetky spoločnosti nasledujú jednu cestu „rozvoja“, ktorú už dosiahli „rozvinuté“ spoločnosti Západu (a Japonska, či Južnej Kórey). Ide o cestu indutrializácie, ktorá napriek svojej pozitívnej konotácii má na svedomí obrovské utrpenie práve „nerozvinutých“ spoločností a deštrukciu životného prostredia, či už na Severe alebo na Juhu (pozri aj Profant 2010).

Takýto eurocentrizmus, alebo tiež neorasizmus, hierarchizujúci kultúry podľa miery ich „rozvoja“ nám dáva dobrý pocit z nadradenosti nad Inými. Neplatí to pritom len o tradičných donorch, ale, ako píše Ondrej Gažovič (2012), aj o Slovákoch a Slovenkách.

Pozitívne návrhy

Rád by som však spomenul aj pozitívne aspekty v knihe Juraja Mesíka. Odhliadnuc od zmienenej reprezentácie Kuby, či napríklad kritike pápeža za jeho vyjadrenia týkajúce sa kondómov, sa v poslednej časti čitatelia dozvedia, čo môžu urobiť, aby pomohli zlepšiť existujúci mizériu na Africkom kontinente. Začať možno spomínaným obmedzením plytvania potravinami. „Trochu náročnejšie na vôľu je rozhodnutie aspoň znížiť svoju spotrebu mäsa – ak sa už k úplnému vegetariánstvu nevieme odhodlať (…) v každom kilograme mäsa je mnohonásobne viac rastlinnej potravy: v prípade hovädzieho dobytka je na dochovanie jedného kilogramu mäsa potrebných až 7 kilogramov zrna...“ (tamže: 194). Zároveň by sme si časť potravín mohli skúsiť dopestovať sami v súkromnej školskej alebo obecnej záhrade, na balkóne paneláku alebo na okne.

Dôležité je, že sa autor zameriava aj na starostov obcí, poslancov, primátorov, či riaditeľov základných alebo stredných škôl. Vskutku nikto z týchto ľudí sa na prvý pohľad nezdá byť tým správnym adresátom apelu na pomáhanie Iným a predsa takýto ľudia majú omnoho väčšie možnosti ako jednotlivci vo svojich osobných životoch. Sú zodpovední za inštitúcie, ktoré sa nejakým spôsobom vzťahujú ku krajinám globálneho Juhu.

Ďalej autor spomína slovenské „rozvojové“ mimovládne organizácie. Hoci nám stále chýba dôsledná evaluácia ich práce, kľúčovým prvkom týchto organizácií je, že sa ľudia vo svojich snahách organizujú. Človek môže usilovať o zníženie svojej spotreby, avšak v jednote s viacerými, podobne zmýšľajúcimi, môže dosiahnuť oveľa viac. Kľúčové potom je, aké myšlienky nasleduje, či vieru v eurocentrickú nadradenosť, alebo napríklad ideu post-rozvojovej ekologickej systémovej zmeny.

Záver

Vzhľadom na to, že kniha Juraja Mesíka je napísaná v hierarchickom duchu, reprodukuje mnohé aspekty diskurzu hlavného aktéra neokoloniálneho svetového usporiadania – Svetovej banky, do veľkej miery si nevšíma nerovné mocenské vzťahy a prepojenosť medzi politikami Severu a situáciou na Juhu a len veľmi málo reflektuje spoluúčasť „rozvojových“ organizácií na týchto politikách, nemôžem nikomu odporučiť, aby si túto knihu zadovážil. Hoci je pozitívne, že sa Nadácia Pontis usiluje o vydávanie pôvodnej tvorby, v tomto prípade je škoda, že svoju energiu (a 5 500 Euro) nevenovala inému projektu.

 

 

Bibliografia

 

Abrahamsen, Rita (2000): Disciplining Democracy. Development Discourse and Good Governance in Africa. London and New York: Zed Books.

Cowen, Michael P. – Shenton, Robert W. (1996): Doctrines of development. London and New York: Routledge.

Crewe, Emma – Harrison, Elizabeth (2002): Whose development? an ethnography of aid, London and New York: Zed Books.

Ferguson, James (1994): The anti-politics machine: “development,” depoliticization, and bureaucratic power in Lesotho. Minneapolis: University of Minnesota Press.

FOE (2012): European pensions drive land grabs in global south. Firends of the Earth, <http://www.foeeurope.org/european-pensions-drive-land-grabs-global-south-260612>.

Foucault, Michel (2009): Zrození biopolitiky: kurz na Collège de France (1978-1979). Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury (CDK).

Gažovič, Ondrej (2012): Slovak Aid - oficiálna rozvojová spolupráca ako nástroj konštituovania identity SR? Mezinárodní vztahy, Vol. 47, No. 1, s. 22–46.

George, Susan (1990): A Fate Worse Than Debt. Harmondsworth: Penguin.

Hayter, Teresa (1971): Aid as imperialism. Harmondsworth: Penguin.

Horký, Ondřej (2012): The Transfer of the Central and Eastern European “Transition Experience” to the South: Myth or Reality? Perspectives on European Politics and Society, Vol. 13, No. 1, s. 17–32.

Khor, Martin (1996): Global Economy and the Third World. In: Mander, Jerry – Goldsmith, Edward (ed.): The Case Against the Global Economy and for a Turn toward the Local. San Francisco: Sierra Club Books, s. 45–59.

Marglin, Frédérique Apffel (1990): Smallpox in two systems of knowledge. In: Marglin, Stephen A. – Marglin, Frédérique Apffel (ed.): Dominating Knowledge. Development, Culture, and Resistance. Oxford and New York: Oxford University Press, s. 102–144.

Márovský, Kamil (2007a): Eštébák proti totalite – na Kube. Nové Slovo, 21. 3. 2007, <http://www.noveslovo.sk/c/13809/Estebak_proti_totalite_%E2%80%93_na_Kube>.

Márovský, Kamil (2007b): Vyvolení disidenti. Nové Slovo, 16. 11. 2007, <http://www.noveslovo.sk/c/13033/Vyvoleni_disidenti>.

Mesík, Juraj (2012): Obor a trpaslík. Slováci, Česi a perspektívy Afriky. Bratislava: Nadácia Pontis.

Mitchell, Timothy (1999): The Object of Development. America’s Egypt. In: Crush, Jonathan (ed.): Power of Development. London and New York: Routledge, s. 129–157.

Mosley, Paul – Harrigan, Jane – Toye, John (1991): Aid and Power. The World Bank and Policy-based Lending. Volume 1. London and New York: Routledge.

Nederveen Pieterse, Jan (1992): White on Black. Images of Africa and Blacks in Western Popular Culture. New Haven and London: Yale University Press.

Pogge, Thomas (2002): World Poverty and Human Rights. Cosmopolitan Responsibilities and Reforms. Cambridge: Polity press.

Prebisch, R. (1950): The Economic Development of Latin America and its Principal Problems, UN ECLA; also published in Economic Bulletin for Latin America, Vol. 7, 1962, s. 1–22.

Profant, Tomáš (2010): Fair Trade z pohľadu  postrozvojového prístupu. Mezinárodní vztahy, Vol. 45, No. 2, s. 71–98.

Profant, Tomáš (2011): Egypt a my. JeToTak.sk, 4. 2. 2011, <http://www.jetotak.sk/editorial/egypt-a-my>.

Profant, Tomáš (2013, forthcoming): „Rozvoj“ a moc. Sociologické analýzy moci v „rozvojovej“ spolupráci. Sociologický časopis, Vol. 49, No. 1.

Redclift, Michael (1989): Sustainable development : exploring the contradictions. London, New York: Routledge.

Rice, Xan (2008): World Bank cancels pipeline deal with Chad after revenues misspent. the Guardian, <http://www.guardian.co.uk/world/2008/sep/12/worldbank.oil>.

Rodney, Walter (1982): How Europe Underdeveloped Africa. Washington D.C.: Howard University Press.

Ruppeldtová, Sylvia (2008): Iný terorizmus? Nové Slovo, 25. 1. 2008, <http://www.noveslovo.sk/c/12819/undefined/>.

Singer, H. (1950): The distribution of gains between investing and borrowing countries, American Economic Review, Papers and Proceedings, Vol. 40, s. 473–85

Spitzl, Karlheinz (2008): Die Funktion von Bildung und Erziehung im Raum Tanzania von der Kolonisierung zur Globalisierung. Eine Kritische Diskursanalyse öffentlicher Texte (Mag. phil.). Universität Wien, Vienna.

Verschave, François-Xavier (1998): La Françafrique. Le plus long scandale de la République. Paris: Stock.

Young, Robert J. C. (2001): Postcolonialism. An historical introduction, Malden, Oxford, Carlton: Blackwell Publishing.

 


[1] Dobre tu vidno dehumanizujúci, neoliberálny, diskurz, ktorý autor miestami používa. Typický je napr. pre Garyho Beckera alebo Theodora Schulza (pozri Foucault 2009: 189–207).

[2] Je to práve poručníctvo, ktoré je základom „rozvojovej“ spolupráce. Jeho počiatky siahajú k Saint-Simonistom do 19. storočia. Ich cieľom bolo usmerniť rozmáhajúci sa kapitalizmus a industrializáciu tak, aby neviedli k chaosu, ale aby viedli k takému poriadku, ako si ho predstavovali Saint-Simonisti a po nich mnohí ďalší intelektuáli (Cowen – Shenton 1996). Týmto spôsobom dnes pokračujú mnohé vlády a medzinárodné organizácie. „Svojmu“ obyvateľstvu určujú smer „rozvoja“ a na to podľa autora knihy zrejme majú využívať stimuly a tresty. Vláda sa nemá demokraticky zodpovedať svojim voličom, ale má robiť to, čo si myslí, že je pre jej voličov správne. Inými slovami, má byť nedemokratická.

[3] Absenciu demokracie je potom vidieť aj v prípade kondicionality. Vlády sa jej kvôli neschopnosti splácať svoje dlhy (ako tomu bolo napríklad v Egypte) musia podriadiť a hoci vždy majú priestor na manévrovanie, keďže Banka z dôvodu vnútorných tlakov požičať čo najviac svoje vlastné podmienky nie vždy dodržuje (ako to správne podotýka aj Mesík), sú tlačení do nedemokratických rozhodovaní v prospech liberalizácie, privatizácie a deregulácie.

[4] To je práve častý problém v diskurze dobrého vládnutia. Ako zle vládnucé sú prezentované iba africké vlády, zatiaľ čo tie európske sú prezentované ako racionálne a demokratické v prístupe k správe vecí verejných.

[5] V súvislosti s tým sa v knihe vynára ďalšie protirečenie. Na jednu stranu autor píše, že „[p]ostkomunistickým krajinám strednej Európy, ktoré v uplynulých dvoch desaťročiach prešli transformáciou svojich spoločností sa dnes ponúka jedinečná príležitosť využiť získané skúsenosti aj v rozvojovej pomoci“ (Mesík 2012: 242). Na základe predpokladu, že my sme už transformáciou prešli, teda, že je dokončená, by sme mali odovzdávať skúsenosti ďalej. Avšak v kapitole o arabských revolúciách sa dozvieme, že „po 20 rokoch skúsenosti s demagógmi, magormi a veľkozlodejmi pri moci a korytách už niečo o problémoch budovania demokracie vieme aj u nás na Slovensku a v Česku“ (tamže: 46). Takže ako to je? Je Slovensko taká demokracia, že môže svoje know-how vyvážať, alebo máme s budovaním demokracie sami problémy a možno by sme si ich mali najprv vyriešiť u nás doma, než začneme radiť druhým?

Tento problém pregnantne vyjadril Ondřej Horký, ktorý transfer tzv. tranzičnej skúsenosti strednej a východnej Európy označuje za mýtus (Horký 2012: 27) a podľa Szénta-Iványho z Maďarska ide o púhu rétoriku (tamže). V skutočnosti tento prístup zakrýva (Mesíkom kritizovanú) neschopnosť a neochotu dostáť svojim záväzkom v alokovaní finančných prostriedkov na „rozvojovú“ pomoc. Budovaním identity „nových“ donorov je možné odvrátiť pozornosť od kvantitatívnych cieľov a poukazovať na náš „špecifický vklad“. Zároveň prenos „tranzičnej skúsenosti“ zakrýva podporu vlastným, úzkym záujmom či už štátov strednej a východnej Európy, alebo mimovládnym organizáciám v nich pôsobiacich. Tento diskurz je ideálny na ospravedlnenie viazanej technickej alebo politickej pomoci „pre podporu politickým, bezpečnostným a komerčným záujmom v krajinách so stredným príjmom vo východnej a juhovýchodnej Európe“ (tamže: 28). Juraj Mesík tak reprodukuje mýtus o úspešnej politickej transformácii, ktorý je možno prostredníctvom technických postupov dať ďalej. Aby však mohlo dôjsť k zásadnej zmene režimov v krajinách Arabskej jari, je nutná politická zmena a tu technicky orientované projekty slovenských a českých mimovládnych organizácií nevyhnutne musia byť nedostatočné.

[6] Autor píše aj  o tzv. ropnom prekliatí, alebo prekliatí minerálneho bohatstva (tamže: 63), alebo tiež o tzv. Holandskej chorobe (tamže: 128).

[7] Ďalšími príkladmi tejto pasce sú sklony budovať tzv. biele slony, teda dobre vyzerajúce budovy ako napríklad vysoké veže v Dubaji, ktoré však reálne neprispievajú k zlepšeniu života obyvateľstva. Dôsledkom je takisto inflácia miestnej meny a k problémom prispieva aj vysoká volatilita cien exportovaných komodít.

[8] V roku 1850 bolo variolovaných 81% populácie Bengálska, pričom úmrtnosť bola zhruba 1% (Marglin 1990: 109-110).

[9] To samozrejme neznamená, že neexistujú projekty, za ktorými stoja nezištné motivácie. Avšak to, že ich dôsledky sú často nemenej katastrofické ako u politicky motivovaných projektov a že oni sami v prvom rade depolitizujú problémy nerovných vzťahov medzi Severom a Juhom, ako o tom píše James Ferguson (1994; pozri aj Profant 2013) by nás malo varovať pred nadšeným prijímaním noviniek pochádzajúcich z medzinárodných „rozvojových“ organizácií.

[10] V tomto ohľade autor ponúka ambivalentné vnímanie kolonializmu: „Koloniálna moc v Afrike mala popri likvidácii otroctva aj ašpiráciu kontinent ekonomicky využívať a hospodársky a vzdelanostne povzniesť. Briti, Francúzi, Nemci, Portugalci a ďalší to často robili necitlivo voči miestnym kultúram, ich metódy boli v mnohých prípadoch násilné a niekedy hodné opovrhnutia a motívy zrejme prevažne sebecké, ale pozitívny vplyv im uprieť nemožno“ (Mesík 2012: 112).

Čo sa týka snahy vzdelanostne povzniesť ľudí na Africkom kontinente, treba v prvom rade spochybniť vôbec potrebu vzdelanostného povznášania. Myslí si azda autor, že Afričania a Afričanky nečakali na nič iné, než že prídu misonári a začnú ich vzdelanostne povznášať? Čo ak sa na takéto arogantné zasahovanie do vlastných životov dívali s nevôľou, ktorej sa podvolili iba pod hlavňami zbraní? V realite napríklad britského impéria k tomuto „povznášaniu“ samozrejme dochádzalo len zriedka. Návštevná Misia Poručníckej Rady OSN v 40. a 50. rokoch kritizovala Veľkú Britániu za to, že svoje ciele v tomto ohľade nenaplňovala. Diskurz vzdelávania mal totiž v tom čase jedinú funkciu, a to odvrátiť pozornosť od genocídy, vykorisťovania, pľundrovania a všeobecného útlaku ktorého sa Briti na Afričanoch a Afričankách dopúšťali. Tragikomicky sa k tomu vyjadril prvý prezident nezávislej Tanzánie Julius Nyerere. V jednom interview povedal, že Briti vzdelali ôsmich doktorov a dvoch inžinierov počas svojej koloniálnej éry (Spitzl 2008: 65).

A čo je teda tým pozitívnym vplyvom podľa Juraja Mesíka? Napríklad výstavba železníc. Podobne, ako v prípade čínskych ciest k baniam, alebo Svetovou bankou financovaných ropovodov, aj tu mali jediný cieľ – lepšie vykorisťovať miestne obyvateľstvo. Hoci sa nedá povedať, že kolonializmus nemohol mať žiaden pozitívny vplyv, reálnym „pozitívnym vplyvom“ bolo efektívnejšie vykorisťovanie miestnych.

Podľa autora „[k]olonizátori položili v Afrike aj základy moderného školstva“ (Mesík 2012: 113). Tým podobne ako v prípade zmieneného očkovania zaistili pozápadňovanie miestneho obyvateľstva, delegitimizovali miestne formy učenia a započali kultúrne odcudzenie detí od ich rodičov a koreňov. Veľmi smutné svedectvo o tom podáva český dokumentárny film V zajatí bíleho boha a americký Schooling the world. Základy moderného školstva neboli pozitívnym vplyvom, ale nástrojom likvidácie kultúr, ktorý mal uľahčiť ich podrobenie.

A napokon autor prezentuje argument „mnohých akademikov“: „Dnes sa človek v Afrike najmä z úst tamojších politikov pomerne často stretáva s interpretáciou, podľa ktorej je aktuálna chudoba afrických krajín dôsledkom kolonializmu“ (tamže). Avšak, píše ďalej, „táto interpretácia obstojí len veľmi ťažko. Ako táto kniha opakovane ukazuje, omnoho významnejšie príčiny súčasnej chudoby v Afrike, či Indii vyplývajú z lokálnych podmienok – a to prírodných, ale aj scoiálno-kultúrnych“ (tamže). Okrem argumentov v knihe autor ďalej dodáva, že Etiópia a Libéria nikdy kolóniami neboli a napriek tomu sú na chvoste rebríčkov „rozvoja“, naopak Juhoafrická republika, Kanada, Austrália, či Nový Zéland a aj samotné USA nimi boli a „dnes patria k najrozvinutejším“ (tamže). Bol by som nepoctivý, ak by som neodcitoval, že „[á]no, dá sa namietať, že niekde sa tak stalo za cenu potlačenia a niekedy zabíjania domáceho obyvateľstva, ale je očividné, že klásť znamienko rovnosti medzi dnešnú zaostalosť a bývalý koloniálny status jednoducho neobstojí“ (tamže). A zároveň, „keď sa navyše pozrieme na Európu ako celok, predstava o jej bohatstve pochádzajúcom prevažne z kolónií dostáva veľmi vážnu trhlinu (…) Rakúsko-Uhorsko (…) nemalo prakticky žiadne kolónie rovnako ako ich nemali krajiny Škandinávie“ (tamže: 14).

Industrializácia západoeurópskych krajín (a následná industrializácia Rakúsko-Uhorska a Škandinávie) by nebola možná bez kolonializmu. Jej nevyhnutnou podmienkou bola akumulácia ziskov, ktorú bolo možné investovať a tieto zisky pochádzali z obchodu s kolóniami. Tie umožnili boom v sektoroch ako lodiarstvo, strojárstvo a vývin nových technológií (Rodney 1982: 84), zároveň chránili vtedajší kapitalizmus pred krízami tým, že umožňovali jeho rozširovanie do stále ďalších a ďalších oblastí na Zemi. Rakúsko-Uhorsko alebo Škandinávske krajiny profitovali z tohto obchodu napriek tomu, že kolónie nemali. Nízke ceny prírodných materiálov, ktoré boli základom aj ich industrializácie sa nemenili (respektíve klesali) napriek tomu, že oni nemali kolónie. Tento trend zosilnel po Druhej svetovej vojne a viedol k ďalšiemu zhoršovaniu podmienok výmeny medzi centrom a perifériou (Prebisch 1950, Singer 1950). V tomto zmysle je tiež podivuhodné, že autor píše napríklad o Spojených štátoch, že boli kolóniami a dnes patria k „najrozvinutejším“. Spojené štáty si narozdiel od zmienenej Etiópie, či Libérie zaistili prísun ziskov najmä z Latinskej Ameriky, či využívaním práce otrokov, bez ktorých by sa ich industrializácia jednoducho neuskutočnila. Rasistické rozdelenie sveta malo za následok odlišný vývoj v „bielych“ kolóniách ako boli Austrália, či Nový Zéland a v kolóniách v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike. Kolónie sa delili podľa toho, či boli určené na osídlenie (USA, Austália...), alebo iba na zisk bohatstva (väčšina Afriky, Ázie...) (Young 2001: 19).

Na druhú stranu, autor má pravdu, aktuálna situácia nie je dôsledkom kolonializmu. Je dôsledkom kolonializmu a neokolonializmu, ktorému sú mnohé bývalé kolónie naďalej vystavované práve cez organizácie ako je Svetová banka a cez pôsobenie voľného trhu. Nielen, že tu pôsobí mechanizmus zhoršovania podmienok výmeny, ktorý znemožňuje zvýšenie príjmov, ale „reformy“ vnútené Svetovou bankou (ktoré Juraj Mesík tak chváli ako nutné podmienky pre správny „rozvoj“) často vedú k ešte horšiemu stavu, než v akom tieto krajiny boli pred érou „rozvoja“ (pozri napr. George 1990; Hayter 1971; Mosley – Harrigan – Toye 1991).

Bookmark and Share

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 46 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 07.01.2013 (jeejee)

Diskusia k článku obsahuje 20 príspevkov


Odporúčame

Video



Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist