Populárny slovenský spisovateľ Michal Hvorecký (1974) pri príležitosti propagácie svojho ďalšieho románu v rozhovore pre denník SME povedal: „Naša literatúra je mladá, aj väčším jazykom a kultúram trvalo dlho, kým si vypestovali vyspelú románovú formu. My to naplno robíme päťdesiat rokov.“

Teraz mi nejde o to, aby som Hvoreckého za každú cenu kritizoval; túto prácu za mňa urobí početná armáda jeho viac i menej podkutých odporcov. Mne je Hvoreckého úsilie o medzinárodnú slávu vlastne sympatické: tým, že píše knihy tematicky a kultúrne zrozumiteľné aj pre neslovenského čitateľa, propaguje, hoci možno nechtiac, nielen seba, ale aj slovenskú literatúru en bloc a teda aj jej autorov. Na toto by sme pri Hvoreckom nikdy nemali zabúdať.

O tom však, že takáto propagácia môže dopadnúť aj kontraproduktívne, svedčí aj vyššie citovaný výrok, ktorý nevyjadruje len skratkovitý pohľad tohto spisovateľa na dejiny slovenskej (a vlastne aj svetovej) literatúry, ale aj spôsob, akým sa k nim môžu postaviť generácie tých neskôr narodených.

Hvorecký sa nazdáva, že slovenská literatúra je mladá v porovnaní s vekom veľkých európskych literatúr. Žiada sa však podotknúť, že vycibrená a jednoznačne románová forma sa ani vo veľkých (európskych) literatúrach nevyznačuje ktovieakou „starobou“: maximálne sa možno dostať niekam do 16. storočia, povedzme do roku 1554, označujúceho rok vydania jedného z prvých európskych románov, zvaného Lazarillo de Tormes (česky: Život Lazarilla z Tormesu, in: Tři španělské pikareskní romány, Odeon, Praha 1980), ktorého autorom, ako o tom (až) v marci tohto roku informovala stránka elcultural.es, je pravdepodobne Diego Hurtado de Mendoza. Samozrejme, je vecou diskusie, či by sa za klasicky chápané romány mohli považovať aj Rabelaisove diela Pantagruel a Gargantua, ktoré vyšli prv, v rokoch 1532 a 1534. Vôbec je otázka, čo budeme považovať za naplno „urobený“ román. Či Dona Quijota a Robinsona Crusoea alebo Jakuba Fatalistu, Tristrama Shandyho, Otca Goriota, Citovú výchovu, Bratov Karamazovovcov a Oblomova. Kde, v ktorom období a v akej podobe začína a končí naplno „urobený“ román? Čím viac budeme o tom uvažovať, tým väčšmi sa v čase priblížime plnohodnotným slovenským románom, ktoré vychádzali na začiatku dvadsiateho storočia.

A v ktoromže roku vyšiel prvý slovenský román? Nuž, ak ma pamäť neklame, bolo to v roku 1784. Autorom je Jozef Ignác Bajza a román sa volá René mláďenca príhody a skúsenosti. Medzi vydaním Lazarilla a Reného sa klenie teda nejakých 230 rokov. Na Reného si však Hvorecký buď nespomenul, alebo ho nepovažuje za relevantný literárny výkon. Inak by asi netvrdil, že vyspelú románovú formu pestujeme len nejakých päťdesiat rokov. Čiže približne od roku 1960! Nech žije teda čerstvý päťdesiatnik slovenskej kultúry – slovenský román! To by sme mali osláviť!

Dielo René mláďenca príhody a skúsenosti má zrejme toľko nedostatkov, že ho nemožno pokladať za naplno „urobený“, z dnešného pohľadu dokonalý román. Určite aj Olejkár (1846) Jozefa Miloslava Hurbana má svoje chyby a chybičky, ale žeby aj Kukučínov Dom v stráni z rokov 1911 – 1912? No a čo ďalší slovenskí románopisci? Tí tiež písali samé slabé, nepodstatné romány? Napríklad Ladislav Nádaši Jégé. Jeho Adam Šangala (1923) nestojí už ani len za spomienku? Milo Urban. Či jeho Živý bič (1927) nie je plnokrvným románom? Janko Jesenský? Jeho monumentálnu románovú fresku Demokrati (1934 – 1938) máme vnímať ako neexistujúcu? A Jozef Cíger Hronský? Jeho tri romány Jozef Mak (1933), Pisár Gráč (1940) a Andreas Búr Majster (1948) máme takisto považovať za vzduch? Na internete – ktorý je, predpokladám, bez problémov dostupný predovšetkým tým neskôr narodeným, u ktorých hrozí, že si začnú namýšľať, že kultúra na Slovensko prichádza práve s nimi – sa o Jozefovi Makovi píše, že je to „román o individualizme a fatalizme“. Pisár Gráč je zas charakterizovaný ako „román o hľadaní identity človeka“, kým Andreas Búr Majster rozpráva „o vydedenosti a hľadaní cesty k ľuďom a o zmysle ľudskej práce.“ Hej, sú to stručné a povrchné charakteristiky, no i tak je v nich naznačené, že to, čím sa tieto diela zaoberajú, je významnejšie, nadčasovejšie a v konečnom dôsledku „románovo“ oveľa plnšie ako písačky mnohých dnešných spisovačov.

Vo vymenúvaní ďalších slovenských románov, ktoré povychádzali pred rokom 1960 by dalo ešte chvíľu pokračovať. Pripomeniem len: Pannu zázračnicu (1945) a Farskú republiku (1948) Dominika Tatarku; Babylon (1946) Margity Figuli; Nevestu hôľ (1946) a Život bez konca (1956) Františka Švantnera; Námestie svätej Alžbety (1958) Rudolfa Jašíka či Smrť sa volá Engelchen (1959) Ladislava Mňačku.

Netreba si teda myslieť, že slovenský román je len taký „mladý“, sotva päťdesiatročný junáčisko. Verím, že Hvoreckého unáhlený a naozaj ničím nepodložený súd vznikol i pod vplyvom tak trochu stupídnej otázky, ktorá znela: „O slovenskej literatúre sa často tvrdí, že nevieme písať príbehy. Prečo?“ Mňa by teda zaujímalo, kde sa tak často a takýmto spôsobom o slovenskej literatúre hovorí? V akých kruhoch? Na akomže literárnom Parnase? Veď často a erudovane sa o nej nehovorí ani len doma. O čom svedčí aj zrejme generačne prijateľná úroveň rozhovoru s dotyčným spisovateľom.