Keď dávam chudobným chlieb, volajú ma svätým. Keď sa pýtam na príčiny chudoby, nazvú ma komunistom. (brazílsky kardinál Hélder Pessoa Câmara)

V posledných rokoch sa predovšetkým v politickej komunikácii udomácňujú slová, ktoré používa kto chce, kedy chce a ako chce, zato však vždy dosiahnu želaný efekt - hystériu. Reč je o takzvaných floskulách. Keďže základným predpokladom na politický úspech je svoje zámery vykresliť ako DOBRÉ, a tých druhých zaradiť do kategórie ZLÍ, aj magické slovíčka sú postavené do príkreho kontrastu. Vo víre reakcií na plánované zahraničné cesty predsedu vlády Fica sa napr. podpredseda SDKÚ-DS Ivan Mikloš nechal počuť, že Fico oslavoval „komunistickú“ kubánsku revolúciu. Bývalý predseda vlády Mikuláš Dzurinda zas vysvetľoval, že Venezuela je „kontroverzná“ krajina, pretože jej prezident sa zaviazal bojovať proti „imperializmu“.  Spreneveruje sa tak vraj „demokracii“.

Komunizmus a imperializmus
Vladimír Just v Slovníku floskúl (Praha 2003), „malé encyklopedii polistopadového newspeaku“ pod heslom „bolševizmus, bolševizace, bolševický“ píše toto: „Je to od počátku devadesátých let minulého století u nás nadmíru vítáná floskule pro každého mluvčího, jenž chce někoho znectít silně pohrdlivým, emotivně nabitým výrazem, který netřeba dál dokládat – a přitom si nechce zadat s termínem „komunismus“ (neb chce zůstat politicky korektní).“

 Zdá sa, že v slovenskej verzii podobného slovníka by sme rovnakú definíciu museli hľadať  pod písmenom K, pretože u nás si s termínom komunizmus „zadá“ hocikto a v žiadnom prípade vtedy neostáva vnímaný ako „politicky nekorektný“.  Mikloš hovorí o nehanebných oslavách výročia „komunistickej“ kubánskej revolúcie. Čo tým chce povedať? Revolúcia v roku 1959 bojovala  proti rasizmu, analfabetizmu a neokolonializmu, ktorý sa v Latinskej Amerike historicky po prvý raz skončil s pádom Fulgencia Batistu na Kube. Fidel Castro nebol vtedajším kubánskym komunistickým zoskupeniam myšlienkovo vôbec naklonený. To, čo Kubánci oslavujú, nie je komunizmus, ale suverenita štátu a ťažko získaná národná identita. Mikloš však vôbec nie je jediný, kto o kubánskych  (a latinskoamerických)  dejinách nevie, alebo nechce vedieť nič.

Zaujímavejšia ako charakteristika „komunizmu“  by asi bola s ním súvisiaca definícia pojmu „imperializmus“. Oba výrazy poznáme zo socialistických hesiel, no na ich  definícii v prednovembrových a v ponovembrových slovníkoch sa nemalo čo zmeniť. Podľa Všeobecného encyklopedického slovníka (Praha, Bratislava 2002) je imperializmus „činnosť štátu na rozšírenie svojho mocenského priestoru na úkor cudzích krajín, a to tak susedných, ako aj vzdialených“, a zároveň „vojenská, politická a kultúrna expanzia niektorých európskych mocností, USA a Japonska do zámoria s cieľom získať priamu moc“. Podľa poslanca a bývalého predsedu vlády SR Mikuláša Dzurindu by sme v ponovembrovom newspeaku pokojne mohli výraz „imperializmus“ nahradiť slovom „demokracia“. Jeho charakteristika hovorí, že „demokracia je mnohoznačný termín, ktorým sa zvyčajne označuje politický princíp založený na účasti ľudu na riadení spoločnosti, podriadení sa menšiny väčšine a uznaní slobody a rovnosti občanov.“  Dôvod dzurindovskej fúzie?     

Venezuelský prezident Hugo Chávez podľa donedávna popredného predstaviteľa nášho štátu prejavil tendencie vedúce k potláčaniu slobody tým, že vyslovil túžbu odolávať svetovému „imperializmu“. Drvivou prevahou hlasov zvolený Chávez si totiž dovoľuje siahnuť na „majetky“ nadnárodných spoločností, ktoré si od zrútenia španielskej kolónie agresívnou politikou udržiavajú de facto bezplatný a neobmedzený nárok na prírodné zdroje Venezuely.  Dzurinda bol znepokojený, pretože súčasný predseda vlády Robert Fico chcel do „kontroverznej“ krajiny vedenej „populistickým“ prezidentom vycestovať. Znepokojenie  Dzurindu je podľa neho na mieste. Venezuela asi pácha zločin, pretože si uplatňuje nárok na to, čo najskôr rozkrádali oligarchie Európy, a od 19. storočia monopoly USA. Pácha zločin, pretože tak koná z vôle väčšiny Venezuelčanov. Pácha zločin, pretože odopiera „šírenie mocenského priestoru na úkor iných krajín“. A podľa Dzurindu sa tým zároveň spreneveruje  hodnotám „demokracie“, ktorá je podľa uvedenej definície vôľou ľudu (pozn. demos, gr., ľud).
Logicky z toho vyplýva len to, že imperializmus je v jeho ponímaní synonymom demokracie. Antonymom je, samozrejme, zlý a všadeprítomný bubulák komunizmus. (To, že napriek neodškriepiteľným historickým udalostiam bol a ostáva významovým opakom fašizmu, by malo predstavovať pre sekundárne menovaný výraz omilosťujúcu okolnosť a zaradiť ho tak medzi pojmy s nižším negatívnym nábojom. V súčasnej spoločnosti to však prebieha opačne.) Dzurindova logika teda hovorí, že Chávez je komunista. A nielen on, aj Fico je komunista, lebo chce ísť do Venezuely. Azda netreba pripomínať, že v súvislosti so súčasným predsedom vlády sa do povedomia občanov živo dostáva aj donedávna na druhú koľaj nespravodlivo zaraďovaná floskula normalizácia. A hop, máme tu efekt na každého správneho (demokratického) Slováka.

Zaujímavosťou pritom ostáva, že súčasné invektívy „komunizmus, populizmus“ majú historicky, významovo a lingvisticky s blahodarne vnímanými pojmami „demokracia či pluralita“ rovnaký grécko-latinský koreň. Majú teda veľmi blízko aj k ďalšej dnes mimoriadne obľúbenej a vznešene znejúcej floskulke „ľudské práva“. Nech robím, čo robím, žiadny významovo podobný koreň nedokážem objaviť vo výrazoch imperializmus, impérium, imperátor, imperatív atď. Veď nemusíme študovať históriu ani jazykovedu, aby sme oprášili základy gramatiky zo základnej školy, kde sme sa všetci učili, že imperatív je spôsob rozkazovací. Impérium je teda logicky ríša rozrastajúca sa násilím, silou, a imperializmus by podľa toho skôr predstavoval ideológiu presadzovania moci na rozkaz, vojensky, a teda určite nie demokraticky, na základe vôle väčšiny. Pravdaže, je medzi nami ešte stále veľa tých, ktorým je „imperializmus“ známy skôr z otrepaných hesiel éry normalizácie, zaväzujúcich nás „bojovať proti imperializmu“. Bezmyšlienkovito ho preto zlučujú s niečím pozitívnym, s niečím tajuplným, „tuzexovým“, s niečím, za čo sa oplatí martýrsky preliať krv, pretože bubulák komunizmus to chcel odsúdiť na smrť.

Venezuela a Kuba nikdy nekolonizovali
Obsah týchto, ako aj mnohých iných všeobecných a „zahranične“ znejúcich slov vôbec nie je dôležité pochopiť, treba nimi len vedieť v danom regióne vhodne a podľa možností bez rozmýšľania narábať. Podstatou tak ostane len zredukovaná, na prázdny symbol zmenená a prekrútená základná myšlienka pojmu. Už naozaj nezáleží na tom, že v skutočnosti slovo  „vojna“ nie je to isté ako „mier“, a že sloboda znamená niečo iné než otroctvo. Pri vyjadrovaní sa o Latinskej Amerike preto nikto nemusí zohľadňovať zásadný fakt, že ak hovoríme napr. o Venezuele alebo o Kube, hovoríme o krajinách tzv. tretieho sveta, ktoré sú od konca 15. storočia kolonizované, a nikdy nikoho nekolonizovali. Ak si niekto, ale najmä politik, dovolí postaviť na rovnakú významovú úroveň komunizmus v Európe s problémami neokolonializmu v Latinskej Amerike, je to buď niekto, kto vedome zneužíva skúsenosti nášho regiónu, alebo skrátka si nevedomý hlupák kladie do úst slová, ktorým nerozumie. Ak Mikuláš Dzurinda hovorí o „kontroverznosti“ boja proti „imperializmu“, mal by vedieť vysvetliť aj to, čo je nesprávne na túžbe po suverenite a identite krajín Latinskej Ameriky, ktoré ju dosiaľ (na rozdiel od európskych krajín či USA) nikdy nemohli mať, a v ktorých väčšina ľudí žije v podmienkach, oproti ktorým je život kubánskych „disidentov“  prechádzkou rajom. Aby som uviedla pre naše končiny pochopiteľnejší príklad: bolo pre Československo neprirodzené, že sa túžilo vymaniť z mocenského područia Sovietskeho zväzu?
Samozrejme, je dôležité rozumieť aj tomu, že „imperializmus“ nie je to isté ako „kapitalizmus“, ktorého predpokladom je trhová ekonomika, ale nie násilné zaberanie cudzích zdrojov a diktovanie vlastných podmienok. Ten, kto chce bojovať proti „imperializmu“, ešte nebojuje proti ekonomike „kapitalizmu“. Ak totiž používame slová na vyjadrenie myšlienky, nie je vôbec dôležité, aký politický názor zastávame, ale to, či im v danom kontexte rozumieme. Pre slovenských (demokratických) politikov je však evidentne dôležité pochopiť len jedno. Akýkoľvek myšlienkový prúd, ktorý sa u nás medzi rokmi 1948-1989 ocitol v nemilosti (najmä ak vnímame jeho obsah bezmyšlienkovito), je z propagandistických dôvodov hodný toho, aby ho každý „demokraticky“ zmýšľajúci občan ctil ako svetový humanistický ideál.

Silvia Ruppeldtová