Jetotak začína uverejňovať víkendové poviedky. Prvým autorom je Miro Čársky, ktorému vyšla vo vydavateľstve drewo a srd v 2002 zbierka poviedok 1872 km od mora.

Dnes som zo skaly videl svoj dom. Stál tam taký maličký, oranžový a útulný a pritom je v ňom tak strašne veľa priestoru. Prázdneho priestoru.
Keby som v ňom nebýval ja, určite by som sa chcel zoznámiť s tým, kto v ňom býva.
Nejaký remeselník, hrnčiar, povedzme, človek, ktorý predtým veľa chodil po celom kraji a hľadal dobrú hlinu, až ju našiel, kúsok od tohto domu v zákrute malého potoka, odvtedy tú zákrutu prehlbuje a prehlbuje... až tam nakoniec bude jazierko a jeho vnuci sa stanú chovateľmi kaprov, alebo plavcami.
Alebo maliar, krajinár.
Staviteľ pevností, ktorý skoro nikdy nie je doma.
Možno gazda, roľník, so ženou, čo má vlasy ako slnko.
Stopár a poľovník s malým psom, koňom a veľkým lukom zo svíbu.
Človek hrdý a slobodomyseľný, ktorý dokáže pevne stáť.
Tak toto všetko by som mohol byť ja?

Večer som k domu privliekol, pomocou reťazí ako kôň, padnutý červený smrek, ktorý som našiel v hore nad skalou (dva kubíky?).
Už je načase začať.
Ľudia z krajiny niekam odišli.
Prespal som koniec sveta a zobudil sa v úplne novom poriadku vecí...
Synonymom terajšieho sveta bola opustenosť. A vietor.
Moja cesta, bola cesta k ČLOVEKU.
Len materiálu som mal zrazu menej (len seba).

 
Skúsil som si to aj zrátať a vyšlo mi, že som musel prespať päť mesiacov.
Čo je zvláštne: vždy som mal v hlave tú predstavu, že budem spať celú zimu a že raz ostanem úplne sám. Vždy som cítil, že samota je mi bytostne vlastná.
Urobil som si kávu do bieleho smaltovaného hrnčeku a celý deň som lúpal orechy.
Snažil som sa podľa škrupiny určiť, čo bude vnútri, ale nešlo to.
Väčšia polovica z nich bola aj tak úplne zosušená.

Tak som aspoň podľa nich vypočítal dĺžku svojho spánku. Orech: deň. Zjedol som ich päť mesiacov a znovu zaspal.
Až na štvrtý deň ma napadlo vystrúhať si desať šípov a ísť do lesa. Na verande som nazbieral pierka: na dobrý let, a na dvore čierne špicaté kamienky: na hroty.
Po ceste som našiel dva opustené domy, urobil som na ne svoju značku.
V lese sa mihotali tiene. Žiadne zvieratá, len tiene.
Po jednom som vystrelil a on padol. Zastrelil som ich desať, čo šíp, to zásah, ale stále som bol hladný. Bolo to ako poľovať na pohyb, na esenciu pohybu.
Poobede som prišiel ku Koniarom.

 

U Koniarov som spoznal svoju ženu. V dávnych časoch, ešte pred zrodením tohto sveta, mi cesta sem trvala dva dni. Ten deň som tam prišiel okolo obeda a to som celú cestu pozoroval oblohu.

Ona bola mrak. Stála pri studni a pozerala sa na mňa. Mala vlasy ako slnko, ako západ slnka v žltej tráve, ako lány polí a vial z nej ten starodávny priestor: krajina. A ja, stopár s lukom, v otrhanom oblečení a s očami, s tými neuveriteľne bdelými očami, čo chcú uvidieť každú stopu, som kráčal rovno k nej.

Ona bola krajina.
Krajina, v ktorej som celé noci strážil oheň a počúval les.

 
Volám sa Peter, som človek, človek, staviteľ pevností, Všadebôl.
Samota je taká: nikto od teba nič nevyžaduje, ani ty od nikoho, nikto sa ťa nesnaží prekričať a presvedčiť, o každom čine rozhoduješ úplne sám, nikto sa ti nepletie do cesty, no ani ti nikto nepomôže.

Samota je požehnanie.

Dnes som dokresal štvrtý hranol, jeden z nosných trámov mojej stavby. Ešte osemnásť. Práca s toporom je radosť: dotýkať sa bokom stromu, zaháňať sa a pomaly odštiepovať súvislú triesku presne podľa nastrelenej čiary, vidieť ako sa lúpe presný tvar a mať ruky zalepené od živice, ach....

Strom som mal vyložený na koňoch a pracoval som až do večera. Zrazu som mal pocit, že ma zo skaly niekto pozoruje.
Ale odrazom sveta bolo ticho v mojej hlave.
A nebolo nikoho, kto by to ticho narušil.

Matné spomienky.
Boli ľudia, veľa ľudí, ktorých som pozoroval. Cítil som, že v nich nie je prázdnota, že sú naplnením predstavy Staviteľa, že stáli veľa umu a zručnosti a že každý z nich je obrom...
Totiž: mohol by byť obrom.

Lebo v tom momente, ako som sa s nimi dal do reči, prišla ničota. Niečo tak zlé a tupé, až to človeku vyrazí dych a skrúti žalúdok.
A bolo to z ich vôle: sami to v sebe potláčali a nahradzovali to trblietavou plytkosťou.
To podstatné: TO
Učili sa a chytali ju jeden od druhého.
Takto kedysi vyzeral celý ľudský svet.
No aj tak nevedomky prejavovali Staviteľa: v pohyboch, pohľadoch a niektorých slovách a aj činoch (a ja som to videl).
A nevedel som pochopiť: prečo volili túto cestu?
Prečo im Staviteľ vôbec dal možnosť?

 Avšak všetko na čo som si spomínal (čo patrilo minulému svetu) boli len odtlačky v piesku a tráve a nakoniec iba vo vode: plesknutie dlaňou o farebnú stenu v sne, slabý zvuk vo vedľajšej izbe, plachty a papier, samé ľahké veci a nemali pre mňa silu ani význam.
Jediné spomienky, čo ma trápily, boli spomienky na moju ženu.

 Dnes som obišiel celé jazero.
Chcel som si priniesť k domu nejaké skaly, no seklo ma v chrbte hneď ako som sa zohol. Ale všimol som si, že sa tu všade povaľuje nejaký nový druh kamenia, ktorý tu nikdy nebol. Boli to čierne kamene, dosť zaoblené, akoby omyté vodou, mierne presvitajúce do šeda. Zdiaľky sa mi zdalo, že sú to len tiene skutočných kameňov.

A potom prišiel víchor.

Vždy som sa chcel pozrieť na druhú stranu jazera. Malo piesočnatý breh, z ktorého trčali korene malých stromov a po hladine sa hnali polmetrové vlny (od vetra). Niekde bol nízky breh, inde vysoký. V strede bol malý ostrov. Ťažko žlté slnko presvitalo cez tmavé mraky a mne hnal víchor vlny rovno do tváre, občas priniesol aj pár kvapiek.

Kedysi sem muselo chodiť veľa ľudí: do kríkovitej krajiny sa rozbiehali úzke vydupané chodníčky.

Vydal som sa po nich a našiel som opustené letovisko so zarastajúcou verandou, s priedomím vyloženým kachličkami a s malou vodnou nádržkou.

Vyzeralo to ako nejaké sanatórium, miesto kde je prvoradou povinnosťou odpočívať, miesto úplného pokoja... tak, ako celá táto krajina.

Chytil som do ruky malý kamienok a hodil ho do okna. Vletel dnu, počul som ako slabo buchol o podlahu, znelo to akoby niekomu vypadol zapaľovač.

Zobral som väčší kameň.

Bolesť z chrbta zmizla, zohol som sa teda pre veľkú skalu a zdvihol ju v jednej ruke. Do druhej druhú a išiel som domov, po ceste som rozmýšľal, či sa ešte nevrátim po tie kachličky a možno aj rámy z okien...

Postupne som začal všetky domy v okolí rozoberať.

Som posledná hliadka tejto krajiny.
A zároveň aj prvá: dejú sa tu veci, ktoré sa nikdy predtým nediali. Dnes ráno som napríklad vyšiel pred dom a uvidel tie dve obrovské skaly, ktoré som včera priniesol od jazera. Veď to som nemohol byť ja! Skúsil som sa do jednej trochu zaprieť: ani sa nepohla.
Alebo ten smrek, čo som pred pár mesiacmi doniesol: ešte nikdy som nevidel takto zvláštne schnúť strom: akoby sa rozširoval a rástol! A praskliny skoro žiadne!

Zrazu som začal byť pozornejší.
Po čase som mal pocit, že niektoré veci tejto krajiny mi sami vychádzajú v ústrety.
A naopak.

 
Začalo sa to tým, že sa odsťahovala do vedľajšej izby.

V tých časoch som bol preč celé mesiace, chodil som po kraji a označoval miesta, na ktorých fúkal stály vietor jedným smerom: miesta vhodné na stavbu veterných mlynov a elektrární. Ach, ako bolo vtedy málo vetra! Stopoval som ho skoro ako ohrozený druh.

Keď som sa vrátil bola už vo vedľajšej izbe. Ani som ju poriadne nevidel. Len občas som počul ako sa s niekým rozpráva a smeje sa, alebo ako sa umýva. Niekedy, keď som prechádzal okolo, zahliadol som na chvíľu jej nohu, kúsok šatov, pohodenú čiapku, prázdne topánky.
Veľakrát som sa s ňou chcel rozprávať, ale vždy, keď som sa odvážil vojsť do izby, bola úplne prázdna.
Vôbec neviem, čo po všetky tie dni robila.
Žili sme: každý v inej izbe jedného domu.
Po čase som sa uspokojil s tým, že som aspoň cítil jej prítomnosť.
Žili sme: cez seba.
A potom prišla do mojej izby a sadla si na posteľ. Už som skoro spal: pred očami sa mi začínali mihať farby a vzory.

            „Vieš dobre čítať znamenia?“

Pozrel som sa na ňu. V každej ruke držala jedno havranie pero. Boli úplne rovnaké, len opačné: každé z iného krídla. Vo vlasoch mala tretie pero, celé pruhované.

            „Dnes som si medzi ne náhodou sadla. Je to dobré?“

Mala taký hlas: hlas dievčaťa, ktoré sa rado samo prechádza vo vetre po pláži.

            „Hej. Veľmi dobré znamenie,“ povedal som.

Tú noc spala opäť v mojej posteli.

A všetko bolo ako predtým.

Vtáča.

 Vietor bol synonymom terajšieho sveta a ja som na neho skoro zabudol.
Nevenoval som mu skoro žiadnu pozornosť, len som videl, že je ho viac ako predtým.
Myslel som si, že nemôže mať úmysly.
A včera to začalo.

Prvá strecha preletela ponad môj dom okolo piatej ráno. Mal som nepokojný spánok a zobudil som sa na strašný hukot. Odvtedy som ich narátal desať. Niektoré leteli vcelku, iné vo väčších čiastkach, niektoré úplne napadrť.

Sedím v dome a počúvam ako zúri. Ešte včera som si strechu zakramloval a prichytil železnými reťazami. Išlo mi o to, aby ju ani kúsok nenadvihol, lebo keby vznikla malá špára, už by pre neho nebol problém ju rozšíriť, ako keď sa trhá látka, alebo drevo.
V celom dome buchocú rôzne veci, prejavujú zrazu úplne iné vlastnosti ako doteraz.

Na obed som skúsil vyjsť von, ale potom, čo som sa na nohách udržal len v 45 stupňovom uhle tela, som to vzdal. Okolo siedmej večer prišly nárazy. Chvíľu bolo ticho, bezvetrie a potom sa do toho oprel s najväčšou silou. A rev šelmy do toho. A opäť chvíľu ticho... a takto to išlo dva týždne.
Ja som si zatiaľ rysoval a vymýšľal rôzne typy vetrolamov.
A do každého vrecka som si nasypal semienka bielych topoľov.
Keď vojna, tak vojna.

 

Všade, kam sa pohla, boli pierka. Poletovali okolo nej a ona ich chytala a znovu púšťala, niektorými napísala pár viet do zápisníka, niektorými pozametala múku z dosky, potrela koláč vajíčkom. Pre mňa boli, ako inak, symbolom vetra, lebo sa mu absolútne podriaďovali: ich cesta, bola jeho cesta.
Ovievali ju.
Ona: jemnosť prevedená do čísiel: 45kg a 160cm.
A ja som rozorával zem a plahočil sa s hospodárstvom, akoby som vždy išiel skrz hmotu, akoby som vždy musel silovo rozrážať tie najvtrdšie miesta.
Ja som si podriaďoval zem: moja cesta musela byť jej cesta.
A pritom zem určite nebola symbolom mňa, pretože som si podriaďoval vždy iba malý kúsok: malé políčko z obrovskej rozlohy. 
Hľadal som cestu muža: stále som hľadal proti čomu sa dá ísť, čo sa dá rozraziť, premôcť, pokoriť, len na nej som stále nič také nenachádzal.
Ona: dieťa bohov, čo vždy kráča po vlákne.

 

Mať silu.
(Preraziť päsťou koňovi lebku, zdvihnúť na chrbte celý nosný trám, zastaviť medveďa v behu)
Mať rýchlosť.
(Dobehnúť jeleňa, uskočiť pred padajúcou skalou, vycítiť udalosť dopredu)
Mať rozvahu.
(V každom momente sa dobre rozhodnúť, mať na dobré rozhodnutie dostatok múdrosti a dostatok rýchlosti).
Kto dosiahne tieto tri vlastnosti?
Kto dosiahne tieto tri vlastnosti je pravý človek.
Pravý kráľ (pravý obor).

 Vyhlásil som vojnu vetru a vode.
Budoval som vetrolamy po celom okolí, zložitý systém vetrolamov, ktorý mi napokon umožnil regulovať vietor v tejto oblasti a nasmeroval som ho rovno na lopatky dvoch veterných mlynov, ktoré nemali čo mlieť, ale ukazovali mi silu, smer a rýchlosť vetra a okrem toho mi ich beh naprázdno spôsoboval veľkú radosť.
A voda... pomocou malých hrádzí v svahoch som si vytvoril nádrže a potoky, také potoky, čo žblnkocú pod oknami, také potoky, ktoré si občas len tak pre radosť tlesknú a kopal som studne, také studne, ktorým nedovidíš dna, a kopal som ich úplne sám v tých studených jesenných dňoch, kedy počuť iba šuchot lístia a krik divokých kačiek niekde vysoko na oblohe.
Len skaly a kamene mi robili stále problémy: presúvali sa zrazu príliš rýchlo, akoby postupne ožívali.
Boli to také zmeny: skoro ako po dynamite. A nezdalo sa mi, že ide o posuny litosferických dosiek, alebo o nové vrásnenia.
Začali v nich ožívať starí duchovia.
A tak som si ani nevšimol, že sa vrátili vtáci.
Vtáci a divé včely.
Bolo to pri Vlčom dube.
Ležala v tráve, ruky roztahnuté do strán, nohy pokrčené v kolenách a dohadovala sa s nedaľekou búrkou. Búrka sa blížila z jej pravej strany: mala zdvihnutú pravú dlaň a pomaličky hýbala prstami, akoby sa jej preberala vo vlasoch.
Nechcela ju zrušiť, len prehovoriť, aby trošku počkala, alebo mierne zmenila dráhu.
Až pri nej som naplno pocítil, čo je to bezmocnosť.

Bol som zvyknutý konať a pri nej som sa mohol iba pozerať, pozerať sa ako je vťahovaná do rôznych javov, na ktoré som nemal žiadny vplyv a keby som aj mohol niečo urobiť, dosiahol by som pravý opak toho, čo som chcel: aby ostala so mnou.
A ona síce bola so mnou, no zároveň bola strašne ďaleko, v takých udalostiach a skutkoch, ktoré by som rád zažil s ňou, no nemal som k nim prístup a ona v nich bola vždy sama a najhoršie na tom bolo to, že sa jej to páčilo.
Keby pomohlo hodiť si na chrbát 400kg piesku a odniesť ich na Odrobinovo pole!
Alebo vyliezť na vrchol najvyššieho smreku!
Alebo skoliť diviaka nožom!
Tu ma porážalo niečo, čomu som nerozumel a nemohol som tomu čeliť ani so svojimi 90-timi kilogramami živej váhy.
Búrka prišla až v noci a Vlčí dub zlomila napoly ako špáratko.
Bola silnejšia ako ja.

Pozerám sa na svoje okná a vonku je súmrak.
Sú to poriadne okná: majú veľké zárubne, také veľké, že na spodku sa dajú použiť ako písací stôl.
A na nich leží strašne veľa vecí: usušené jablká, mŕtve osy, pavúk, nejaké drevené odrezky, ktoré som asi chcel ešte na niečo použiť, obojručný nôž, nebožiec, štetec zaschnutý v červenej farbe, lepiaca páska, prastaré noviny na zakurovanie, nefunkčný budík, pár jesenných listov, ktoré dnu vfúkol vietor, kresba Vlčieho dubu od neznámeho prapredka...

A za oknami je tma, len mesiac presvitá striedavo cez stromy pohybujúce sa vo vetre: ako žmurkajúce oko obrovského plaza a ja cítim na tvári mierne závany chladného vzduchu.
Až keď prišlo ochladenie, tak som si zrazu uvedomil, že mám všetky okná porozbíjané.
Všetkých štrnásť okien, do jedného.
Všetkých štrnásť okien môjho veľkého murovaného domu.
Ešte tej noci som chodil od jedného k druhému s petrolejkou v ruke a zbieral som črepy, ktoré som potom usporiadal do pôvodného tvaru okna v ráme a spoje zalepil lepiacou páskou. Občas mi niekde ostala malá medzera: kúsok skla, ktorý bol nenávratne preč.

Teraz mám okná, ktoré mi pekne ukazujú štruktúru lámania skla, pomyslel som si, keď som už ležal v posteli a pozeral sa z nej do prázdna na ľavej strane.
Ráno bolo krásne: jesenné slnko putovalo z jedného okna do druhého.
Pozeral som sa do stropu: bol modrý a ostali na ňom zvyšky akéhosi bieleho valčekového vzoru: biele vlnovky, pozeral som sa dlho, ako každé ráno, a znovu som pociťoval radosť, zvláštnu radosť  z úplnosti mojej samoty.

Potom som sa pozrel na okná a slnko mi zasvietilo rovno do očí.
Všetky boli zasklenné novými a čistými tabuľkami skla.
A štruktúra lomu nikde.
Breza je svetlo.
Lepšie povedané: v breze je svetlo, má bielu kôru a na jeseň jasné žlté listy, ktoré sú na riedko, čiže je v nej aj priestor a vzdušnosť.
Keď mi moja žena povedala, že je tehotná, vyťal som jednu brezu. Išiel som na Breziny, cez plece píla, v ruke sekera, vošiel som do brezového hája a pozorne načúval.
Až kým neprišiel silný závan vetra.
Potom som už išiel naisto: po strome, ktorý mal najbližšie k smrti.
Volal sa Tant.
Odpílil som z neho choré časti, zbytok priniesol domov, spravil do neho záseky a nechal ho sušiť.
Mal som sedem mesiacov na to, aby som z neho vyrezal kolísku.

 Úplne najhoršie je meranie a počítanie. Všetko som premeriaval pre istotu trikrát: ostalo po mne kopu falošných značiek. Okrem mňa by nikto nevedel ako má tesať, ktovie, čo by mu z toho vyšlo.

Zaplietol som sa do vlastných výpočtov. Menil som zámery každú chvíľu a zabudol som im prispôsobiť niektoré, už hotové časti stavby. A teraz sa to skrížilo, po mnohých spojoch prišiel rad aj na tento, po mnohých trámoch, tiahlach, väzniciach a stojkách som zrazu zistil, že stavba sa nedá uzavrieť sama do seba tak, aby sa všetky časti podporovali navzájom, ale vybieha niekam do priestoru, ako nedokončená veta, ako tri bodky...
A vedel som, že takto neodolá všetkým druhom náporu.
Po zložitých meraniach som dospel k dvom riešeniam: buď prerobím polovicu už hotovej práce, alebo vyrobím jednu veľmi špeciálnu súčiastku, ktorá v tejto stavbe nebude mať obdoby.
Dal som si polhodinu na rozmyslenie a išiel som sa prejsť na skalu nad dom, aby som sa na svoj výtvor pozrel z nadhľadu.

A skoro som z tej skaly spadol.
Moja stavba totiž vyzerala úplne inak ako som chcel.
Okrem môjho jasného zámeru do nej prenikli náznaky všeličoho iného.
Rozhodol som sa, že vyrobím iba tú jednu súčiastku.
Mala oveľa väčšie dlane ako ja.
Ako lopatky veterných mlynov, alebo vodné nádrže: keď nabrala plnú hrsť zrna z bielej plachty previazanej cez krk, mohla siať vždy o tri kroky dlhšie ako ja.

Uprostred horizontu stál čierny strom samotár, samá hrča, samá nepriateľská myšlienka, ak by som urobil porisko z takéhoto stromu, tá sekera by  chcela zabíjať.

Kráčali sme vedľa seba po pooranom poli, videl som ako jej rastie brucho a ako má o neho opretú plachtu so zrnom a naberá z neho tak jemne, akoby už hladkala a kolísala dieťa, ktoré sme chceli nazvať podľa vyťatej brezy: Tant.

Zdalo sa mi, že sa pohybuje uprostred všetkých prameňov, kruhov a vírov a z jej hlavy a vlasov sa odvíjajú pramienky a potôčiky.

Jej ruky boli jemné, bez mozoľov a predsa chlapské, veľké ako krídla vtákov.
A moje: stvrdnuté a svalnaté, zhrubnuté od roboty a predsa maličké a tučné.
Zahanbil som sa a skryl si ich za chrbát.
Prekročila poorané pole a rozsievala ďalej, darmo som na ňu kričal.
To bol prvý náraz v jej živote: nič z toho, čo zasiala mimo sa neujalo.
Odvtedy bola častejšie smutná a zamyslená.
A ja som vedel, že iba kvôli mne.

 Celý deň som pracoval so žltou farbou.
Sedel som opretý o kmeň plamienkového javora a pozeral sa ako slnko presvitá cez jeho listy.
Konečne som sa zastavil.
V jednej skrini som našiel staré zaprášené plátna a farby, z ktorých už väčšina uschla, počkal som na slnečný deň a išiel von.
Každý deň som pracoval s inou farbou a tých dní bolo veľa: zisťoval som koľko farieb má v sebe krajina.
Dva týždne som maľoval jeden obraz, už sa mi pomaly strácal pred očami, videl som len zmes farieb poukladaných nezmyselne cez seba.
Prestal som hľadieť na plátno a pozrel som sa pred seba. O chvíľu som odložil štetec a pomaly vykročil. Obraz jesene: dva trávnaté pahorky a zmiešaný les, naľavo veľký oranžový smrek, na pahorkoch kríky, maliar v slamenom klobúku...

A nad krajinou niečo letí (čarodej, čo sa sťahuje).
A sedí na rúčke od dáždniku, ktorá z tej hromady vecí vytŕča.
Máva mi.

 Tri dni som bol za súmraku na tom istom mieste.
Štvrtý deň priletela za veľkého vresku kolóna modrých havranov, ktorá mohla mať tak šesť kilometrov a zatienila oblohu.
Tiahla smerom k jazeru.
A o chvíľu priletel zo severu ďalší kŕdeľ, najprv som ho videl iba ako nejasný mrak, ducha, ktorý stále mení tvar, občas zmizol a občas sa objavil tak blízko, že sa dali rozoznať letiace vtáky v krajných radoch. Títo netiahli priamo, dosť dlho sa len tak prelievali v priestore nad jedným miestom, kým sa rozhodli ísť ďalej.

Ďalej: na miesto stretnutia.
Vyzeralo to tak, že sa chystá nejaká obrovská bitka, alebo snem, zhromaždenie všetkých havraních kmeňov, že bola vyhlásená mimoriadna situácia, lebo nejaká cudzia a obrovská armáda napadla ich staré hniezdiská...
Žasol som nad tým ako využívali vietor, bol ich každodenným živlom, priestorom pohybu a pritom sám pohyblivý, tak ako v týchto oblastiach začala byť pohyblivá aj zem, ale ja som ešte vôbec nepoznal zákonitosti jej prúdenia a tak mi každú chvíľu krížila cestu.

Len čo som hodil maliarsky stojan cez plece a pohol sa za nimi, s pohľadom upretým na oblohu, zistil som, že mám pred sebou útes, na ktorého okraji rastú borovice.
Stojím pod útesom a pozerám sa hore. Odtiaľ sa pomaly kotúľa veľká skala, odráža sa od malých terás, skáče, valí sa a trvá to nekonečne dlho kým dopadne na trávu blízko mňa a ostane ležať.

Vtedy som prvýkrát videl na vlastné oči pohyb skaly a vedel som, že to niečo znamená.
Sklonil som sa k nej.
Mala na sebe mokrú hlinu, akoby ju niekto akurát vykopal zo zeme.
To bola Prvá.

 Predo mnou kráčajú dvaja ľudia.
Dobieham ich. Kráčajú popri stene domu, na ktorú svieti slnko. Pozerám sa na bok, na naše tieňe a vidím, že ich tiene sú maličké a môj obrovský. Som aspoň o meter vyšší a mohutnejší ako oni.
Je to muž a žena.
Vyzerá to ako spomienka, ale viem, že takúto spomienku mať nemôžem. A nie je to ani sen. Odohráva sa to v prázdnych izbách domu, do ktorých svieti slnko, ale skôr tam, kde je tma, kde sa človek prepadáva niekam, kam chodieva často, ale nikdy sa tam nebude pohybovať ako doma.
Táto strana je ľavá.
Moja žena sa tam bozkáva s niekým, kto sa podobá na mňa, som Peter, hovorím, Peter, počuješ?
Cítim slabosť v celom tele, no napriek tomu je v mojom údere strašná sila.
Peter, ten, čo súdi druhých, Všadebôl.
Strašná sila: sila všetkých mojich predkov, až k počiatku ľudského rodu.
Skala pripomína lebku kučeravého dieťaťa.
Ja pripomínam skalu.

 Z kopca sa kotúľa skala, a ďalšia a ďalšia, tisíce skál sa valí v zvláštnom súzvuku, poskakujú v miernych vlnovkách, rotujú, svištia a letia, občas niektorá vyskočí priamo do oblohy, akoby sa chcela na chvíľu zastaviť a rozhliadnuť, padajúce meteority...

Skaly rôznych veľkostí.
Stojím pod svahom, tvárou otočený k nim.
Ležím stočený do klbka a spím.
Na tomto území som vyhlásil zákony ja a dokážem ustrážiť, aby ich každý votrelec dodržiaval.
Zákon 1: nespíliš zdravý strom!
Som nahý, ale neuhýbam sa, lebo viem, že žiadna skala z tej obrovskej záplavy ma nemôže trafiť, ani keby bola vedená ľudskou rukou.
Zákon 2: nevezmeš ničoho viac ako skutočne potrebuješ!
Kto chytí toho, kto chytá vietor? Kto je taký rýchly, aby ho dostihol a usvedčil?
Au!
Utieram si krv z úst.
Prvýkrát v živote cítim, že sa mi trasú kolená.
Na tomto území rozhodujem o živote a smrti.
Au!
Po čase som opäť zablúdil ku Koniarom.
Predo mnou sa objavil kamenný dom na trávnatej stráni, čo má väčšinu okien otočených na sever a iba jedno na západ.
Dom z neotesaných kameňov.
Zdiaľky sa mi zdalo, že na jeho streche vidím ľudí.
Počul som hlasy a klepkanie kladiva, popiskovanie a kroky po plechovej streche, ktoré zneli ako hrmenie vzdialenej búrky.
Je to partia tesárov. Dávajú dolu plech s popraskanou červenou farbou, pod ktorým je ešte starý, nahnitý drevený šindeľ. Pri západnom múre domu sa vŕšia kopy nového dreveného šindľa poukladaného do klietok.
Vyzerajú akoby sa nikdy v živote nedotkli zeme, akoby na tú strechu odniekiaľ jednoducho prileteli.
A ako po nej stále chodia hore-dolu, hrmia a privolávajú jednu búrku za druhou.

Tesári s nohami zapriečenými v drevených latkách, sekerka v rukách raz otesáva šindeľ do správneho tvaru, raz zatĺka klinec, ale nie úplne, len tak aby kúsoček vytŕčal, aby drevo mohlo pokojne pracovať a neštiepalo sa.
Južná strana strechy je vždy viac zničená ako severná: kvôli výkyvom teplôt.
Bol som šťastný, že akurát táto strecha odolala vetru. Vždy som ju chcel opraviť.
Rebrík začína v tme a mizne v oslepujúcom slnku. Zo strechy už je len kostra, ktorá sa pomaly začína plniť.

Začíname odspodu: dvojitá vrstva, tadeto pretečie voda z celej plochy a potom kvapká dolu.
Dvaja chlapi už aj dlabú odkvapy z dlhých smrekov.
Pospevujem si: aký je odtiaľto nádherný výhľad po kraji. Cítim vietor vo vlasoch, áno, som šťastný.

            „Hej, Peter, nemáš tam vrtuľu?“

Prehrabávam sa v šindľoch, sám som ich ručne štiepal na dvore, každý z nich mi prešiel rukou aspoň dvakrát. Obzriem sa. Nikde nikto.
V súmraku sedím na vrcholci obnaženej strechy celkom sám a fajčím.
Stále sa mi nedarí odletieť.
Tu sa môžem tváriť, že sa nič nestalo.
Že som sa nikdy nezakrádal s lukom v trávnatej brázde na záveternej strane kopca.
Že som sa nikdy nesnažil ovládnuť krajinu. Každý jej pohyb. Celé plynutie
Ovládnuť priestor, len preto, aby som sa v ňom mohol tváriť, že sa nič nestalo...
Že som nikdy nestopoval kŕdle havranov, kvôli pierkam do šípov, lebo šípy s havraními pierkami sú smrtonosné.
Boli to tie isté pierka, ktoré moja žena priniesla domov a ktoré okolo nej stále poletovali.
Tie pierka bez vôle: tie dobré znamenia.
Ja som im určil presnú cestu: šíp.
Ten šíp zabil...

 Práce sa spomalili a celá moja stavba sa mi zrazu prestala zdať taká dôležitá.
Vedel som, že je to preto, že mi začali chýbať ľudia. Lenže, čo všetko by do tejto krajiny so sebou priniesli? Okrem iného aj tú najhoršiu zvrátenosť: spravodlivý hnev.
A môj hnev na nich by bol práve taký.
Každý tvar, ktorý som potreboval sa však vylupoval úplne sám, bez križovania vlákien, bez prasknutých sukov, akoby všetky tie stromy, ktoré som postupne ponosil z lesa boli určené špeciálne na túto stavbu, akoby som kreslil svoje plány nie za stolom vo svojej izbe, ale niekde v samotných hlbinách ich zárodkov.
Chodil som bosý v hoblinách, rukami hladil čerstvo otesané miesta, rysoval značky na spoje a potom vytĺkal určenú masu dlátom. Bola to pekná robota.
Potom som ešte nahrubo okresal veľkú guľatinu na hranol. K večeru som namočil brúsny kameň do vody, sadol si obkročmo na zatesaný peň a začal som brúsiť dláto, na ktorého špici sa mi po celodennej robote urobila malá lesklá čiarka: tupá plôška.
Zrazu som mal pocit, že ma niekto pozoruje.
Obzrel som sa a na skale nad domom som uvidel čupieť dievča. Bola celá v bielom, len na hlave mala slamený klobúk, bol to môj slamený klobúk.
Odvtedy ma sledovala pri každej práci.
Nepovedala nikdy ani slovo: len čupela obďaleč a pozorne sa na mňa dívala.
Bola z Horných Majerov.
 Čím viac topoľov som zasadil, tým bolo viac vetra, lebo oni ten vietor spôsobovali.
Takú moc mali tieto biele topole.
Každé stromoradie, každý vetrolam bol vo svojej podstate veterným prameňom, ohniskom jeho vzniku.
Keď potrebovali rozfúkať svoje semienka po krajine, začali sa vlniť a kolísať a o chvíľu sa strhol strašný fučák. A oni tancovali uprostred neho ako veľké zelené plamene. Ale niekedy sa rozkývali bez zjavne viditeľnej príčiny, na ktorú som sa márne snažil prísť. Lebo mať v rukách príčinu vetra, to by bola Moc, s ktorou by sa možno dalo vrátiť medzi ľudí.
Spravil som z tejto krajiny pramennú oblasť, prapodstatu javov: potoky odtekali preč a vietor sa rozbiehal do šírav všetkými smermi.
Tu mohli veci len vznikať a nie zanikať.

Tu som vznikol aj ja.
Miešal som si čaj. Dievča z Horných Majerov sedelo oproti mne. Lyžička trochu škrípala.

            „Krik divokých kačiek,“ povedalo dievča v bielom.
Prestal som miešať a krik ustal.
Posunul som hrnček k nej.

            „Prečo si si vybrala práve mňa?“
Pila čaj a stále sa pozerala niekam do oblohy, akoby tam tušila nejaký pohyb. Vidieť nemohla nič. Začal som naklepávať kosu, tráva v záhrade mi už bola po kolená.

            „Lebo si oveľa väčší ako ostatní,“ povedalo dievča v bielom.

            „Pokiaľ viem, som tak akurát.“
Posúval som kosu do polooblúka, po kladivku ostávala čepel trošku rozstrapkaná. Vyšiel som s kosou do záhrady a prebrúsil ju osličkou. Cez okno som videl, že dievča v bielom zametá v kuchyni. Zrazu som jasne pocítil, že by som s ňou mohol byť šťastný. Že by som mohol žiť úplne obyčajný život.
Začal som kosiť. Tri metre za mnou skackal drozd a vyberal z trávy žížaly. Kosa svišťala. Prvýkrát som kosil sám všetky naše lúky, keď som mal dvanásť rokov a umrel mi otec. Celé hospodárstvo vtedy ostalo na mojich detských pleciach...
Krik divokých kačiek a dievča v bielom: tu už neexistovala vina.
Len zaprenie.

 Ja som kopal jamu na kopci a pod kopcom zabilo človeka.
Nevykopal som len jednu jamu, ale desiatky jám. V žiadnej zemi som nevidel toľko kameňov ako v tejto. Z každej jamy som vyhodil aspoň pätnásť veľkých balvanov, ktoré som musel dôsledne obkopať a potom vypáčiť krompáčom.
Vybudoval som si po celom kraji systém jám, v ktorých som sa mohol kedykoľvek skryť, ale kde som mohol aj nechať ulovené a pozbierané tiene zvierat a skál na istý čas bez strachu, že by definitívne zmizli. Boli to moje zásobárne rýchlosti a sily.
V poslednej dobe sa tu totiž začali ukazovať ľudia. Zatiaľ som stretol troch. Dvaja boli potulní sklári a ten tretí poľovník. Všetkých som sledoval z bezpečnej vzdialenosti. Hlavne ten poľovník bol pre mňa nebezpečný: mohol sem priviesť celý svoj kmeň, ktorý by toto územie vyhlásil za svoje a ja by som ich potom musel štvať ako zver...
Netrúfal som sa nikomu ukázať, pokiaľ moja stavba nebola hotová.
Moja dokonalá stavba.

 V každej ruke držala včelu. Chodila s nimi po dome a prikladala si ruky k ušiam: počúvala ako bzučia. Cítila ako sa jej v rukách zbiera a mihá energia. Vždy chcela včely chovať, no ja som mal alergiu na bodnutie: stačilo jedno a mohol som umrieť. Keď nejaká včela náhodou vletela do nášho domu, hneď ju chytila do dlaní a pomaly, pomaličky vyniesla von.
Tak robila dobre aj mne, aj sebe. Ale netrvalo to dlho.
Ďalšie znamenie, ktoré chcela, aby som prečítal, bola jaseňová vetvička so siedmimi listami. Sedela pod stromom a spadla jej rovno do rúk.
Bude to trvať sedem rokov kým...
Kým zabudneš.

 Dokončil som posledné spojivo a namiesto toho, aby som si oddýchol, celú stavbu som po čiastkach poprenášal na kopec, odkiaľ bol dobrý výhľad. A tam som ju začal definitívne skladať. A s každým pridaným kúskom som cítil, ako rastiem.
Bola to dokonalá pevnosť, ktorá sa dala postaviť iba zvnútra. Stačila mi na to sekera.
Dokonalá izolácia od vonkajšieho sveta.
Bola úplne iná ako som chcel, ale pochopil som, že práve to je údel Staviteľa: v jeho diele je vždy niečo náhodné, čo vôbec nezamýšľal.
Zasadil som pevnosť do krajiny, vybudoval ju okolo seba a potom z nej vyšiel von.
V dedinách zavládla panika. Ľudia sa predo mnou rozutekali ako zajace.
Moje meno je Tant, som obor, obor...
Kto sa opováži súdiť toho, kto súdi druhých? Obor, ktorý čnie nad celým ľudským pokolením.
V tejto krajine rozhodujem o živote a smrti.
V tejto pramennej oblasti, ktorej som len ja naozajstnou súčasťou.
Tam, v samote na Brezinách stojí opustený dom z neotesaného kameňa. Všetky okná má rozbité. Na jeho dverách je pribitý kus papiera, kde je pod mocným znakom kríža, napísané rukou:

 

Každý, kto vstúpi do tohto domu

    NEPRÁVOM A NEPOZVANÝ

                      nech je prekliaty!

A s ním aj jeho rod až do siedmeho pokolenia.

     Lebo BÔH je ten,

          ktorý TRESTÁ hriechy otcov na synoch!

 V tom kraji... tam, kde býval Peter, hrnčiar, hrnčiar, Všadebôl.