V akciou nabitej upútavke k filmu Martina Šulíka pod názvom Cigán sa striedajú scény, ktorých výpovedná platnosť sa zdrvujúco dotýka súčasnosti. Ešte pred oficiálnym uvedením do kín ho – paradoxne – predsa len medializovala i Železničná spoločnosť Slovensko, keď mu odmietla poskytnúť reklamný priestor z dôvodu šírenia rasizmu a zlého vkusu.

Vďaka týmto pochybným záverom technokratických zadubencov, ktorí – mimochodom – rok predtým bez akýchkoľvek pochybností odobrili xenofóbnu kampaň Slovenskej národnej strany k voľbám do parlamentu, sa odštartovala diskusia – žiaľ – väčšmi ideologická než na tému estetických kvalít domácej produkcie.

Spracovaním totiž táto snímka pôsobí veľmi anachronicky; v prírodnolyrických retardáciách a ľúbostnom divergovaní badať návraty do poetiky naturizmu či nebodaj magického realizmu, nehovoriac o klišéovitých polodokumentárnych obrazoch miestneho folklóru. Vierohodnosť nezachráni ani fakt, že postavy hovoria prevažne rodným jazykom, lebo ten majoritný je zasa od živej reči dosť vzdialený. Za tým však treba hľadať najmä astenický scenár napísaný v spolupráci s Markom Leščákom. Neautentické dialógy napokon v lajdácky spravenom postsynchróne doslova režú uši.

Dráma zo života deklasovanej komunity zároveň nesúcej stigmu etnického pôvodu sa teda nekoná. Hoci vo filme emotívne zarezonuje viacero pasáží ako napríklad škandalózne ponižovanie detí štátnymi policajtmi, aj táto scéna len prebehne v defilé ďalších. Chýbajúca sondáž duše človeka na periférii spoločenského záujmu je najväčšia výčitka. Jánovi Mižigárovi taktiež nebolo umožnené naplno rozvinúť potenciál na stvárnenie hlavného protagonistu. Jeho záverečné konanie motivuje iba deus ex machina a motív pobiehajúceho pštrosa na potvrdenie absurdnosti sa minul účinku. Integráciu takéhoto prvku do látky si môžu dovoliť režijní majstri typu Tony Gatlif alebo Emir Kusturica.

Šulíkovi sa však aspoň nachvíľu podarilo slovenskému divákovi prostredníctvom kamery ukázať toľko pertraktovanú rómsku osadu. Sám sa síce tiež nevyhol mnohým stereotypom, ale aspoň poukázal na fakt, že jej obyvatelia sa až tak od okolitého sveta nelíšia. Zo slova Cigán sa stalo pejoratívum, ktoré sa dnes v úradnej dokumentácii často zamieňa za vychladnuté pomenovanie neprispôsobivý občan, akoby toto bolo značkou politickej korektnosti chránené synonymum pre sociálny odpad tmavšej pleti. V tomto režisér nesklamal: nastavil zrkadlo takzvaným gadžom, aby v pohodlí multiplexov zauvažovali, do akej miery štipkou ľahostajnosti a predsudkov prispievajú k celostnému devalvovaniu budúcich generácií ľudských osudov.