JÁN K. BALÁZS: Teológia oslobodenia

Začiatky teológie oslobodenia

Gustavo Gutiérrez, jeden z lídrov latinskoamerickej teológie oslobodenia svoj text s názvom „Teológia oslobodenia a budúcnosť chudobných“ (Liberation Theology and the Future of the Poor) napísaný koncom 20. storočia začína konštatovaním, že nás napĺňa určitá nostalgia, no zároveň v nás silnejú aj isté obavy. Keď v takomto kontexte premýšľame nad úlohou teológie, nemôžeme sa nechať ľahkovážne viesť našimi pocitmi, ale musíme cítiť oprávnenú obavu o kresťanské svedectvo, ktoré sa uskutočňuje v čase, pričom tento čas z biblickej perspektívy nie je prázdnou a abstraktnou kategóriou, ale je neoddeliteľný od ľudí a udalostí. „Čas je javiskom ľudskej činnosti,“ pripomína Gutiérrez a dodáva, že v čase sa stretávajú dve slobody: sloboda sebadarujúceho sa a v láske sa zjavujúceho Boha a sloboda človeka, ktorý tento dar prijíma. Keď sa pýtame na dnešnú úlohu cirkvi a interpretácie viery, musíme hľadať odpoveď na otázku, čo nám hovorí čas, pričom „naša otázka bude vtedy skutočne plodná, keď ju položíme v konkrétnom čase a v konkrétnej životnej situácii“.

Neakademická teológia misionárov

Práve v takomto zmysle vnímali znamenia čias a výzvy konkrétnych udalostí aj prví misionári, ktorí prišli na novoobjavený americký kontinent. Františkánski misionári Jeronimo de Mendieta a medzi Aztékmi veľmi obľúbený Toribio de Benavente zanechali viaceré texty, ktoré svedčia o spôsoboch konania kolonizátorov i prejavoch nesúhlasu týchto misionárov. Otvorene a rázne vystupovali proti tým, ktorí bohatli vďaka vykorisťovaniu Indiánov. Jeronimo de Mendieta hovorí o „šelme chamtivosti“, ktorej kolonizátori i mnohí misionári prepadli. Kolonizácia a evanjelizácia kráčali spoločne, čo znamenalo osudnú identifikáciu. Tak ako boli domorodci vydaní napospas španielskym kolonizátorom, boli vydaní napospas aj cirkvi v tom zmysle, že ich jedinou možnosťou bolo prijať kresťanstvo. Ako v roku 1985 pri návšteve Jána Pavla II. v Peru povedal pápežovi Ramiro Reynago, príslušník kmeňa Quiché, „španielsky meč, ktorý vo dne napádal a zabíjal telá Indiánov, stal sa v noci krížom útočiacim na indiánsku dušu“. Duchovné dobývanie kráčalo spolu s vojenským. Keď potom na ostrov Hispaniolu prišli františkáni Juan de Robles a Juan de Trasierra a videli násilie Kolumba a jeho spoločníkov, admirála Kolumba spútali a poslali loďou späť do Španielska. Historik Juan de Trasierra v liste zaslanom do Španielska opisuje spôsob Kolumbovej vlády na novom území ako „vládu pripomínajúcu vládu faraóna“ a naliehavo prosí, aby Kolumbovi už nikdy nedovolili vrátiť sa na Hispaniolu.

Kolonizátori dali dobytým územiam nové mená, vnútili im vlastnú kultúru i náboženstvo. Namiesto skutočného stretnutia dvoch kultúr došlo k ničeniu starobylej domorodej kultúry a doslova ku genocíde, k upieraniu práva na vlastný spôsob života a na vlastné dejiny a k presadzovaniu európskeho modelu cirkvi a chápania kresťanstva.

Sem siahajú korene teológie oslobodenia, ktorej začiatok sa však datuje rokom 1511 a spája sa s menom Antonio de Montesinos. Uvedené postoje solidarity možno považovať za počiatok neakademickej teológie misionárov, ktorú môžeme nazvať aj prorockou teológiou Latinskej Ameriky.

Hlavné etapy

Vývoj latinskoamerickej teológie oslobodenia môžeme rozčleniť na niekoľko etáp, od prvých krokov neakademickej, respektíve prorockej teológie niekoľkých misionárov až po systematizovanie a vytvorenie uceleného teologického smeru. Pritom nemožno zabúdať, že táto teológia si stále zachováva svoj pôvodný prorocký rozmer.

Hlavné etapy vývoja latinskoamerickej teológie sú:

1. Kriticko-prorocká teológia (1511 - zač. 19. storočia),

2. Prakticko-politická teológia (zač. 19. storočia - 2. pol. 20. storočia)

3. Samotná teológa oslobodenia (2. pol. 20. storočia):

3.1. Fáza prípravy (1962 - 1968). Táto fáza sa tiahne od začiatku II. vatikánskeho koncilu po prijatie jeho záverov latinskoamerickou cirkvou na 2. konferencii latinskoamerického episkopátu v Medelline. Na tejto konferencii tak bola teológia oslobodenia oficiálne legitimizovaná samotnou latinskoamerickou cirkevnou hierarchiou.

3.2. Fáza formulácie (1968 - 1975). V tejto fáze bolo najprv obdobie eufórie (1968 - 1972), v ktorom Gustavo Gutiérrez načrtol hlavné myšlienky teológie oslobodenia a neskôr predložil aj systematický traktát. V tomto čase je teológia oslobodenia už nielen teológiou, ale aj cirkevným teologickým a pastoračným hnutím. Potom nasledovalo vytriezvenie z eufórie (1972 - 1975). V tomto období Leonardo Boff vydáva kľúčové diela „Ježiš Kristus osloboditeľ“ a „Teológia zajatia a oslobodenia“.

3.3. Fáza systematizácie (od r. 1976). V tejto fáze teológia oslobodenia hľadá vlastnú metódu, systematicky reflektuje hlavné odbory teológie a definitívne sa začleňuje do teológie Tretieho sveta.

(pokračovanie)