Je to stále to isté. Nech zasadá G8, Svetová banka, Medzinárodný menový fond či nejaký iný podobný globálny mastodont. Vždy sa dozvieme dve tie isté veci. Ani by som sa o to už nezaujímal, ak by to nebolo také dôležité už len tým, že to je. Tou prvou vecou je, že najmocnejší muži (teda obvykle sú to muži, o šatníku Angely Merkel sa tu rozpisovať nebudem) sveta rokovali a rokovali a keď preložíme diplomatický jazyk do slovenčiny, tak sa na ničom konkrétnom nedohodli a k ničomu reálnemu a merateľnému sa nezaviazali.

Človek z toho môže dostať vcelku serióznu depresiu, keď ani „najmocnejší“ muži sveta nedokážu so všetkými tými problémami nič spraviť. Čo s nimi potom môžem urobiť ja. Tak si sedím ďalej pred televízorom a nehýbem sa, neposúvam svoje telo, ani svoje myslenie.

A potom je tu tá druhá vec, tvoriaca už hádam rovnakú časť „obsahu“(o informáciách tu nehovorím vedome) o stretnutiach. Protesty. Aký to úspech pre „antiglobalistov“. Lenže to nie je o nich. To je o bezpečnostných opatreniach, o šialene drahom plote, o nových štítoch a obuškoch pre políciu, o spomínaní „nástrojov“ na zvládanie demonštrácií, o akých väčšina z nás nepočula od nežnej revolúcie. O hermeticky (aj hermeneuticky?) uzatvorenom Pražskom hrade, o demonštrácii, ktorá na prezidenta Busha ako aperitív pred gé osmičkou čaká. Úspech mainstreamových médií, o demonštrácii na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí pomlčali, ale i tak to nie je o tom, o čom je tá demonštrácia. Čo zase tí „antiglobalisti“ chcú? Mali by im to dať preplatiť, tie strašné peniaze, čo stoja tie opatrenia. Veď je to logické, túto informáciu máme, koľko stáli, zo všetkého toho obsahu sú toto najkonkrétnejšie a najzaraditeľnejšie veci, tak musia mať výpovednú hodnotu a s takou výpoveďou musíme niečo robiť, musíme im dať hodnotu svojím rozmýšľaním - toto je aj tak to jediné zamýšľanie, čo tomu venujeme. Teroristi. Sú ako teroristi, tak s nimi treba aj tak zatočiť. Ako povedal už niekto predo mnou, otázka súčasnosti už neznie, o čom médiá informujú, ale o čom mlčia.

Slová terorista a antiglobalista prešli za posledné roky vďaka politike a masovokomunikačným prostriedkom priam dobrodružným vývojom. Stratili svoj pôvodný význam, stali sa prázdnymi mediálnymi nálepkami a následne vďaka systematickej dezinformačnej a démonizačnej kampani sú z nich zrazu nadávky a zároveň rozsudky. Nespochybniteľné rozsudky, ak je niekto označený za teroristu alebo antiglobalistu, končí sa akákoľvek diskusia, je to odpoveď na všetky argumenty, je to absolútna informačná hodnota. Veď čo viac by slušný človek chcel a mal vedieť o nejakom teroristovi a antiglobalistovi ako to, že ním je. Veď sú to ľudia, ktorí nepoznajú nič iné ako násilie a zlo. Stelesnené zlo, my síce obvykle nevieme, čo to zlo konkrétne predstavuje a obsahuje, ale zato sme si istí, že je to strašne veľké a strašne strašné. Terorista je dnes indivíduum, ktoré si dovolí postaviť sa záujmom nejakej mocnej skupiny (nemusí to byť len vláda) prostriedkami, ktoré nie sú nepodobné jej vlastným, v moci ktorej však je vytvárať tú pomyseľnú škatuľku.

S „antiglobalistami“ je to zložitejšie, hľadať tu nejaký systém a program je na hranici konšpiračných teórií. Ostaňme teda na úrovni toho, čo sa dalo objektívne odsledovať. Dnešný obraz tlúp mladých ľudí v čiernom oblečení ničiacich všetko, čo im príde do cesty v ich bezhlavom (toto je dôležité) ťažení ulicami, sa začal rysovať po nechvalne známych udalostiach v Seattli. Vôbec nevadilo, že sa po určitej dobe zistilo, že v najagresívnejšej časti davu boli platení provokatéri a väčšina z účastníkov protestov bola z ich počínania rovnako prekvapená ako verejnosť (a v tomto prípade ešte aj polícia). Následne to už išlo samospádom, nikdy sa nehovorilo, o čo týmto ľudom ide, čo navrhujú, čo im prekáža, kvôli čomu tam teda vlastne sú (aká to nepodstatná maličkosť, však?), a pre istotu sa ani nerozoberalo, kto sú. Mimo záujem ide fakt, že sú to navzájom a niekedy aj vnútorne nesúrodé a heterogénne skupiny od alterglobalistov cez socialistov a komunistov až po zelených, pacifistov a anarchistov. Najmenej dôležitým faktom asi zostáva, že absolútna väčšina z nich (nacionalistov je tam skutočne málo) nemá proti globalizácií zhola nič, len by ju chcela vidieť s trochou ľudského aspektu a chcela by ju vymaniť z čisto ekonomického kalkulu a záujmu. Je priam fascinujúce sledovať reakcie „bežných ľudí“ vystavených masáži mainstreamových médií, keď sú konfrontovaní so skutočným obsahom škatuľky „antiglobalista“. Ako jeden hlas však obvykle bez slov so zdesením prichádzajú nato, že súhlasia s mnohým, ak nie so všetkým, čo taký „antiglobalista“ vraví. Po chvíli si však uvedomia, že tým potvrdzujú vlastnú zadubenosť a aplikujú postup na Slovensku tak známy pod názvom „slušný cigáň“ a argumentujú, no áno, s takýmito by sa dalo rozprávať, ale keď väčšina rozbíja výklady, nemôžu sa čudovať, že ich nikto nepočúva a všetci odsudzujú, najprv nech sa sami umravnia. Väčšina v tejto vete figuruje správne, ale týka sa väčšiny obsahu (mediálneho), ktorý sa „antiglobalistom“ venuje. Je úplne jedno, koľko demonštrantov pokojne vyjadruje svoje názory, pochoduje s transparentmi, prednáša svoje názory pod holým nebom, robí hudbu, alebo sa snaží upozorniť verejnosť v rozvinutých krajinách na najväčšie problémy tretieho sveta, väčšinu priestoru v médiách i hlavách priemerne informovaného človeka zaberú agresívne skupinky.

A čo politici? Priam nádhera, musí to byť neskonale upokojujúci pocit, keď ľudia, ktorí sú platení zato, aby riešili problémy a nič moc s nimi nerobia, sa nemusia nijako špeciálne zaťažovať návrhmi a alternatívami, ktoré predkladajú „antiglobalisti“. Stačí ich pohodlne strčiť do jedného vreca, do toho vreca, ktoré bolo tak efektívne vytvorené mainstreamovými médiami a pohoršene sa pozastavovať nad násilím, ktoré sa samozrejme nedá ničím ospravedlniť a do kultúrnej spoločnosti v civilizovanej krajine vonkoncom nepatrí. To stačí, potom sa už nikto nepýta, či do takej spoločnosti a krajiny patria „džínsy z Číny“ ušité v sweatshope, či tričko za 50 korún, ktorého výrobu umožnila detská práca.