„Karibské krajiny majú obrovské prírodné bohatstvo. Pokiaľ sa tieto krajiny budú správať úctivo a budú rešpektovať zásadné predpoklady civilizovanej spoločnosti, budeme s nimi zaobchádzať priateľsky a srdečne. Zasiahneme len vtedy, ak budú ohrozovať naše štátne a ekonomické záujmy“ (Theodore Roosevelt)

Námestník ministerky zahraničných vecí USA Nicholas Burns sa pri nedávnej návšteve argentínskeho ministerstva zahraničných vecí mimochodom vyslovil, že „Irán je prvoradým sponzorom medzinárodného terorizmu“. Na juhoamerickej pôde neohrozene dodal, že Latinská Amerika môže byť pre teroristov jedným z vyvolených miest, kde si budú voľkať vo svojich teroristických chúťkach a svojimi výstrelkami ohrozovať „civilizáciu“.
Konkrétnu krajinu nemenoval, no my vieme, koho mal na mysli a obyvateľom USA to môže byť jedno, pretože celý ten obrovský kontinent na juh od bezpečnostného múru v Texase je len jeden súvislý čierny „pytel“ plný nebezpečných  a všetkými farbami hrajúcich bĺch. Občas tie blchy dostanú aj meno, a tak sa v „civilizovanom“ svete sporadicky dozvedáme o výčinoch mexikáncov, narkomanov (Kolumbijčania, Panamčania), komunistov (Kubáncov), Portorikáncov, skrátka hispáncov, ktorých vďaka hollywoodskemu priemyslu celý svet pozná ako geneticky predurčených gangstrov.

Momentálne sa slovník priemerného civilizovaného človeka rozrástol aj o slovo Venezuela a náhle sa hurikány v Mexickom zálive a pri východnom pobreží USA zmenili na neškodný vánok popri hurikáne Hugo. Ako je možné, že terorizmus, ktorý  na počiatku 21. storočia rozkvitol v Afganistane, sa tak rýchlo presídlil do Iraku a momentálne transkontinentálne operuje medzi Iránom a Venezuelou, pričom palivo čerpá na Kube? Ako je možné, že pred pár rokmi nám toto slovo pripomínala len jedna naša značka elektrospotrebičov, dnes ho pozná každé dieťa? Ako je možné, že fenomén, ktorý sme sa zaprisahali definitívne zničiť, sa rozširuje po celom svete? Usáma už vraj nie je nebezpečný, v Iraku si milióny jasajúcich Iračanov užívajú slobody,  Saddám je mŕtvy, no terorizmus žije a dokonca úspešne zapúšťa korene aj mimo materských oblastí. Žeby to bolo preto, že hoci sa v Tora Bora, ani v Husajnových palácoch jadrové zbrane nenašli, bolo to len preto, že ich huncút Saddám rafinovane odsunul kolegovi teroristovi do susedného Iránu?  A aká existuje väzba medzi blízkovýchodnou „fundamentalistickou osou zla“ a Latinskou Amerikou? Kto všetko sú teroristi?

Who is a terrorist and how to recognize him

Odpoveď nie je jednoduchá, lebo terorista dnes môže byť samovražedný atentátnik odpaľujúci autobusy, lietadlá alebo obchodné domy, ale podľa presnej definície je to ten, kto sa bráni „šíreniu slobody, demokracie a ľudských práv“. Ak chceme lepšie pochopiť obsah slova terorista, mali by sme sa pozrieť na mapu sveta a vychádzať z geografických faktov. Ako prvé prídeme na to, že materské  územie terorizmu sa rozprestiera zväčša v tropickom až subtropickom pásme, len veľmi ojedinele sa s ním stretávame v pásme miernom. Pôvod osobností svetového terorizmu sa takmer dokonale prelína s danými podnebnými pásmami a ak sa niektorý z nich predsa len narodil v pásme miernom, ide s drvivou prevahou o cudzorodý prvok. Základný predpoklad toho, aby ste mohli byť najprv podozrievaný a potom aj označený za teroristu, je farba pleti. Vzhľadom na podnebné pásma je jednoznačné, že ako teroristi štatisticky najlepšie vyniknú Arabi, černosi, červenokožci, v modernej hantýrke mohamedáni (saracéni), negri, primitívi. Indián zmiešaný s juhoeurópskou krvou, prípadne s potomkom čierneho otroka potom vytvára špecifickú a nemenej hrozivú kategóriu hispánec. Podiel európskej krvi na jeho genéze nezaváži, pretože španielski kolonizátori so sebou neraz prinášali maurský genofond infiltrovaný do mentality Španielov za osem storočí mohamedánskej tyranie. V súčasnosti je prevládajúcim typom teroristu jednoznačne „mohamedán“, teda „islamista“, v posledných rokoch ale z tieňa vystupujú aj tzv. hispánci, ktorých sme si donedávna spájali len s tequilou alebo kubánskymi pomarančmi. Ako mi raz vysvetľovala istá zástupkyňa civilizácie, ich základnou charakteristikou je, že sú „ako naši cigáni, nechce sa im pracovať“. A to, prosím, aj napriek tomu, že domovská krajina teroristu zásadne disponuje prírodnými zdrojmi.

Pozrime sa najprv na tých, ktorým sa „pracovať chce“, a sú preto aj nositeľmi „civilizácie“.  Pôvodným územím ich výskytu je najmä mierne až chladné pásmo Európy, vďaka svojej pracovitosti sa do dnešného dňa rozmnožili aj v severnej Amerike, v južnej Afrike, v  Austrálii, na Novom Zélande a inde. Ich civilizačné enklávy sú rozosiate po všetkých kontinentoch a ostrovoch. Severná Amerika je najdokonalejším príkladom toho, ako sa civilizácii môže dariť aj na miestach, kde jej v tom spočiatku bránili hordy červenokožcov.  Ak máme teda problém s pomenovaním na základe svetových strán, bude sa volať konflikt Sever – Juh, a ak na základe ekonomických ukazovateľov, tak potom „civilizácia“ a tretí svet. Na americkom kontinente zastupujú civilizáciu pracovití severskí Anglosasi, ktorých kontinuálne ohrozuje farebná chamraď hispánskeho a lusofónneho tretieho sveta. Dopátrali sme sa tak k logickému poznatku, že terorizmus je fenoménom, ktorý rozvinul tzv. tretí svet, a reprezentujú ho „farební“.

Hrozba tretieho sveta?

Každý školák si pod pojmom tretí svet okamžite predstaví rachitické etiópske deti, žobrákov na predmestí Mumbaja alebo indiánskeho chlapca leštiaceho topánky podnikateľovi v kravate na Plaza de Armas v Lime. Tretí svet je synonymom biedy, hladu, chorôb, občianskych a partizánskych vojen, bezmocnosti. Do tretieho sveta posielame lekárov, humanitárnych pracovníkov a o duchovnú potravu sa starajú dobromyseľní kresťanskí misionári. Tretí svet sú utečenci, žobráci, deti odsúdené na prácu v baniach alebo na prostitúciu. Na začiatku 90. rokov sa ale situácia náhle zmenila: otecko súčasného prezidenta USA varovne zdvihol prst a hovoril o „hrozbe tretieho sveta“. Pentagon vedno so CIA začali v ochrane „národnej bezpečnosti (USA)“ pritvrdzovať. Do zrútenia železnej opony sa hovorilo o konflikte medzi Západom a Východom a aj vojenské operácie v Sstrednej a Južnej Amerike sa posväcovali „bojom proti komunizmu“. Sovietsky zväz sa však ocitol v troskách, a to, čo sa dovtedy považovalo za konflikt ideológií, sa náhle vyfarbilo ako konflikt rás. A jeho korene siahajú podstatne hlbšie ako Kritika politickej ekonómie Karla Marxa.

Slobodný biely svet

Existuje kniha s názvom Exploring New England. Mladým Američanom v 70. rokoch zábavnou formou vysvetľovala veľkolepú koloniálnu minulosť USA. Protagonistom je dospelý Američan, ktorý desaťročného chlapca Roberta sprevádza jednotlivými kapitolami dejín USA. Tie sa začínajú až zhruba od chvíle, keď sa pri dnešnom Plymouthe vylodili pútnici z lode Mayflower. Opisuje mu o. i. udalosť, keď kolonizátori napadli domorodých obyvateľov z kmeňa Pequotov, do nohy ich vyvraždili a hrdinsky vypálili aj ich osadu. Kniha  farbisto vykresľuje každý detail veľkolepého činu a na záver sa malý Robert dojatý obracia na svojho učiteľa so zvolaním: „Kiežby som bol vtedy veľký a mohol bojovať za slobodnú Ameriku!“

Je pozoruhodné, že tzv. slobodnú Ameriku dnes reprezentuje len tá jej časť, ktorej meno sa od čias Thomasa Jeffersona zhoduje s menom kontinentu. Národy južnej časti zostali - slovami venezuelského spisovateľa Artura Uslara Pietriho -  „svetom bez mena“.  Odkedy sa Latinská Amerika prostredníctvom kubánskej revolúcie zviditeľnila na mape sveta, rozoberajú všakovakí analytici (u nás v súčasnosti najmä týždenník .týždeň) príčiny rozdielov medzi „demokratickým“ severom a juhom kontinentu, ktorému takmer vždy vládnu diktátori. Zväčša poukazujú na individualizmus, vlastný anglosaskej Amerike, a neschopnosť odpútania sa od kolektívneho povedomia v Latinskej Amerike. Vychádzajú zo zásadných ekonomických rozdielov v povahe koloniálneho Anglicka a Španielska s Portugalskom a samozrejme z rozdielov medzi protestantizmom a katolicizmom. S tým všetkým by sa dalo súhlasiť, pretože anglickí kolonisti od začiatku prichádzali so zámerom usadiť sa v novej vlasti natrvalo, zatiaľ čo Hernán Cortés svoje pohnútky a zámery izabelínskeho Španielska nijako netajil: „Neprišiel som predsa obrábať pôdu ako sedliak. Prišiel som pre zlato.“ Pri analyzovaní nepokojov však analytici zabúdajú uvádzať základný fakt, ktorý so zámerov európskych mocností vyplýva: Angličania potrebovali pôdu, Španieli zlato. Zlato nebolo ťažké ukradnúť a „divochov“ ponechať biedne, ale predsa len žiť. Ako ale získať pôdu okupovanú červenokožcami? Keďže indiánske kmene severnej Ameriky žili v tzv. mezolitickom usporiadaní, teda do veľkej miery zberačsko-loveckým spôsobom života, anglosaské právo uzákonilo zákon, že títo ľudia na pôdu de facto nemajú nárok. A to ani v prípade kmeňov, ktoré žili usadeným spôsobom a pôdu systematicky obrábali. Keďže nekresťanskí a necivilizovaní barbari nemienili svoje loviská opustiť podobrotky, bolo ich treba vyhladiť, samozrejme, v záujme vyšších civilizačných hodnôt. Ako morálne ospravedlnenie systematickej genocídy sa ujalo presvedčenie, že Indián je od prírody primitívny divoch, ktorý – ak prežil – sa civilizoval až s príchodom Európanov.  Táto teória sa rovnako ako genocída  v USA neskončila zavraždením Sediaceho býka (1890) alebo smrťou Geronima (1909). V 70. rokoch 20. storočia sa v záujme „národnej bezpečnosti“  zainteresovala do otázky rebelujúcich Indiánov združených v hnutí American Indian Movement samotná FBI. Detailmi „tajnej vojny“ sa podrobne zaoberá napr. kniha Warda Churchilla a Jima Vander Walla Agents of Repression. 

Nezáleží na tom, koľkých zabijeme

Severná Amerika nastúpila cestu za „slobodou“ úplnou likvidáciou pôvodného elementu a víťazný boj zavŕšila umiestnením sochy Slobody na východnom pobreží USA. Smerom na juh sa však stále rozprestiera kontinent, ktorý je aj dnes do veľkej miery kontinentom pôvodných Američanov, ktorých tradície čiastočne splynuli s katolíckymi, africkými, maurskými či židovskými. Ako sa jedna kolónia za druhou oslobodzovali z područia španielskej a portugalskej koruny, hrozilo nebezpečenstvo, že by obrovské prírodné bohatstvo zostalo „napospas“ hispánskym hrdlorezom. Predísť čomusi takému vyžadovalo vojenské intervencie zo strany mocného severného suseda, neúnavne volajúceho po ľudských právach.

V 19. a 20. storočí zasiahli USA na Kube, v Paname, Mexiku, Haiti, Dominikánskej republike, Salvádore, Guatemale a Nikarague.
Po 2. svetovej vojne sa začali výlučne uplatňovať metódy tzv. War-Peace Studies Program, na ktorom pracovali americkí zahraničnopolitickí experti v rokoch 1939-1945 a ktorý sa zakladal na princípe ekonomickej subordinácie alebo vojny. Samozrejme, vedenej len vtedy, ak by bola priamo ohrozená národná bezpečnosť USA. Jednou z takých hrozieb boli podľa Ronalda Reagana v 80. rokoch napr. 3 milióny Nikaragujčanov. V 60. rokoch vysvetľoval J. F. Kennedy mexickému veľvyslancovi, že najväčším nebezpečenstvom pre „národnú bezpečnosť“ Mexika je Kuba. V 40. rokoch oprávňoval George F. Kennan severoamerické intervencie do Latinskej Ameriky bez okolkov ako „ochranu našich vlastných prírodných zdrojov“.  V prípadoch, že by mala byť priama vojenská účasť vojsk USA nemožná, rátalo sa s politikou ekonomického embarga, ktorého hlavným cieľom bolo samozrejme v oslabenej krajine vyvolať vnútorný konflikt, alebo ju donútiť obrátiť sa na Sovietsky zväz. Prvá alternatíva je prípadom Nikaraguy alebo Guatemaly, druhá Kuby. Prezident Theodore Roosevelt, nositeľ Nobelovej ceny za mier za rok 1905, sa k americkým vojnovým masakrom v strednej Amerike a na Filipínach vyjadril s mrazivou logikou: „V našom záujme je nevyhnutné pokračovať vo vraždení domorodcov s anglickou dôslednosťou, až kým sa nenaučia akceptovať naše zbrane.“ V dodatku k Monroeovej doktríne (1904) Roosevelt hovorí: „Karibské krajiny majú obrovské prírodné bohatstvo. Pokiaľ sa tieto krajiny budú správať úctivo a budú rešpektovať zásadné predpoklady civilizovanej spoločnosti, budeme s nimi zaobchádzať priateľsky a srdečne. Zasiahneme len vtedy, ak budú ohrozovať naše štátne a ekonomické záujmy.“ Liberálne americké noviny 80. rokov (New Republic) vyhlasovali, že treba podporovať vojenské operácie v Salvádore bez ohľadu na to, „koľkých pri tom zabijeme“. Nikdy sa nezabudlo dodať, že to všetko „robíme len v záujme ľudských práv“ a chránime sa tak pred „väčším zlom – komunizmom“. Pochopiteľne, tí zaostalí dedinskí domorodci to nie sú schopní pochopiť, nuž a tak neostáva nič iné, ako ich jednoducho vraždiť (s anglickou dôslednosťou), kým sa nenaučia poslúchať. 

Fidel Castro je žid

Asi nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že to všetko je len pokračovaním roku 1492 a filozofie vznešenými ideálmi posväteným bojom proti farebným domorodým „divochom“. A to nielen v Amerike (mám na mysli kontinent, nie štát). Ak vymenujeme len niekoľko najznámejších „diktátorov“ alebo „autoritatívnych“ a „nedemokratických“ vládcov, ktorých momentálne spájame aj s „terorizmom“, získame túto vzorku: Saddám Husajn, Usáma bin Ládin, Mahmúd Ahmadínedžád, Hugo Chávez, Daniel Ortega, Manuel Noriega a tak ďalej. Mohli by sme spomenúť napr. aj Cecila Rhodesa, Françoisa Malana, Hendrika Frenscha Verwoerda a iných staviteľov povojnového apartheidu v Južnej Afrike. Lenže pravda je taká, že títo páni neboli „farební“ a apartheid bielej civilizácii nikdy zásadne neprekážal. Hoci sa „náš“ svet po skúsenostiach 2. svetovej vojny nemohol otvorene prihlásiť k jeho stúpencom, nezabránilo to fantastickej ekonomickej prosperite krajiny, kde „farebné“ obyvateľstvo žilo v papundeklových ghettách, alebo ťažilo zlato v bani Savuka. Nikdy nikto nechcel popraviť alebo postaviť pred súd človeka, ktorý v Juhoafrickej republike zatváral ľudí do slumov, nepustil ich k voľbám a pri najmenšom pokuse o uplatnenie si základných ľudských práv využíval vojenský aparát.  To, čo Reagan nazval „hrozbou tretieho sveta“, je v skutočnosti strach z jeho nezávislosti – z nezávislosti všetkých tých, ktorí boli ešte v prvej polovici 20. storočia oficiálne vyvražďovaní alebo perzekvovaní ako „negri, žltí, červení“. Dnes to nazývame bojom proti terorizmu. A že Fidel Castro je predsa beloch? Nuž, asi zdanie klame. Niektoré oficiálne webové stránky odporcov jeho režimu nám radi vysvetlia, že v skutočnosti je to  „žid a sionista“. 

Silvia Ruppeldtová