Psychologicky: knihy, ktorých témou je zúrivá naháňačka s beštiálnym sériovým vrahom, by možno väčšina ľudí nemala pokladať za príťažlivé. Realisticky: skutočnosť je iná.

Fenomenálna úspešnosť takýchto kníh a filmov napovedá, že sa v nich ukrýva niečo, čo nás k nim neodolateľne priťahuje. Okrem ich brutality a nápaditosti na tom určitý podiel bezpochyby nesie i fakt, že veľká časť z nich je okorenená aj viac či menej výrazným mystickým prvkom. Napríklad William Graham, hrdina Harrisovho Červeného draka, vyniká akousi psychickou schopnosťou odhaľovania spojitostí vrahovho šialenstva podľa jednotlivých indícií objavených na mieste činu. Harry Keogh, hrdina Lumleyovho Nekroskopa, v piatom dieli tohto cyklu (Semeno mŕtvych) pátra po beštiálnom sériovom vrahovi, pričom až na hranu využíva celú paletu svojich nadprirodzených schopností. V Kingovom románe (napísanom spolu s Petrom Straubom) Čierny dom nazerá detektív Jack Sawyer paralelné dimenzie a vstupuje do nich, aby odhalil identitu psychotického (a, ako sa neskôr ukáže, aj démonického) vraha malých detí. Pokračovať by sa dalo dlho.

Kniha Zloděj kostí od Thomasa O`Callaghana (Domino, Ostrava) vyzerá na prvý pohľad sľubne: sériový vrah udivujúci svojou nesmiernou beštialitou, detektív v ťažkej životnej kríze, stupňujúci sa tlak verejnosti, politikov aj médií.

Autor O`Callaghan na fotke vyzerá byť správne vyšinutý (čo sa pri tomto type literatúry od autorov tak trochu očakáva), čiže zábava sa zdá byť istá. No akonáhle sa do knihy začítate, udrie vám do očí niekoľko skutočností, ktoré zrejme skrešú vaše nadšenie.

V prvom rade, kniha je písaná až príliš neopisným štýlom. Autor sa usiloval o dynamické zachytenie deja, čo je dobre, ale prehnal to. Ak ani po prvých sto stranách textu neviete, ako vlastne fyzicky vyzerajú hlavné postavy – alebo to len matne tušíte – asi nebude všetko v poriadku. Dej je síce dynamický, no plynie ako dej komiksu bez obrázkov. To, na čo sa všetci pri čítaní takýchto kníh v skrytosti tešíme, čiže opisy vrážd, je fádne. Brutalita vraha je síce zarážajúca, O`Callaghan vymyslel zaujímavý nápad s vykosťovaním obetí, ale vďaka strohému opisu odchádza kamsi do autu. Ak ste zvyknutí na geniálny, podrobný a pritom veľmi pútavý štýl Harrisových kníh alebo svižný štýl Jefferyho Deavera, budete plakať frustráciou nad plochosťou O`Callaghanovho textu.  

Hneď vzápätí sa navyše ukáže, že to, čo sa spočiatku zdalo ako výhoda knihy, sa stáva jej veľkou nevýhodou. Ako už bolo naznačené, O`Callaghan postupuje podľa osvedčených schém žánru. Na jednej strane besniaci vrah, na druhej strane vlastní démoni detektíva. Je štandardné, že detektív si pri riešení takéhoto prípadu prechádza osobným peklom. Spomeňme si napríklad na ochrnutého a paralyzovaného Deaverovho hrdinu Lincolna Rhymesa; na hrane alkoholizmu a kolapsu sa potácajúceho Willa Grahama z Červeného draka; alebo psychicky zrúteného Jacka Campbella zo známeho filmu Sleduje ťa vrah (The Watcher). V prekonaní týchto vnútorných démonov na ceste k zastaveniu vraždiacej beštie spočíva určitý archetypálny, či iniciačný moment takýchto textov. Na rozdiel od rôznych „iniciačných románov“ je tu však zachytený realisticky, bolestne, s celou váhou a tragikou skutočného života. 

V Zlodejovi kostí bohužiaľ bije do očí až príliš schematický prístup. Áno, dcérka detektíva Johna Driscolla zahynula pri autonehode, jeho žena sa už niekoľko rokov nachádza v kóme, vrah sa mu vysmieva, nadriadení na neho tlačia a novinári ho bezohľadne prenasledujú. Všetko je ale priveľmi priehľadné a násilné. Driscoll na hry s dcérkou alebo sexuálne hry s manželkou melancholicky spomína na mieste činu, pri pohľade na vykostené telo ženy pribité k stĺpom drevenej promenády; alebo pri dôležitých rozhovoroch s kolegami. Jeho traumy nie sú presvedčivé a vždy keď sa objavia, je to ako rana kladivom do dynamiky textu. (Za najlepšiu a najpresvedčivejšiu knihu v tomto smere považujem už spomínaného Červeného draka od Thomasa Harrisa.)

Samotný Driscoll je sympatický chlapík – v priebehu deja sa mu podarí nechtiac zlikvidovať takmer štyri ženy jeho života. Napriek tomu zostáva len plochou literárnou postavou; neožije, ako sa to stáva postavám v majstrovsky napísaných knižných kúskoch.

Tým sa dostávame k ďalšiemu mínusu Zlodeja kostí, ktorým sú vyložene detinské dejové zápletky a zvraty. Driscoll na mieste činu ležérne nachádza stopy, ktoré unikli celým tímom technikov. (Hneď v úvode knihy zarazí scéna, keď z už obhliadnutého tela obete vytiahne identifikačnú kartu, ktorej vytŕčajúci roh si doteraz nikto nevšimol.) V druhej polovici knihy sa situácia ešte zhorší, pretože Driscollovi a jeho tímu expertov začne pomáhať štrnásťročné dievča, ktoré sa v deji objaví vyložene nasilu, a ktoré o celé svetelné roky prekonáva schopnosti policajných technických expertov. (T. j. dokáže sa nabúrať do databázy FBI a bezchybne sa v nej orientovať; vyvinie software, pomocou ktorého z dostupných dát vytiahne ďalšie indície.) Takýchto naivných momentov je v knihe niekoľko. Veľmi nešťastný je aj rozvíjajúci sa milostný vzťah medzi Driscollom a jeho asistentkou Margaret. Výsledkom ich milostných rozhovorov a stupňujúceho sa iskrenia nebolo príjemné vzrušenie, ale skôr oživenie spomienok na vlastné adolescentné pokusy o dvorenie, kvality ktorých tieto rozhovory dosahujú, ale nepresahujú.

V knihe sa nachádzajú aj ezoterické motívy druidského tajného bratstva, keltských rituálnych obiet, štylizovania sa do démonických rol, či vrahovho šialenstva – blízkeho nahliadaniu akéhosi astrálna. Tieto motívy zaujmú a patria k lepším stránkam knihy.

Podobne ako v Hannibalovi, Červenom drakovi, či Zberateľovi kostí, aj O`Callaghan vo svojom Zlodejovi kostí (nepliesť si s Deaverovým Zberateľom kostí) usiloval o včlenenie motívu genézy – zrodu sériového vraha. Aj keď ide o jeden z najvydarenejších a najbrutálnejších aspektov deja, zďaleka nedosahuje Harrisovo majstrovstvo. Rovnako je to aj s popisom myšlienkových procesov vraha, v ktorých Harris s prehľadom naďalej zostáva neohrozeným kráľom.

Ak si však hodláte prečítať niečo naozaj kvalitné o chlapíkoch kradnúcich kosti, siahnite radšej po overenom Zberateľovi kostí od Jefferyho Deavera. Zlodej kostí Thomasa O`Callaghana by, napriek sľubnej prezentácii, ktorá zmiatla aj mňa, mohol byť určitým sklamaním.

Jozef Karika