„Maďari považujú trianonskú mierovú zmluvu, respektíve parížsku mierovú zmluvu z roku 1947, ktorá ju nahradila, za nespravodlivú plným právom. Ich neodškriepiteľným právom je aj to, aby požadovali pre seba, respektíve pre svoje menšiny samosprávne práva, zodpovedajúce európskym normám. Očakávať viac je však podľa všetkého len ilúzia a požadovať niečo navyše nerozvážnosť.“

Týmito troma vetami končí svoju knihu Trianonská mierová zmluva (Kalligram 2006) maďarský historik Ignác Romsics – a jestvuje zrejme dosť slovenských roduverných duší, ktorým by takéto ukončenie publikácie spenilo krv. Predpokladom na prečítanie posledných troch viet je však aj prečítanie predchádzajúcich 226 strán – vyslovene objektivizujúcich dianie v stredoeurópskom (rakúsko-uhorskom) priestore od začiatku 20.storočia po 15. február 1923, keď boli definitívne určené a dohodnuté československo-maďarské hranice – a pri objektívnom pohľade na túto publikáciu treba oceniť množstvo zaujímavých informácií sprístupnených čitateľsky príťažlivým štýlom – s bonusom vyváženého pohľadu na všetky zainteresované strany a ich záujmy.

Pohľad na rakúsko-uhorské dianie v rokoch prvej svetovej vojny a krátko po nej excelentne vystihuje niekoľko citátov – keď napríklad začiatkom októbra 1918 rakúsky predseda vlády Hussarek oboznámil slovinského predsedu Národnej rady Srbov, Chorvátov a Slovincov Antona Korošeca s plánom federalizácie rakúskej polovice monarchie, „ten mu stručne povedal len toľko: Barón Hussarek dospel k tomuto rozhodnutiu príliš neskoro. Pred vojnou by sme boli takýmto výsledkom nadšení, ale dnes... Viac už nič nedokáže od seba oddeliť Slovincov, Chorvátov a za hranicami žijúcich Srbov“.

V maďarskej časti monarchie sa 31. októbra 1918 stal premiérom gróf Mihály Károlyi a program jeho vlády sledoval cieľ - vznik „nezávislej a demokratickej republiky, na ktorej by sa vo verejnom živote mohli ako štátotvorní činitelia zúčastniť aj Nemaďari, disponujúci obšírnymi kultúrnymi a regionálnymi právami“. Zrejme len máloktorý vtedajší slovenský činiteľ by pred prvou svetovou vojnou odmietol „nové Uhorsko ako bratské spojenectvo rovnoprávnych národov, kde by staré strpčujúce rozdiely nemali zmysel... kde mierové súťaženie odlišných kultúr by len prospelo materiálnemu, duševnému a morálnemu vývinu každého národa krajiny“ – ako si to predstavovali členovia tejto Károlyiho vlády. Ako však hovorí jeden z kľúčových Murphyho zákonov, ľudia používajú racionálne riešenie problémov až po tom, ako skúsia všetky ostatné. Na demokratickú federáciu (Uhorska) už bolo neskoro – alebo priskoro, ako naznačovali neskoršie dejiny v stredoeurópskom priestore, tie československé a česko-slovenské nevynímajúc.

A tak hoci všetci už dnes vedia, že strata dvoch tretín územia Maďarska a viac ako polovice obyvateľov prevažne nemaďarského pôvodu je dodnes pre mnohých Maďarov trianonskou traumou (pre nemaďarské obyvateľstvo bol Trianon zasa začiatkom plnokrvného národného života), kniha maďarského historika Ignáca Romsicsa je nielen čitateľským zážitkom.

Róbert Kotian