JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

CETA – Pyrrhovo víťazstvo

Európska komisia nakoniec pretlačila dohodu CETA napriek veľkým výhradám viacerých vlád a napriek silným sociálnym protestom. O sile ...

[Joachim Becker]

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Odporovať Číne je strategický záujem Slovenska

Čína nie je a ani tak skoro (ak vôbec) nebude najväčšia ekonomika sveta, Európska Únia je. Kto to nevie nerozumie ekonómii ani politike. ...

[Peter Weisenbacher]

Umenie ľudí s duševnou poruchou (možný vzťah umenia a kognitívnej psychológie)

Kríza žánru | Autonómna zóna | Svetlana Žuchová | 02.12.2011

_ma_small

Súvislosti medzi umením a duševnou chorobou sú rôzne. Niektoré sú skutočné a niektoré domnelé.

Umenie bezpochyby súvisí s tým, ako jeho producent, teda „umelec“, vníma svet a spracúva podnety z okolia. Je zároveň známe, že ľudia s rôznymi duševnými poruchami vnímajú svet odlišne ako tzv. zdraví ľudia. (Pre jednoduchosť a názornosť tu používam kategórie „duševne chorý“ a „zdravý“, či pomenúvam niektoré diagnózy. Pritom upozorňujem, že hranice sú neostré.) Z toho teda vyplýva, že umenie produkované ľuďmi s istou duševnou poruchou by sa malo odlišovať od umenia ľudí zdravých. Cieľom tohto textu je zhrnúť najzákladnejšie zvláštnosti vnímania ľudí s rôznymi duševnými poruchami známe z literatúry, o ktorých sa dá predpokladať, že budú, v prípade, že sa jedná o umelcov, ovplyvňovať ich tvorbu. Rozsah textu nedovoľuje venovať sa téme vyčerpávajúco, ani demonštrovať, ako sa tieto teoretické poznatky odrážajú v konkrétnych dielach. Chápeme ho ako úvodný exkurz do problému.

 

Duševná choroba ako inšpirácia umeleckého diela

 

Na začiatku ešte spomenieme, že skúsenosť s duševnou poruchou môže byť sama o sebe objektom umeleckého spracovania. Tu sa zameriame na literárne diela, ale iste to platí pre umenie ako také. Ľudia s istou duševnou poruchou či zvláštnosťou svoju danosť často reflektujú písaním a menia ju tak na predmet umeleckého diela. K najslávnejším a najvydarenejším patria – len námatkovo - reflexie depresie Williama Styrona Viditeľná temnota: Memoáre šialenstva či Sarah Kane Psychóza 4,48, ktorej názov odvodila autorka od rannej hodiny, kedy sa ako depresívna pravidelne prebúdzala. Odkazuje tak na jedno z diagnostických kritérií depresie, takzvané ranné pesimum. Znamená to, že stav depresíveho je najhorší ráno. Veľmi známy je aj opis autizmu Temple Grandin uverejnený v knihe slávneho amerického neurológa a spisovateľa Olivera Sacka s názvom Antropologička na Marse.

 

Vie sa, že písanie o traumatickej skúsenosti pomáha vysporiadať sa s ňou. Priekopníkom tejto myšlienky a prvým, kto opísal takzvané terapeutické písanie, bol americký sociálny psychológ James W. Pennebaker, ktorý dokonca zistil, že písanie o traumatickej skúsenosti vedie k posilneniu imunitného systému. Z tohto hľadiska je písanie o skúsenosti s duševnou chorobou vždy prospešné pre autora, bez ohľadu na objektívnu kvalitu vzniknutého textu. Druhá vec je, že akokoľvek osobná skúsenosť s akokoľvek ťaživou duševnou chorobou nezabezpečí, že text bude kvalitný. Opis skúsenosti s duševnou poruchou, hoci mimoriadne užitočný pre pisateľa, môže byť pre nezainteresovaného čitateľa bezcenný. Kníh, v ktorých sa autori opisujú svoju skúsenosť s duševnou poruchou, je nesčíselne veľa. Medzi jednu z najlepších, ktorá sa mi v poslednom čase dostala do ruky, je román Axela Braunsa Pestrotiene a netopierci. Axel Brauns je nemecký spisovateľ, ktorý v knihe opísal svoje detstvo a dospievanie chlapca s diagnostikovaným autizmom. V rozhovoroch  pre rôzne médiá predstavujú Axela Braunsa zvyčajne ako autistu, ktorý píše knihy, hoci v jeho prípade ide skutočne o umelca, bez ohľadu na autizmus. Zo slovenského prostredia spomeniem knihu Gabiny Weissovej Diagnóza F50 od autorky s mentálnou bulímiou, alebo nedávny román Tatiany Melasovej Tovar, v ktorej autorka opisuje boj s drogovou závislosťou, ktorá sa tiež radí medzi duševné choroby. A tak ďalej, a tak ďalej.

 

Myslím si, že tu hrozí riziko istého zneužitia. S duševnou chorobu, ako je známe, súvisí veľká miera stigmatizácie. Ľudia, ktorí skutočne duševnou chorobou trpia, sa často zdráhajú hľadať pomoc  práve preto, aby neboli označení za „bláznov“, či aby sa tak nemuseli označiť sami. Iní si, naopak, radi pripíšu zaujímavo znejúcu diagnózu. Jednak sa tak zbavia zodpovednosti za svoje správanie, pretože sú „chorí“. Jednak dúfajú, že im a ich dielu dodá na atraktivite. Možno autorke krivdím, ale takto na mňa pôsobí kniha Donny Williams Nikto nikde.

 

Autizmus

 

Vrátime sa k téme textu, teda zvláštnostiam vnímania ľudí s rôznymi duševnými poruchami. Začneme príkladom autizmom.  Autizmus sa radí medzi takzvané pervazívne vývinové poruchy, pretože postihuje nie len jednu, ale niekoľko oblastí vývinu. Zmenená je schopnosť komunikácie, sociálneho fungovania, autistické deti môžu mať motorické zvláštnosti a často, ale ani zďaleka nie vždy, je znížený intelekt. Hoci klasicky sa uvádza, že autizmus postihuje jedno promile populácie, v posledných desaťročiach počet autistov vo svete stúpa. Pravdepodobne to súvisí skôr so zmenou diagnostických kritérií, ale aj so všeobecnou popularitou autizmu. Domnievame sa, že jednak okolie má sklon označiť ľudí s rôznymi osobnostnými zvláštnosťami za autistov, alebo sa za nich – z rôznych pohnútok - vyhlásia oni sami. Niektoré texty spisovateľov s autizmom sme už spomenuli vyššie. Okrem toho existuje na internete množstvo blogov, skupín, združení a tak ďalej ľudí postihnutých autizmom, čo samo o sebe často popiera esenciu tejto poruchy, ktorej základom je narušená schopnosť komunikovať.

 

Pre stromy nevidieť les

 

Jedna z najdôležitejších teórií vysvetľujúcich zvláštnosti vnímania ľudí s autizmom (ale nie len s ním) je takzvaná teória centrálnej koherencie (central coherence theory). Takzvaná slabá centrálna koherencia znamená sklon zameriavať sa vo vnímaní na podrobnosti, a menšiu schopnosť vnímať celok či integrovať jednotlivé detaily do kontextu. Ľudovo sa dá tento spôsob vnímania sveta opísať ako „pre stromy nevidieť les“. Autorkou konceptu slabej centrálnej koherencie je psychologička Uta Frith z londýnskej King’s College. Frith  sa venovala práve výskumu autizmu a slabá centrálna koherencia sa popísala najprv u detí s autizmom. V súčasnosti sa vie, že tento spôsob vnímania sveta nie je vlastný výlučne ľuďom s autizmom, ale aj ľuďom s inými duševnými poruchami, napríklad obsedantne kompulzívnou poruchou alebo mentálnou anorexiou. Čo však nie je náhoda. Tieto choroby totiž majú s autizmom spoločné niektoré črty, napríklad rigiditu správania a malú toleranciu zmien. Preto sa často hovorí aj o chorobách autistického spektra.

 

Najčastejšie sa slabá centrálna koherencia ako istý štýl vnímania sveta spája s vizuálnym vnímaním. Napríklad testy, ktoré centrálnu kohereciu operacionalizujú a merajú, majú väčšinou formu geometrickej figúry bez jasného zmyslu (medzi najznámejšie patrí takzvaná Rey-Osterriethova komplexná figúra autorov Andrého Reya a Paul-Alexandra Osterrietha – obrázok.) Pri ich obkresľovaní či reprodukcii z pamäti sa ľudia so slabou centrálnou koherenciou zamerajú skôr na detaily a menej berú do úvahy jej celkový tvar. U ľudí s autizmom sa však ukázalo, že pozornosť k detailu a menšie zohľadnenie kontextu sa netýka len vizuálneho vnímania, ale, napríklad, aj reči.

 

 

 

 

 

Neliečiť, stačí poznať

 

Mali by sme ešte pripomenúť, že slabá centrálna koherencia nie je „choroba“, ale istý štýl. Aj medzi zdravými ľuďmi bez diagnostikovanej duševnej poruchy sú takí, ktorí prednostne vnímajú detaily, a takí, ktorí  sa skôr zamerajú na celkový tvar a nezohľadňujú podrobnosti. Každý z týchto kognitívnych štýlov môže byť užitočný v inej oblasti. Človek s vnímaním zameraným na detail sa napríklad uplatní ako vedec či, povedzme, hodinár.  Naopak pri učení sa na skúšku nie je často dobré príliš sa zaoberať podrobnosťami a je lepšie získať celkový prehľad. Cieľom teda nie je slabú centrálnu koherenciu „liečiť“. Ide skôr o to, aby sme svoj štýl poznali, dokázali ho využiť v oblasti, kde bude výhodný, prípadne ho uspôsobili tam, kde nás znevýhodňuje. Príkladom je už spomínaná Temple Grandin, žena s autizmom, ktorá sa stala známou navrhovaním zariadenia pre chov dobytka,  teda v oblasti, v ktorej využila práve svoje „autistické zvláštnosti“. (Viac v spomínanom texte Olivera Sacka.)

 

Depresia, mánia a selektívna pozornosť

 

Depresia a mánia sa radia medzi poruchy nálady. Kým človek s depresiou má náladu „pod“ pomyslenou hranicou „normálnej nálady“, človek s mániou má náladu „elevovanú“, teda nad hranicou „normálnosti“. Veľmi zjednodušene povedané je depresívny človek smutný, kým manický je prehnanie veselý. Vlastnosťou chorobne smutnej či veselej nálady je ich neodkloniteľnosť – skutočne depresívneho človeka nemožno rozveseliť, manickému človeku zase nemožno vysvetliť, že jeho veselosť nemusí byť adekvátna.

 

Zároveň sa vie, že ľudia s poruchou nálady prednostne vnímajú podnety, ktoré súhlasia, teda sú kongruentné, s ich náladou. Selektívne teda venujú pozornosť tomu, čo zodpovedá ich nálade. Experimentálne sa to dá ukázať napríklad Stroopovým testom. Stroopov test sa zakladá na takzvanom Stroopovom efekte, ktorý jeho autor, John Ridley Stroop, prvýkrát publikoval v roku 1929. Táto publikácia sa, mimochodom, stala najcitovanejším článkom v histórii experimentálnej psychológie.

 

Stroopov test pozostáva z názvov farieb napísaných buď kongruentnými alebo inkongruentnými farbami. Slovo „červená“ je, napríklad, napísané buď červene (kongruentne) alebo zelene (inkongruentne) a tak ďalej. Úlohou testovaného je buď pomenúvať farby bez ohľadu na význam slov, alebo, naopak, čítať slová, bez ohľadu na to, akou farbou sú napísané. Stroop vo svojom klasickom experimente ukázal, že inkongruencia medzi farbou a významom slova pomenúvanie farieb spomaľuje a kongruencia ho urýchľuje. Ak je teda modrou farbou napísané slovo „červená“, človeku trvá dlhšie modrú farbu pomenovať. Ak je modrou farbou napísané slovo „modrá“, človek modrú pomenuje rýchlejšie.

 

Za takmer deväťdesiat rokov existencie Stroopovho testu vzniklo mnoho jeho modifikácií. Prostredníctvom niektorých z nich možno demonštrovať práve vplyv emócii na interferenciu a teda spomínanú selektívnosť pozornosti pri niektorých duševných poruchách. Ak sú slová napísané inkongruentou farbou  emočne významné (napríklad slová opisujúce smútok u depresívnych pacientov), interferujú s pomenúvaním farieb viac ako emočne indiferentné slová. Dá sa z toho vyvodiť, že depresívny človek venuje väčšiu pozornosť podnetom, ktoré sú v zhode s jeho naladením. Rovnako to platí aj pre človeka s mániou. (Pravdepodobne to pozná každý z čitateľov, že ak sme smutní – hoci aj nie klinicky depresívni – máme tendenciu všímať si skôr to negatívne, kým naopak, keď sme v dobrej nálade, je pre nás „svet gombička“.) Ľudia s poruchou príjmu potravy (mentálnou anorexiou a bulímiou) zase prednostne venujú pozornosť podnetom súvisiacim s jedlom, hmotnosťou či tvarom tela. Platí pre nich, že slová s takýmto významom interferujú v modifikovanom Stroopovom teste s pomenúvaním farieb viac ako emočne indiferentné slová.

 

Čítať myseľ v očiach

 

Za normálnych okolností dokážeme odhadovať emočné rozpoloženie ľudí okolo seba. Hovoríme aj o schopnosti empatie, teda schopnosti vcítiť sa do druhého človeka. Znížená schopnosť „čítať“ emócie - ale aj zámery, plány, presvedčenia a podobne – u ostatných ľudí je jednou zo základných deficitov práve ľudí s autizmom. (Domnievame sa, že tento deficit môže byť pre ľudí s pravým autizmom najväčšou prekážkou pri tvorbe literárneho textu.) Ovplyvňujú ju však aj iné duševné poruchy.

 

Schopnosť odhadnúť emočné naladenie iného človeka sa dá merať napríklad azda najznámejším testom z tejto oblasti, takzvaným Reading the Mind in the Eyes (Čítať myseľ v očiach) testom vyvinutým britským psychológom Simonom Baron-Cohenom, odborníkom na autizmus. (Zaujímavosťou je, že Sasha Baron Cohen, známy ako Borat či Brüno, je jeho bratrancom.) Test pozostáva z tridsiatich šiestich fotografií očí, pričom každý pár očí vyjadruje istú emóciu. Úlohou testovaného je vybrať pri každej fotografii zo štyroch emócií tú, ktorá sa podľa neho v pohľade na fotografii odráža. Zaujímavé je, že ženy sú v teste v priemere lepšie ako muži, čo by nasvedčovalo ich všeobecne lepšej  schopnosti vcítiť sa do iných ľudí. Čo sa týka duševných porúch, horší výkon majú v teste ľudia s poruchami autistického spektra. Ľudia s depresiou sú lepší v rozpoznávaní negatívnych emócií, kým ľudia s mániou dokážu lepšie rozpoznávať emócie pozitívne. Aj toto potvrdzuje selektívne vnímanie podnetov kongruentných s náladou. (Anglická verzia testu je voľne dostupná na internete.)

 

Multitasking

 

Posledným kognitívnym štýlom, ktorému by sme sa chceli v tomto prehľade venovať, je takzvaný set shifting. Set shifting je, jednoducho povedané, schopnosť riešiť naraz niekoľko úloh, anglicky aj multitasking, alebo schopnosť meniť pri riešení úlohy rôzne stratégie. Pre mnohé duševné poruchy (napríklad depresiu, obsedantne-kompulzívnu poruchu, mentálnu anorexiu a iné) platí, že schopnosť set shifting-u je oproti zdravým ľuďom znížená. Tento „laboratórny“ nález možno v praxi pozorovať ako istú rigiditu správania či menšiu schopnosť prispôsobovať sa novým podmienkam a zmenám všeobecne. Dá sa operacionalizovať mnohými testmi, z ktorých azda najznámejším je Brixtonský test triedenia kariet (Brixton Card Sorting Test). Test pozostáva zo sady kariet. Na každej karte je rôzny počet rôznych symbolov nakreslených v rôznych farbách (napr. jeden zelený kruh, dva modré trojuholníky, tri červené štvorce a tak ďalej). Karty sa teda dajú kategorizovať jednak podľa symbolu (kruh, trojuholník, štvorec, obdĺžnik), alebo podľa ich farby (zelené, modré, červené, žlté), či, nakoniec, podľa ich počtu (jeden, dva, tri, štyri). Testovaný má za úlohu triediť ich  do skupín, pričom kritérium triedenia sa v priebehu testu mení, a testovaný musí na zmenu čo najrýchlejšie zareagovať. Z rýchlosti, akou sa mu to podarí, sa usudzuje na mieru schopnosti set shifting-u.

 

Kategórie verzus kontinuá

 

Zopakujeme, na čo sme upozornili v časti o centrálnej koherencií. Spomínané spôsoby nazerania na svet a spracúvania informácií nie sú „chorobami“ a teda niečím, čo je nutné „liečiť“. Je pravda, že sa poja s niektorými duševnými poruchami, pričom väčšina z týchto štýlov nie je špecifických pre jednu konkrétnu duševnú poruchu, ale nachádzame ich u ľudí s rôznymi diagnózami (napríklad znížená schopnosť set-shifting-u a slabá centrálna koherencia sú typické pre mentálnu anorexiu podobne ako obsedantne-kompulzívnu poruchu a depresiu a podobne). Zaujímavé pritom je, že tieto zvláštnosti nazerania na svet nenájdeme len u ľudí s danou poruchou, ale aj u ľudí vyliečených či dokonca u ich zdravých príbuzných. Dá sa teda predpokladať, že tieto kognitívne štýly predstavujú čosi ako istú senzibilitu k vzniku niektorej duševnej poruchy.

 

Aj v zdravej populácii však nájdeme ľudí, ktorí vnímajú skôr podrobnosti a takých, ktorých zaujíma skôr kontext a detaily si všímajú menej. Rovnako sú ľudia, ktorí sa ťažko prispôsobujú novým pravidlám a ľudia, naopak, flexibilní, ktorým zmeny nespôsobujú ťažkosti. Nakoniec, aj selektívne vnímanie skôr kladných či záporných vnemov prostredia môže byť v mnohých prípadoch charakterovou črtou. Preto dôležitejšie ako sa snažiť tieto spôsoby nazerania na svet meniť, je ich u seba samého poznať a snažiť sa ich podľa možnosti využiť.

 

Duševná choroba a umenie

 

Ak sa hovorí o súvislosti medzi duševnou chorobou a umením, väčšine ľudí snáď napadnú klasické príklady „šialenstva“. Umelec zmietaný démonickými bludmi a krvavými halucináciami horúčkovito tvorí diela podfarbené takouto chorobnou skúsenosťou. Prípadne alkoholik vytvára sugestívne umelecké diela v alkoholovom opojení, v ktorom stráca triezvu sebakontrolu. V našom texte nereferujeme o vážnych poruchách z oblasti takzvanej „veľkej psychiatrie“, teda, napríklad, o schizofrénií, hoci práve ona sa s pojmom duševnej poruchy pojí asi najčastejšie. Išlo nám skôr o to poukázať na zvláštnosti vnímania sveta ľudí s inými duševnými poruchami. Ak sa pre niekoho skladá svet skôr z jednotlivých detailov, ktoré sa nespájajú do súrodých celkov, isto sa to odrazí aj v umeleckom diele, ktoré takýto umelec vytvorí. Rovnako ak si niekto všíma vo svojom prostredí predovšetkým pozitívne podnety, bude sa jeho umenie líšiť od umenia človeka, ktorý venuje pozornosť predovšetkým tomu negatívnemu. Bolo by zaujímavé pozrieť sa na diela autorov s niektorými duševnými chorobami a pokúsiť sa nájsť v nich koreláty tu spomínaných kognitívnych štýlov. Domnievame sa, že pri starostlivo zvolenej metodológii by sa to podarilo.

 

 

Bookmark and Share

Hodnotenie

8

Tento článok zatiaľ hodnotilo 29 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 06.02.2012 (LLL)

Diskusia k článku obsahuje 4 príspevkov


Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist