Telo má mnoho významov. Fascinujúci je na ňom fakt, že každý si viac-menej slobodne vyberie ten vlastný. Zbraň na zabíjanie, nástroj na ovládanie. Estetická nádobka na standing ovations. Mediálny trik na Madonninu neverending story. Vešiak na uniformy a ideológie. Dvere k sexualite. Bičík na (najmä) ženy, ktoré nedokážu vzdorovať mýtu krásy. Ak niečo pluralitu telových významov spája, je to aj prívlastok zraniteľné.

Nechystáme sa bedákať nad titulmi pre ženy a o ženách, ktoré na jednej strane tvrdia, že žena má mať k sebe úctu, že musí sama seba milovať a adorovať, a na nasledujúcich stranách jej dôsledne zrešeršujú ponuky plastických chirurgov v okolí. Kult tela je globálny fenomén. Len u nás nabral inú dimenziu v porovnaní so západoeurópskymi krajinami. Ako na mnoho iných trendov, ani na tento sme počas turbotransformácie postkomunistickej krajiny neboli a nemohli byť pripravení. Feministické združenie na Slovensku bolo, pochopiteľne, ešte  v plienkach, keď obraz tela – jeho fetišizácia a súčasne redukcia do komodity – nenásytne zamoril mediálny priestor.

Trvalo pätnásť rokov, kým vznikol dokumentárny film českej režisérky Eriky Hníkovej Ženy proměny, ktorý sa dostal aj do slovenskej kinodistribúcie. Dobrou správou tiež bolo, keď sa kniha Oľgy Sommerovej O čem sní ženy v kníhkupectvách šplhala na vrchol rebríčkov v predávanosti. Elfriede Jelinek dostala Nobelovu cenu, no účinnejšiu reklamu jej na Slovensku urobil Vladimír Palko. Nie všetko je však také vtipné ako posledný príklad.

Ešte predtým sa v pražskom divadle aj na slovenských scénach objavil duch newyorskej dramaturgičky Evy Enslerovej. Jej hra Monológy vagíny (The Vagina Monologues) otriasla off-broadwayským publikom, preložili ju do 35 jazykov a inšpirovala vznik takzvaného V-Day, hnutia, ktoré bojuje za ukončenie násilia na dievčatách a ženách.

(V)hodné tělo

Brnianske vydavateľstvo Jota teraz prináša na knižný trh Enslerovej novú knihu (V)hodné tělo (The Good Body). Po tom, čo sa spisovateľka vyrovnala so ženskými pohlavnými orgánmi, prišiel na rad balón vzdúvajúci sa pod prsiami. Brucho.

Pýtate sa, prečo dnes práve táto téma. Rovnako sa pýtame my, rovnako aj Enslerová: „Uprostřed války v Iráku, v době, kdy narůstá globální terorismus, kdy občanské svobody mizejí stejně rychle jako ozónová vrstva, kdy každá tretí žena je během svého života zbita či znásilněna, proč psát divadelní hru o břiše?“ Nie je to básnická otázka.  Pretože brucho, zadky, pleť, stehná, vlasy zaberajú mnohým ženám vrátane spisovateľky toľko pozornosti, že „již nezbývá žádná pozornost pro válku v Iraku nebo cokoli jiného ... když na to přijde“.

Enslerová očakáva, že keď rozlúšti nenávisť k vlastnému bruchu, oslobodí sa od spoločenských fasád, od ustráchanej disciplíny dobrého dievčatka zakorenenej kdesi v ranom detstve. Tuší, že jej telom niekto manipuluje ako dozorcovia s väzňami vo Foucaultovom väzení. „Břicho je jako úložiště toxického odpadu, kde se protínají výbušné dráhy – židovsko-křesťanský imperativ být hodná, patriarchální příkaz ženám, aby byly zdrženlivé a nenápadné, spotřebitelské nařízení být lepší, jehož základem je předpoklad, že  se rodíte špatné a nedokonalé a že být lepší znamená utrácet peníze, spoustu peněz. Možná, že v době, kdy se svět rychle dělí na fundamentalistické tábory, stále se zmenšující zdravá soustíčka a umravňující otřepané fráze, průzkum mého břicha života s ním může tato nebezpečná omezení a zábrany rozbít.“ 

Kniha má 92 strán, font písma je väčší než v bestselleroch manželov Venuše a Marsa Peasových, jazyk je jednoduchý, príbehy autentické, spracovanie dramatizované, výbušné, pointy občas neuveriteľne trpiace.

Eva Enslerová tvrdí, že za posledných šesť rokov navštívila 40 krajín. Jej prizma jej v USA, Afrike, Ázii, Európe dovolila pochopiť, že nie narcizmus, ale sebazmrzačenie „zamořuje celý svět“. Fidži, Kórea, Moskva, Rio de Janeiro, Manhattan – aj tam všade videla ženy, ktoré svoje úspechy a najmä neúspechy pripisujú bruchu. „Je to jedno nekonečné, srdcervoucí válečné tažení.“  

Na malom rozsahu spisovateľka v skratke prináša obraz niekoľkých žien, ktoré na trenažéroch, odtučňovacích táboroch a botoxových večierkoch vyhladzujú svojho najväčšieho nepriateľa - vlastné telo. Stretáva sa s priekopníckou editorkou časopisu Cosmopolitan či s dospievajúcou afroamerickou rekreantkou a tiež Portorikánkou z Brooklynu, modelkou, ktorej liposukcia a implantáty zmenili život, no najnovšie má strach, „co se stane, až na mne nebude už nic, co by mohl změnit“. Autorom zmien je totiž jej kreatívny muž – chirurg. Na scénu sa potom dostáva body artistka –  piercingová kráľovná, a za ňou Židovka z Los Angeles. Priame vyjadrovanie a brutálny vzťah k vlastnému telu pomaly pribíjajú čitateľa na absurdne sadistický kríž.

Našťastie, prichádza sila z opačnej strany: nezabudnuteľná barová speváčka z Modrého zamatu Davida Lyncha, Isabella Rosselliniová, vo veršoch hovorí, ako skončila s Lancome, vlastne Lancome s ňou, pretože bola „silná“.

Na čo zavesiť sárí?

Africká masajská žena prirovnáva jedinečnosť tela k jedinečnosti stromu. Indická žena by nechcela prísť o svoje kontúry, lebo jej manžel by sa bez nich, bez svojej krajiny, cítil ako utečenec. A tiež: „Kdybych nebyla jadhi (tlstá), jak by na mně drželo sárí?“

Musela prísť Eva Enslerová naozaj až do Indie, aby jej liečiteľka objasnila, že okrem jej krajinky - jedného tela s jediným a osamelým obyvateľom, ešte existuje zvyšok sveta, ktorý jej uniká? Aby si vychutnala kopček vanilkovej zmrzliny, ktorý je zrazu kopčekom slobody rovnako pre ňu ako pre afganskú dievčinu, ktorá si preň odhrnie burku, i keď po okolí krúžia talibanci a za toto konanie jej vraj hrozí aj poprava?

A kam si musí zájsť každý sám, aby odmietol kontrolu svojho tela? Aby namiesto poslušného tela mal telo vášnivé?

Jean Baudrillard v knihe Amerika písal o dvoch skľučujúcich momentoch: jedným je pohľad na človeka, ktorý konzumuje telo osamotene, druhým pohľad na behajúceho (jogging pestujúceho) človeka. „Od středověkých mučidel vede přímá linie k průmyslovým gestům práce v řetězech a odtud až k technikám rekulturace těla pomocí mechanických protéz. Jogging je stejně jako dietetika, stejně jako body-building a stejně jako spousta jiných věcí nová forma dobrovolného poddanství (a stejně tak je to nová forma cizoložství),“ píše francúzsky filozof.

Význam, ktorý si vyberieme pre svoje telo, je viac-menej na nás. Kontrolované telo dokáže neuveriteľné veci – v pozitívnom aj v negatívnom zmysle. Eva Enslerová len pripomína, že zamyslieť sa nad motiváciou konania, keď od svojho tela vyžadujeme, aby bolo iné, ako môže byť, by sa nemalo podceňovať. Nie je to originálna myšlienka. No v čase, keď perverzná rozkoš, ktorá kult tela sprevádza, objavuje stále hrozivejšie a intenzívnejšie cesty, dokáže táto agresívna knižka pripomenúť, že pojem sloboda patrí aj telu.

Jana Kadlecová

Autorka je redaktorka denníka Sme