Prednedávnom mi jeden Peter (sám si niekedy zo žartu hovorí aj veliteľ horného Štampochu, čo je pre nemodranov veľmi nezrozumiteľná vojenská šarža!) strčil do rúk na našom námestí v Modre knižku modranského rodáka a spisovateľa Ľuda Petrovského Žobrácka rezidencia... Žiadne strachy, nejdem recenzovať, ale nebude to ani úplne bezbolestné... Žobráckou rezidenciou nazývali v Modre staré kasárne, dnes ich Modrania volajú len kasárne... Kedysi tam vraj bývali najchudobnejší z chudobných, vydedenci aj so svojimi rodinami, ktorých vypovedali z „riadnych“ bytov, lebo neplatili nájomné. V bývalých kasárňach, v maštaliach a stajniach obielených vápnom a prerobených na izby...

A tak sa tu stretávali ľudia rôzneho spoločenského postavenia aj povolaní, žili svoje krpaté životy, poslúchali aj neposlúchali a krčili sa pre pánom Bohom v kuticiach vo dvore, kde sa nikdy nezatvárala brána, naopak, keď fúkal vietor, trieskala a lietala sem a tam.... Aj ja ako stará modranská frajcimerka vedela by som vám vymenovať niektorých z tých, čo vyrástli v kasárňach, hoci väčšina z nich už býva v tých nebeských, ale neskôr, a tak to býva so všeličím, sa k svojej niekdajšej biednej adrese hrdo hlásili...

Z biedy je láska vysoká... Starí, ako to už býva mlčky a odovzdane niesli ten svoj kríž (ktoré keby sme si vraj povešali večer na ploty, ráno by si každý pre ten svoj utekalJ), inak je to však s mladučkými chlapcami, ktorí sa hanbia a snívajú, no, veľ mi zjednodušene, o lepších adresách, trebárs aj o tom, aby raz mali izbu, z ktorej je vidno na ulicu, na moranské námestie, lebo v kasárňach, kde sa nikdy nezatvára brána, vidíš len do dvora a do okien rovnakým, ak nie väčším chudákom ako si sám...

Tá túžba po pozeraní na ulicu ma zaujala! Túžba mať okná obrátené na modranské námestie, vidieť, kto ide a kam, kto sa ponáhľa alebo večer pozabudol, v malom meste sa všetci predsa poznajú. Lebo ja by som okná na modranské námestie nechcela ani za svet!

Dnes je to však všetko nejako inak... Po modranskom námestí vyvreskujú autá, toť pred kostolom je každé popoludnie zápcha, no a v soboty a nedele, keď je teplo ho okupujú  motorkári, celé roje motorkárov, ktorí sa chodia previezť na Zochovu chatu a v Modre pred zmrzlinárňou si ako osy robia sladkú prestávku... Smutné býva to naše modranské námestíčko, v sobotu a nedeľu tu Modrana takmer nestretneš, tí robotní sa mechria vo vinohradoch či záhradách, a hoci tu bývam, som rada, keď zatvorím našu ošarpanú bránu, som rada, že nemáme okná do ulice, ale do dvora, že si môžem ráno čo ráno vyložiť na okno zvonka nahrávač a nahrávať vtáčiky, púšťať ich potom dcérke a prekladať, o čom sa zhovárajú, kým ona, krpatá, spí... Niekedy aj o mne, aj vás, aj o nás si hovoria, škorce, drozdy aj hrdličky, vrabce aj žoldnierky sýkorky, ba zavše, keď vstanem skoro ráno, stretnem aj sovy, vracajúce sa z hôr alebo na nebi vidím unavenú ospalú celkom bledú hviezdu...

Ráno čo ráno sa zapriahnem, obujem si svoje neviditeľné vojenské čižmy a ťahám, kde ma to najviac potrebuje. Modranské kasárne medzitým už držia pohromade možno len spomienky nejakých starulinkých pamätníkov, medzitým sa z nich, ako z všeličoho kedysi zaznávaného, stalo lukratívne miesto na bývanie, dosť hnusná ošarpaná budova takmer na spadnutie hore na modranskom námestí, naozaj na spadnutie, a na nej veje žltá plachta osamelá, vlastne len povieva a akýsi žltý zdrapisko, že Byty na prenájom... (Som stará modranská frajcimerka... Vraj už na tie byty aj vybrali, len sa to nejako neoné, už sa možno ani nevie kde a kto, ľudia radi vyberajú...a tým, čo sa tešili, že budú bývať na takejto fajnovej adrese hore na modranskom námestí, ostali iba oči pre plač...)

Predstavujem si toho chlapca, Peter sa volal, čo rád zapieral svoju chudobnú a biednu adresu, ako si na svoje detstvo v modranských kasárňach neskôr spomenul a napísal o ňom, sedával vo vápnom obielenej kutici, pozeral do dvora na lipu (kde je tá lipa?) a sníval o oknách, z ktorých by sa pozeral na modranské námestie... Dnes by ten  Peter (jeho nebeskú adresu nepoznám) možno toto svoje želanie zaprel, ba ani sa k nemu nepriznal. Veru, smutno je na modranskom námestí. Starí Modrania miznú, vidím to v kostole (stará modranská frajcimerka!) ako sa z lavíc strácajú staré babky v čiernych vlniačkoch, mení sa aj to naše námestie, zmizol aj gaštan, ktorý kvitol na ružovo, obchody s čínskym tovarom a sekondhandy, kaviarne rozcapené až do ulice a to všetko nejako roztratené medzi tými autami a motorkami., občas v sobotu vidno pomedzi motorky predierať sa celú v bielom nevestu..

V jednej starej modranskej regrútskej pesničke sa spieva, že ...hore Modru maľovaná dlážka... A na Hornej bráne je dodnes nápis, že zbytočne bdie strážny, ak Boh neochráni mesto... No, tak nám (možno aj vám v iných mestách a mestečkách) pán Boh pomáhaj, lebo tie farbičky z toho maľovaného modranského námestia už dávno, dávno vybledli...