Od dôb osvietenstva je jednou z najkľúčovejších spoločenských hodnôt – pokrok. Celé moderné dejiny sa interpretujú ako cesta pokroku, ktorý prináša lepšie životné podmienky pre široké masy, vedecko-technické napredovanie, rast individuálnej slobody, rozširovanie demokratických práv, skrátka, celospoločenský progres. Keď sa však lepšie pozrieme na dejiny 19. a 20. storočia, zisťujeme, že kapitalizmus len ťažko definovať neustálym pokrokom. Skôr možno hovoriť o večnom návrate k ranému kapitalizmu, ktorý bol typický svojou neľudskosťou a brutalitou.

Návrat do 19.storočia

Pripomeňme si niekoľko historických faktov na základe analýzy, ktorú ponúka známy britský historik Eric Hobsbawm. Na začiatku 19.storočia bol feudalizmus vystriedaný kapitalizmom. Míľnikom bola francúzska revolúcia z roku 1789, resp. priemyselná revolúcia vo Veľkej Británii. Feudalizmus bol typický prísnou spoločenskou hierarchiou, neslobodou a autoritatívnym vládnutím. Na druhej strane, prinášal ľuďom sociálne istoty a stabilitu. Ľudia sa mohli spoľahnúť na pomoc od svojich feudálnych pánov, keď ich postihlo prírodné nešťastie, či keď sa ocitli v núdzi. Aristokrati boli vedení morálnou povinnosťou privilegovaných pomáhať sociálne slabším. Tento morálny záväzok stelesňoval feudálny princíp noblesse oblige, ktorý v sebe skrýval konzervatívne hodnoty poriadku, stability, autority a disciplíny. Po veľkej francúzskej revolúcii sa veci postupne začali meniť. Na úplnom počiatku stáli krásne heslá „rovnosti, slobody a bratstva“, no tie sa veľmi skoro premenili na kruté a surové kapitalistické vzťahy, v ktorých sa hodnota rovnosti premenila na chiméru o otvorenosti talentom, hodnota slobody na právo vlastníkov kapitálu beztrestne vykorisťovať svojich zamestnancov a hodnota bratstva na triedny boj medzi vlastníkmi kapitálu a námezdnými masami. 

Podobného vývoja sme boli svedkami aj presne o dvesto rokov neskôr. V roku 1989 sa rozpadol reálno-socialistický systém, ktorý bol – podobne ako feudalizmus – charakteristický hierarchickými a autoritatívnymi vzťahmi, ale aj sociálnymi istotami a spoločenskou stabilitou. Na jeho miesto nastúpili kapitalistické vzťahy, nekompromisný individualizmus, rast sociálnej zraniteľnosti a chudoby. Aj tomuto samozrejme predchádzali krásne heslá o pravde a slobode, podobné tým o rovnosti, slobode a bratstve. Odrazu sa však ľudia nemohli spoľahnúť na sociálnu pomoc od štátu, strácali zamestnanie aj sociálne práva. Z pohľadu bežných ľudí zneli frázy o pokroku rovnako nedôveryhodne, ako kedysi v 19.storočí.

Manchesterský kapitalizmus

Symbolom raného kapitalizmu už navždy ostane anglické mesto Manchester, v ktorom sa v 30. rokoch 19. storočia najviditeľnejšie skĺbil obrovský nárast kapitalistickej výroby spolu s najotrasnejšími prejavmi sociálnej surovosti kapitalizmu. Francúzsky konzervatívny filozof Alexis de Tocqueville v roku 1835 o Manchestri napísal: „Tu ľudstvo dosahuje svoj najkompletnejší, no zároveň najbrutálnejší rozvoj, tu civilizácia pracuje na svojich zázrakoch, no civilizovaný človek sa mení takmer v divocha.“

Najtragickejšie sa nové výrobné vzťahy premietli do situácie robotníkov, ktorí ostali bez akýchkoľvek práv a istôt. Väčšina z nich bola zvyknutá na stabilné feudálne vzťahy, na sezónnu prácu v poľnohospodárstve, na skromné životné pomery, ktoré im zaručovali prežitie. Odrazu sa však museli prispôsobiť novej situácii, v ktorej nemali žiadne práva ani záruky. V rámci masívnej industrializácie a kapitalistických vzťahov boli ako námezdní robotníci podrobení drakonickej pracovnej disciplíne, aby sa odnaučili svojim sezónnym pracovným návykom z poľnohospodárstva. Ich mzdy boli absurdne nízke, ledva zaručujúce prežitie, aby náhodou nezleniveli a aby neutrpela ich motivácia k práci. Pracovná doba nemala žiadne zákonné obmedzenia, štrnásť či šestnásťhodinové šichty boli skôr pravidlom, než výnimkou, dni pracovného voľna neexistovali. Nehovoriac o tom, že väčšina mužov aj tak tvorilo neustále sa rozrastajúcu „rezervnú armádu nezamestnaných“. A to aj preto, že továrnici dávali pri zamestnávaní prednosť ženám a deťom, u ktorých mohli efektívnejšie dosahovať pracovnú disciplínu.

Je to dnes lepšie?

Začiatky industrializácie v prvej polovici 19. storočia, skrátka, zatlačili nižšie ľudové vrstvy na dlhé desaťročia do úplnej závislosti na podnikateľoch a továrnikoch, ktorým boli spočiatku robotníci vydaní na milosť a nemilosť. Žiadna zákonná ochrana pred vykorisťovaním nikde  vo svete neexistovala. Bez váhania možno potvrdiť, že situácia chudobných v ranom kapitalizme bola horšia než ich situácia vo feudalizme. Pokrok pre nich znamenal stratu pôdy pod nohami, chudobu, poníženie a hlad. 

Surovosť raného kapitalizmu dnes priznávajú aj najväčší obhajcovia voľného trhu, no otázkou je, či je v súčasnosti situácia o toľko lepšia. Vo väčšine kapitalistického sveta určite nie. Stačí si len porovnať situáciu manchesterských robotníkov v 19.storočí so súčasnou situáciou robotníkov v zónach voľného obchodu v Treťom svete a zistíme, že sa životné, pracovné a platové podmienky týchto ľudí až príliš nápadne podobajú. Ako dokladá kanadská teoretička Naomi Kleinová, nech sú tieto zóny voľného obchodu, v ktorých pôsobia dodávatelia najväčších svetových nadnárodných korporácií, umiestnené kdekoľvek, „príbehy ich zamestnancov sú si až fascinujúcim spôsobom podobné. Všade je pravidlom veľmi dlhá pracovná doba. Na Srí Lanke je to štrnásť hodín, v Indonézii dvanásť hodín, na juhu Číny šestnásť a na Filipínach dvanásť hodín. Prevažnú väčšinu zamestnancov tvoria ženy. Vždy sú mladé a vždy pracujú pre zmluvných dodávateľov či subdodávateľov z Kórey, Tchaj-wanu či Hongkongu. Zmluvní dodávatelia obvykle plnia objednávky spoločností sídliacich v Spojených štátoch, Veľkej Británii, Japonsku, Nemecku či Kanade. Systém riadenia pripomína vojenskú organizáciu, vedúci pracovníci sú suroví, mzdy sa pohybujú  pod hranicou životného minima a práca je jednotvárna a nekvalifikovaná.“

Tretí svet a nadnárodné korporácie

Ako možno pokračovať, práca v takýchto zónach je charakteristická brutálnou kombináciou strašnej intenzity a neexistujúcich istôt. Všetci pracujú šesť alebo aj sedem dní v týždni a keď sa blíži termín expedície väčšej objednávky, pracuje sa proste tak dlho, dokiaľ zákazka nie je hotová. Odmietnuť zostať na smene tu ale nie je možné. Napríklad podľa oficiálneho interného predpisu továrne Philips (zmluvný dodávateľ, ktorý zabezpečuje plnenie objednávok spoločností Nike a Reebok), „je odmietnutie nevyhnutného výkonu práce nadčas“ priestupok, ktorý „môže byť potrestaný prepustením“. Hororové historky o práci nadčas sú viac než bežné vo všetkých exportných spracovateľských zónach bez ohľadu na ich umiestnenie. V Číne boli napríklad zdokumentované prípady trojdňových smien, kedy boli zamestnanci nútení spať pod strojmi. Podľa určitých informácií manažéri istej továrne v Hondurase aplikovali zamestnancom injekčne amfetamín, aby ich udržali po dobu štyridsaťosemhodinových maratónov v bdelom a aktívnom stave, keď bolo treba dokončiť a v šibeničnom termíne odovzdať mimoriadne veľkú zákazku.

            Paradoxom je, že úspešné nadnárodné korporácie si nad celým týmto procesom vykorisťovania umývajú ruky. Priama zodpovednosť totiž leží na pleciach ich subdodávateľov. Ako tento proces dodávania funguje, výstižne opisuje opäť Kleinová: „To, ako sa bohaté a údajne na zákony dbajúce nadnárodné korporácie dostali až k vykorisťovaniu na úrovni 19.storočia (pri ktorom sú opakovane pristihnuté), je možné pochopiť iba vtedy, keď zrekapitulujeme celý mechanizmus dodávok a subdodávok. Výrobcovia na všetkých úrovniach – nech ide o dodávateľov, subdodávateľov alebo manažérov siete domácich výrobcov – sa predháňajú v tom, kto stlačí cenu nižšie a každý z nich pritom vyžaduje zisk aj pre seba. Na konci toho reťazca zmlúv je potom robotník. Od spoločnosti, ktorá zadala pôvodnú objednávku, ho často delia tri aj štyri úrovne takejto schémy a na každom zo stupňov sa z jeho mzdy niečo ukrojilo. Keď nadnárodné giganty žmýkajú subdodávateľov, subdodávatelia žmýkajú robotníkov, uvádza sa v správe o čínskych obuvníckych továrňach spoločností Nike a Reebok z roku 1997.“ Nečudo, že hodinový príjem robotníkov v Treťom svete sa pohybuje na úrovni 50 amerických centov na hodinu, zákonom stanovená minimálna mzda sa chápe iba ako voľná inšpirácia a príjmy sa často pohybujú na hranici prostého biologického prežitia alebo pod ňou. Takéto sú pracovné podmienky v Treťom svete, nehovoriac o tom, že pre mnohých robotníkov v týchto oblastiach sú drastické podmienky v zónach voľného obchodu jedinou šancou ako neumrieť od hladu. 

Zastavil sa čas

Ťažko pritom hovoriť o tom, že by dnešné rozvojové štáty mali tie isté šance na pokrok ako vyspelý svet. Rozdelenie na centrum a perifériu bolo dané už v polovici 19.storočia (prípadne skôr) a ďalšie imperiálne výboje európskych veľmocí toto rozdelenie sveta ešte prehĺbili. Za zmienku stojí, že ešte v začiatkoch priemyselnej revolúcie bolo možné hovoriť o zhruba tých istých vyhliadkach napríklad pre Veľkú Britániu a Indiu. Už za pár rokov však bola India mocensky degradovaná na poľnohospodársku farmu Veľkej Británie. Väčšina sveta obišla ešte horšie. Ak sa dnes situácia v Treťom svete interpretuje ako cesta pokroku, potom to na miestnych obyvateľov nemôže pôsobiť inak, ako chabý pokus o vtip. Od 19.storočia sa ich životné pomery nezlepšili. Ak dnes situáciu vo vyspelom svete možno interpretovať ako návrat v čase niekam do Manchestru 19.storočia, potom v Treťom svete táto téza neplatí – tam sa čas zastavil už v 19.storočí a o pokroku vôbec nemožno hovoriť.

Pravdaže, možno namietať, že zaostalosť mnohých rozvojových krajín má na svedomí skutočnosť, že dlhé desaťročia patrili do sovietskej sféry vplyvu a hospodársky preto stagnovali. Pravdou však je, že bývalé socialistické režimy v Afrike či Ázii nemali nič spoločné s ľavicovou politikou či nebodaj s komunizmom. Filozofiou leninizmu sa tieto režimy inšpirovali iba do tej miery, že si osvojili protiimperialistické frázy, centralizmus a autoritárstvo. Stalinovo ZSSR ich inšpirovalo ako model pre rýchlu industrializáciu zaostalej krajiny. V tomto bode vplyv „ľavicovej“ politiky končil. Ani Sovietsky zväz nemal na tieto krajiny žiaden reálny vplyv, vo väčšine afrických či ázijských socialistických štátov dokonca prenasledovali komunistov a postavili komunistické strany do ilegality.

Tajomstvo stagnácie Tretieho sveta sa neskrýva v údajnej komunistickej minulosti. Skrýva sa v štruktúre globálneho kapitalizmu, ktorá rozvojovým krajinám nedáva žiadnu perspektívu. Frantz Fanon, významný karibský teoretik protikoloniálneho zápasu, kedysi výstižne napísal: „Blahobyt a pokrok Európy bol postavený na pote a mŕtvych telách Černochov, Arabov, Indiánov a žltých rasách. Európa je doslova výtvorom Tretieho sveta. Bohatstvo, ktorým je zahrnutá, je to, ktoré ukradla rozvojovým národom. Prístavy Holandska či doky v Bordeaux a Liverpoole sa špecializovali na obchod s čiernymi otrokmi a za svoje úspechy dlžia miliónom deportovaných otrokov. A tak keď počúvame nejakého lídra európskeho štátu, ako deklaruje s rukou na srdci, že musí dôjsť k podpore chudobných rozvojových národov, nechvejeme sa vďakou. Práve naopak; hovoríme si: je to len reparácia, ktorá nám bude vyplatená.“

Sociálne práva na ústupe

Od 90. rokov sa dramaticky zhoršuje aj situácia zamestnancov vo vyspelých západných ekonomikách. A nie je to len preto, že im pracovné miesta „kradnú“ lacní robotníci v Treťom svete a zaostalejších krajinách. Je to aj kvôli kríze sociálneho štátu. Odkedy sa rozpadol sovietsky systém, západné štáty postupne obmedzujú sociálne práva svojich zamestnancov, do popredia sa dostáva práca na živnosť, sociálne istoty prestávajú platiť, nezamestnanosť rastie, mzdy sa znižujú. Vo chvíli, kedy sa vytratila spoločenská hrozba zo strany komunistov, bohaté firmy prestávajú mať záujem na sociálnom zmieri. Navyše, vďaka globalizácii už môžu svoj kapitál presúvať po celom svete a hľadať lacnú pracovnú silu a nízke pracovné náklady mimo západných sociálnych štátov. A tak v Európe rastie „rezervná armáda nezamestnaných“, presne ako v 19.storočí či v medzivojnovom období 20.storočia, o ktorom ešte budeme hovoriť.

Tieto posuny v čase sa dejú aj vo všetkých zložkách verejného sektoru, či už hovoríme o dôchodkovom systéme, ktorý by neoliberálne vlády najradšej celkom sprivatizovali, o zdravotníctve, ktoré je takisto vystavené silným komerčným tlakom, alebo o školstve, ktoré rovnako čelí hrozbám spoplatnenia. Pristavme sa v stručnosti aspoň pri posledne spomínanom sektore.

Ľudia nemajú myslieť, ale poslúchať

Je príznačné, že najväčšia priemyselná veľmoc 19.storočia Veľká Británia hlboko podceňovala svoj školský a vzdelávací systém. Dôvod bol prozaický: vyššie vrstvy mali obavy z toho, že by chudobní robotníci vďaka vzdelaniu získali aj viacej odvahy búriť sa proti neznesiteľným sociálnym pomerom. Navyše, vzdelávanie v tom čase nebolo nutnosťou ani z hľadiska ekonómie, najúspešnejšie ekonomiky prvej polovice 19.storočia (Anglicko, Belgicko) mali nepomerne viac negramotných obyvateľov než iné štáty. Pravda, od polovice 19.storočia sa začalo ekonomicky dariť najmä tým štátom, ktorých obyvateľstvo bolo gramotné a aspoň čiastočne vzdelané (napr. Švédsko či Nemecko), no vzdelanosť sa vyžadovala skôr z prevádzkových dôvodov než kvôli inováciám. Nešlo o nové objavy, ale o schopnosti ovládať priemyselné stroje. Veda, výskum a vyššie vzdelanie bolo hlboko ignorované.

Dnes je situácia navonok odlišná. Hovorí sa veľa o vzdelanostnej ekonomike, o inováciách, o podpore vedy a výskumu. Paradoxne, v časoch veľkých hesiel o vzdelávaní, učitelia zarábajú v mnohých vyspelých a najmä tranzitívnych krajinách mzdy, ktoré sú pod priemerom zárobku v národnom hospodárstve. Opakujúce sa snahy o spoplatnenie vysokoškolského vzdelania majú ten istý zmysel ako v 19.storočí: vzdelanie má patriť iba bohatým, pretože vzdelávať chudobných je nebezpečná hra. Strach zo vzdelaných más je naďalej cítiť najmä v oblasti humanitných vied, ktoré sú finančne poddimenzované a marginalizované. Niet sa čo čudovať, každý vzdelaný humanitný vedec je potenciálny rebel. Ako píše Naomi Kleinová: „Strach, že chudina vytiahne do ulíc, je starý ako hradné priekopy a obzvlášť viditeľný je práve v období ekonomickej prosperity sprevádzanej nerovnomerným rozdeľovaním bohatstva.“

Príznačná je v tomto smere situácia konzervatívnych mysliteľov v 19.storočí. Nech bolo myslenie konzervatívnych filozofov akokoľvek reakčné a nech akokoľvek sofistikovane obhajovali záujmy tradičných elít, nedostávalo sa im od európskych panovníkov žiadnej podpory. Prečo? Jednoducho preto, že konzervatívni panovníci sa nebáli len liberálneho či socialistického myslenia, oni sa báli každého myslenia, aj reakčného. Základom bolo udržať masy v bezmyšlienkovitej disciplíne. Dnes je stratégia podobná, hoci nemôže byť taká okatá. V informačnej dobe je pre elity najdôležitejšie odvrátiť pozornosť más od skutočných problémov a zahlcovať ich zábavným priemyslom. Pointa je tá istá: ľudia nemajú myslieť, ale poslúchať. Pretože iba ak nemyslia, dokážu sa na kapitalizmus pozerať ako na systém, pre ktorý je typický neustály pokrok.

Vo sfére sociálnych práv možno v súčasnosti o pokroku hovoriť, iba ak má človek veľmi silný žalúdok. Z hľadiska životnej úrovne pracujúcich ľudí sa vyspelý svet vracia do nehumánnych pomerov z 19.storočia. A to je stav, s ktorým sa nemožno zmieriť. Neoliberálny „stroj času“ treba raz navždy rozmontovať a zničiť.