Orwellova odpoveď Douglasovi Edeovi, liberálnemu kritikovi socializmu, vyšla v The Left News v apríli 1941. Obsah [Edeovho] listu možno zhrnúť do dvoch otázok: 1.Prečo by mal byť socializmus v skutočnosti lepší ako kapitalistická demokracia? 2.Môže demokracia, tak ako ju poznáme, prežiť v dobe kolektivizácie alebo je len odrazom kapitalizmu laisser-faire?

Socialisti netvrdia, že prechod na skolektivizované hospodárstvo spraví ľudský život okamžite šťastnejším, ľahším alebo dokonca slobodnejším. Naopak, je dosť možné, že by sa život po dlhé obdobie, možno storočia, zmenil takmer na nevydržanie. Musíme dosiahnuť určitý cieľ – vieme, že ho nakoniec dosiahneme – a cestou určite prejdeme strašnými miestami. Všetci socialisti bez rozdielu sú presvedčení, že ľudský osud, a teda jeho ozajstné šťastie, tkvie v skutočne komunistickej spoločnosti, teda v spoločnosti, v ktorej sú si všetky ľudské bytosti viacmenej rovné, kde nik nemá moc kohokoľvek utláčať, kde prestali pôsobiť ekonomické motívy a v ktorej ľuďmi hýbe láska a zvedavosť a nie chamtivosť a strach. Taký je náš osud, ktorému niet vyhnutia; ale ako ho dosiahnuť, a ako rýchlo? To závisí od nás. Socializmus – centralizované vlastníctvo výrobných prostriedkov spolu s politickou demokraciou – je nevyhnutnou etapou na ceste ku komunizmu, presne ako je kapitalizmus nutnou etapou po zániku feudalizmu. Sám osebe nie je konečným cieľom a myslím, že by sme nemali veriť, že ako systém pre život bude skutočne lepší než demokratický kapitalizmus.

 Pri retrospektívnom pohľade je zrejmé, že mnohé inovácie, bez ktorých by nebol možný pokrok, ho sami osebe nepredstavovali. Čisto z pohľadu kvality ľudského života si nemyslím, že by západná spoločnosť, odkedy si archivuje dejiny, uskutočnila akýkoľvek pokrok, s výnimkou osvojenia si kresťanstva. Feudálna dedina bola takmer isto lepším miestom pre život ako rímske gazdovstvo založené na otrokárstve. Ale nasledujúca etapa určite predstavovala ústup. Feudalizmus sa musel zrútiť a uvolniť miesto pre kapitalizmus, nakoľko iba koncentrácia kapitálu umožňovala otvoriť cestu pre technické objavy, ktoré povedú k ďalšiemu pokroku. Ale ako spôsob života kapitalizmus nebol lepší než feudalizmus, bol horší. Feudálna spoločnosť bola možno nespravodlivá, ale bola ľudská; nemohla v nej existovať rovnosť, ale láska a vernosť áno.

V kapitalizme pre medziľudské vzťahy niet miesta; pozná iba zákon večnej akumulácie ziskov. Ani nie pred sto rokmi sa kupovali šesťročné deti, ktoré boli nútené k smrti pracovať v baniach a pradiarniach bavlny, brutálnejšie ako by sme v súčasnosti nakladali s oslom. Nebolo to krutejšie ako španielska inkvizícia, ale bolo to nehumánne v tom zmysle, že ľudia, pre ktorých tieto deti k smrti pracovali, ich pokladali iba za jednotky práce, veci, zatiaľ čo Inkvizítor by v nich bol videl duše. Podľa kapitalistickej morálky je úplne normálne po štyridsiatich rokoch služby nechať človeka zomrieť od hladu; je to dokonca “dobrý obchod” pretože záväzky vôči akcionárom si predsa vyžadujú aj znižovanie nákladov. Je pravda, že kapitalizmus bol ochočený a pozmenený, že si vyvinul vlastné prednosti [...] ale myslím, že treba uznať, že v jeho samotnej podstate je zlo, a že práve preto nesie zodpovednosť za určitú degradáciu ľudského života. Dekadencia nášho jazyka, odpudzujúca vulgárnosť nášho oblečenia, naše zlé spôsoby, zánik ľudového umenia, to všetko sú symptómy tejto degradácie. Ani chvíľu nepochybujem, že primitívne národy, ktorých sa ani kapitalizmus ani industrializmus nedotkol, žijú šťastnejšie ako civilizovaný svet. Ktokoľvek cestoval to môže potvrdiť. U primitívnych národov, prinajmenšom v teplom podnebí, je výraz tvárí prevažne šťastný; čo nie je prípad v žiadnom veľkom západnom meste.

(Na pokračovanie)

Súvisiace články:

• Liberál? Bezmocný anachronizmus