Jozef Banáš sa pokúsil napísať výrazne autobiografický román, ktorý mal byť zároveň aj kritickým pohľadom na našu minulosť a morálne zlyhania. Na knihu sa tak dá pozerať vlastne trojakými očami: ako na obhajobu vlastnej minulosti (súkromných dejín), ako na kamienok spomienkovej kultúry (autentické beletrizované dejiny), alebo ako na román zo súčasnosti. V ani jednom prípade nespravil Banáš svoju prácu bezchybne. Ani v jednom prípade sa Banáš nemýlil. Slovenskej literatúre chýba výrazný spoločenský román, ktorý by reflektoval naše blízke dejiny a postoje nás, občanov tohto štátu v jeho rôznych totalitných a menej totalitných podobách k nemu. Banáš túto smradľavú konzervu otvoril, hoci sa sám aj okyckal.

Autobiografia

Protagonista románu Jozef Baláž nesie mnohé črty samotného Jozefa Banáša. Stretáme sa s ním po prvý raz tesne pred vpádom sovietskych vojsk ako so študentom, ktorému sa otvára nový svet aj vďaka súdruhovi Dubčekovi a jeho pokusu o socializmus s ľudskou tvárou. Balážov príbeh pokračuje portrétom človeka v normalizácii a je pokusom ukázať, ako spolupracoval s režimom pri snahe zachovať si vlastné svedomie čisté. Hlavný protagonista ospravedlňuje svoje členstvo v strane a kompromisy so štátnou bezpečnosťou ako veci, pri ktorých on, ako dobrý, bol postavený pred rozhodovanie v mene rodiny alebo konca kariéry. Kultúru socialistického sklopenia uší Baláž/Banáš vystihol v celej tej obludnosti súhlasu drvivej väčšiny, ktorá v mene akéhosi pokoja salutovala komunistickej mašinérii. Vediac, že hrajú dvojitú hru – byť poslušný do takej miery, aby sa dalo prežiť, byť osobitý do takej miery, aby to ešte zniesli. Autobiografický rozmer Banášovho príbehu vrátane pobytu diplomata v Berlíne, prechodu cez rok 1989 až po vysokú politiku v „televíznej“ strane a manipulácie so spismi ŠtB, pri ktorých bol obvinený z aktívnej spolupráce, sa nesie v duchu hľadania ospravedlnení niekedy až existenciálnych životných rozhodnutí, či lepšie, v snahe ukázať správnosť a chlapskosť týchto rozhodnutí v rámci možností, ktoré sa na trhu spoločensko-politických vzťahov vlastne ponúkali. Baláž je od počiatku v pozícii kladnej postavy, ktorá koná správne a na svoje rozhodnutia má vždy nespochybniteľný dôvod. Ale akosi mu nedržíte prsty, pretože od toho čestného chlapa by ste čakali občas aj menej pragmatického idealizmu, ktorým sa obhajuje.

Spomienková kultúra

Dôležitú súčasť knihy tvorí dejinný rámec. Banáš vkladá do textu aktuálne dobové udalosti vrátane svojich interpretácií dejín – domácich i medzinárodných. Táto zložka knihy pôsobí azda najzaujímavejšie v tom zmysle, že jeho dejinné exkurzy sa sčasti snažia polemizovať s „oficializovaným“ dejinným obrazom. Dubček a jeho socializmus nie je Banášom vnímaný ako „zlaté časy“, americko-sovietske vzťahy sú jasnou hrou veľkých, kde drobnosti ako sú tanky v Československu občas nevidieť či je nutné prehliadať. Tento defetistický a zároveň konšpiračný postoj – nad nami vládnu iné sily – patrí k bontónu. Disent a Charta 77 sú okrajoví hrdinovia, ktorí sa aj v novembri 89 dostali na námestia vlastne náhodou a tiež s dôvodov skôr koristníckych ako idealistických. K ponovembrovej politike je Banáš opatrnejší a rieši vlastne viac svoje problémy s politikou, ako celý marazmus postkomunistického Slovenska s jeho divokou privatizáciou a lumpami na postoch premiérov.

Banášova dejinná kritika patrí k spomienkovej kultúre vytvárania obrazov o nedávnych dejinách. Sú to spomienky na historické udalosti, ktoré sú verifikovateľné ako udalosti, ale komentatívny obraz o nich ich môže uvrhnúť do iného svetla, než by sme očakávali. Jeho „iný“ pohľad na minulosť je iným len zdanlivo a provokatívnym len v medziach spochybňovania kaviarenských rečí. To, že Dubček bol v prvom rade komunistický vodca či november tak trochu rozsypaním sa režimu, ktorý bol na spadnutie už pekných pár mesiacov a šlo len o to, kedy to praskne, nie sú nové informácie ani nové interpretácie dejín. Ako súčasť knihy však pôsobia koncízne a môžu občas byť provokatívne. Ale len tak slušne, lebo však všetci sme to vedeli. A ak by šiel do vážnejšej konfrontácie, tak radšej mení meno reálnej osoby za meno postavy a hneď sa môže brániť tým, že to je román a náhodná podobnosť so skutočnou osobou je len náhodná.

Román

A sme pri románe. Literárne sa Banáš rozhodol pre koláž, v ktorej sa jednotlivé okamihy súkromného či verejného života prepletajú. Fakty a nitky príbehov viacerých postáv žijúcich svoje životy v Bratislave, berlíne, Prahe, na Ukrajine a kde kade inde, tak vytvárajú jednu hmotu, v ktorej čitateľ – ukotvený práve skutočnou dejinnosťou – má zážitok spomínania na doby nedostatku banánov a záchodového papiera na pozadí veľkej politiky i ľúbostno-rodinných pletiek. Ako mnohé romány, aj tento príbeh spájajú postavy, ktorých životy sa náhodne, niekedy až veľmi okato náhodne a neuveriteľne (ale život predsa píše neuveriteľné príbehy), prepletajú temer na úrovni sentimentálnej červenej knižnice. V tom je Banášovo rozprávanie vtipné a inteligentné, pretože priťahuje čitateľa, ktorý chce vedieť, ako to bude ďalej. Jozefovho sovietskeho syna, nemeckého kamaráta, Jozefovu slovenskú rodinu, spolužiakov a ďalších preplieta desaťročiami a robí z koláže čitateľnú fresku. Na príbeh sa namotávajú korálky udalostí, dejín tak, že tvoria akoby panorámu v pozadí životov obyčajných ľudí.

Potlesk a smiech

Zóna nadšenia, tak sa hovorilo vo východnom Berlíne prvomájovej zóne, pred ktorou bolo treba mávať a vykrikovať heslá komunistickým pohlavárom. Za ňou čakali na ľudí pivo a párky, takže občania, vedomí si svojej dočasnosti v Zóne nadšenia, s radosťou mávali vediac, že za touto tribúnovou zónou budú môcť byť opäť sami sebou. Falošnosť tých pár stovák prvomájových metrov sa však podpisovala desivým dvojtvárnym životom, v ktorom sme boli vo vnútri dobrí, lebo sme nesúhlasili s tým, aký sme navonok, ale navonok sme boli nadšení z toho, v akom krásnom socializme žijeme.

Nechať si napísať do vlastnej knihy hodnotenia rôznych osobností od ktoréhosi predsedu parlamentu po moderátora ktorejsi komerčnej rozhlasovej stanice sa podobá akože srandovnému potlesku a smiechu v televíznych sit-komoch. To len keby ste nevedeli, že toto je dobrá a dôležitá kniha, tak vám to zdupľujú na záverečných stranách niekoľkí panáčikovia. Keby išlo o tretie vydanie historicky závažnej knihy, dala by sa takáto samochvála prežiť. Takto si Jozef Banáš urobil akože nenúteným potleskom nechcený smiech. Škoda, tá kniha nie je až taká zlá, aby potrebovala záverečnú Zónu nadšenia.

Jozef Banáš: Zóna nadšenia (Kelion, Bratislava 2008)