TIBOR FERKO: Zmätok v Kocúrkove ako následok zmeny štátneho zriadenia

Foto: ČTK/Koller Jan

Titulok je požičaný zo Záborského Faustiády, ale všetko ostatné je originál. Keď umenovedný časopis vydávaný Kabinetom divadla a filmu Slovenskej akadémie vied poskytne priestor na meditáciu o časovom rozpise problémov novej budovy SND Rudolfovi Mrlianovi, signalizuje to všetko iné, len nie zbavovanie sa nánosov ideologických doktrín, ktoré na slovenskom divadle zanechal práve tento akademik.

Dvaja statoční a čo tí druhí?

Aj bývalý akademik je občan s rovnakými právami ako každý iný, ale platí to aj naopak: nie každý občan bol akademik s právami, aké prislúchali len vyvoleným. Darmo sa po roku 1990 udiali kolosálne zmeny, no práve tak, ako psa nenaučí človek novým kúskom, ani akademik v starom brnení sa neodučí byť servilný voči aktuálnej politickej moci. A takto sa od Rudolfa Mrliana teraz dozvieme aj to, že „našli sa však dvaja ´statoční´ politici Dušan Čaplovič a Dušan Jarjabek, ktorí za pomoci viacerých aktívnych sekundantov nebáli priniesť kožu na trh a prebojovali zásadné rozhodnutie“ (in: Nová budova SND – nové umelecké rozmýšľanie,  Slovenské divadlo 2/07).

Takéto tvrdenie Rudolfa Mrliana možno otrieskať z každej strany protiargumentom aj bez toho, aby „dvom statočným“ odobral niekto z ich vlasov brečtan, ktorý promptne dostali za zásluhy od extra socialistického akademika. Pri rozdávaní zásluh bona fide by však nemohli byť vynechaní ďalší statoční v inej partajnej uniforme, lebo od roku 1980  resp. 1990 bolo u nás vlád ako maku. Otázka priam kacírska by bola aktuálna vice versa: či by nebolo bývalo statočnejšie (ba aj záslužnejšie) sa postaviť za postavenie celkom novej budovy SND za peniaze, ktoré sa dali získať predajom tejto megastavby bez (divadelného) ducha, zato však s koloritom pevnosti minulého režimu pri Dunaji. Treba si ešte všimnúť, že vyťahovanie „dvoch statočných“ z jednej politickej strany na to, aby dominujúca vládna strana mohla triumfovať pri záchranných prácach na tejto stavbe, živo pripomína maďarskú a rovnako stranícku posadnutosť pri stavbe novej budovy Nemzeti Színházu v Budapešti. Vláda MSZP vykopala jamu a osadila aj základný kameň, vláda Fideszu vytrhla kameň a vykopala jamu inde. Stálo to miliardy! To, čo potom postavili, tiež pri Dunaji - ako o tom písali v domácej tlači – možno je divadlo, ale nie národné.

Bez pamäti, bez morálky

Bernard Shaw povedal: Tróny sa rúcajú, divadlo zostáva. Následné gagotačky neotrasú ani našimi divadlami, ktoré sa aktuálne prizdobujú straníckymi fangličkami. V našom  prípade je príznačné však práve to, o čom sa nehovorí. Sedemnásť rokov pretrvávajú rozpaky pri otázke idey Slovenského národného divadla v celkom nových spoločenských pomeroch. Niežeby samo divadlo na ňu neodpovedalo a nedalo sa to akceptovať, ale vyše dvadsať rokov sa každá diskusia krútila okolo sarkofágu opusteného domu a v ňom o technike, ktorá dosluhovala bez toho, aby vôbec bola (po)slúžila veci. Rozmýšľať o idei sa chopil toť Rudolf Mrlian.

Počúvať však od vyslúžilého akademika kritiku minulosti znamená arogantnú impertinenciu a  totálnu neschopnosť etickej sebareflexie, čo je však základný predpoklad možnosti byť znova vypočutý. To však nie je prípad Rudolfa Mrliana, ktorý o.i. píše: „Na okraj tejto úvahy treba hneď zásadne dodať, že nemožno nevšímavo obchádzať vrchnostenské obmedzenia, ktoré vychádzali z úzko vnímanej a chápanej politickej moci. Ideologizácia umeleckej tvorby poznačila nepriaznivo aj divadelné umenie prostredníctvom viacerých inštitúcií, akými boli Divadelná  a dramaturgická rada, Ministerstvo kultúry a príslušné stranícke orgány až po Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska.“

Nuž, za tieto slová by Rudolf Mrlian nebol mohol mať v bývalom režime výsady  nomenklatúrneho pacienta štátneho sanatória, neboli by ho poverili normalizátorskými (t.j. likvidátorskými) úlohami v slovenskom divadelníctve, ani by ho neposielali ako vyzvedača na svetové kongresy FIRT (Fédération Internationale pour la Recherche Théâtrale). Prof. František Černý, niekdajší prezident FIRT, vo svojich pamätiach napísal: „Záhadou  byl zato pro mne profesor Rudolf Mrlian, který přiletěl z Bratislavy na světový kongres do New Yorku, ale zúčastnil se jen referátu mého a prof. Dietrichové. Potom zmizel. Ač měl patrně pro kongres k dispozici celý týden, nikdo ho už neviděl. Jak si to mám vysvetlit, nevím“ (in: František Černý Za divadlem starým i novým, s. 388). Mnohé si veru nevieme vysvetliť podnes.

Traktáty by mohli o akademikovi Rudolfovi Mrlianovi písať ľudia, ktorých vyhnal (alebo ich odchod zariadil) z VŠMU  či  Novej scény. V slovenskom divadelníctve bol ideologickou rukou i duchom Vasiľa Biľaka. To je síce známe, ale nepoznáme motív redakcie Slovenského divadla, keď dáva hovoriť o „neodbornom politickom diktáte“ pisateľovi, z ktorého pera kvapkali kropaje slov o ideologickom diktáte vždy v aktuálnom formáte posledných straníckych direktív.  V slovenskom  divadelníctve malo jeho slovo váhu imperatívov kardinála Richelieu, ibaže on založil Académie française, ktorej sláva v románskom svete podnes nevyhasla. Čo také sa zachovalo od slovenského akademika, čo by nedokumentovalo jeho poburujúcu oddanosť aktuálnym potrebám straníckej ideológie?     

Eskamotérstvo ako profesia

To, ako sa obrátil najväčší teatrálny režimista na svoj falošný opak, by mohla byť jeho panská vôľa i voľba, ale čo odkazuje s jeho manuálom (t.j. ako používať novú budovu SND) akademický divadelný kvartálnik, to nie je výzva na diskusiu, ale na dištanc!  

Publikovaný archív z „posledného dejstva budovania novostavby Slovenského národného divadla“ a spojovacie texty šéfredaktora Andreja Maťašíka sa ani nedali škodlivejšie   kontaminovať inou pliagou, ako „in continuo“ pridať čítanie o tom, ako funguje dnes hlásna trúba minulého režimu.

Čítanie však nie je povinné. Ani slovkom by som sa nemusel do tejto veci zastarať ani ja, keby v tom istom vydaní Slovenského divadla nerámcovala takáto ideová orientácia časopisu aj moju recenziu knihy Tomáša Štraussa Toto posrané 20. storočie. Recenzia dostala milosť od šéfredaktora, lebo sa v nej našiel presah na divadlo. Tomášovi Štraussovi (napísal mi to), ani mne, ja som to teraz tiež napísal, nie je však milé vyskytovať sa v spoločnosti kultúrtrégrov, pre ktorých súčasné etické zásady sú nulové a ich ideologické premety sú ako opičie kúsky vo zverinci. Keď muž, ktorý by aj v demokratických pomeroch mal preskakovať nezdolateľné prekážky pri vstupe do novej či starej budovy SND, dáva jeho aktérom lekciu o novom „rozmýšľaní“, potom ja osobne (hoci tiež nie som ruža voňavá) na poučenie pridávam názov jednej kapitoly takmer stopäťdesiatročnej Faustiády Jonáša Záborského: Zmätky v Kocúrkove ako následok zmeny štátneho zriadenia.

Lebo s Kocúrkovom je miesto činu priam identické a ešte aj doktor Faust prišiel „podľa úpisu slúžiť čertovi ako pisár“.