Včera som videla film Federica Felliniho Amarcord a na chvíľu mala pocit, že som si odbehla či odskočila do detstva, kde by sme hádam všetci, aj politici, futbalisti či hokejisti, aj herci, speváci, moderátori, doktori, právnici, spisovatelia či filmári, kuchári, pekári aj záhradníci, mohli chodiť častejšie „nakupovať“.

Film Amarcord je Felliniho spomienkovým filmom na vlastné detstvo... Plný čarovných momentov, pálenie zimy, poletovanie posledného snehu, láskavých a vtipných spomienok na učiteľov, na postavy a postavičky, ktorých sú plné veľké aj malé mestá, v tých malých ich možno nemusíme hľadať... Ten film je krásny vždy keď ho vidím. Nie je len spomienkou, je pokusom Federica Felliniho po rokoch sa pozerať na svet ako mladý, dospievajúci chlapec. Ten chapčenský až detský pohľad Fellinimu zčasti zostal po celý život, schopnosť vidieť veci ako prvý raz, vďaka nemu sa mu darí vrátiť či nájsť stratený čas, jeho atmosféru a poéziu.

Odporúčam nezabúdať na to, že sme boli malí sebe a ostatným, ani nie kvôli privolaniu nostalgických či sentimentálnych pocitov a spomienok, iba sa mi zdá, že doba, v ktorej žijeme, by spomienkou, či chvíľkovým návratom aspoň v myšlienkach do detstva, myslím pre všetkých zúčastnených, mohla byť prínosom. Nezabúdanie a spomínanie je dôležité, a nielen keď chceme účtovať. Tých, čo tu žili pred nami, ktorých sme vídavali chodiť do práce, smiať sa, trápiť či radovať, veci ako boli či ako sme chceli ako boli, vtáky na stromoch, zvieratá v ese, by sme mohli mať na pamäti a žiť tak akoby sa nám „pozerali na ruky“ pri tom čo dennodenne stvárame. Isteže, nebolo len dobre, aleaj na zlé je dobré nezabúdať, v súčasnosti možno ešte dôležitejšie ako na dobré. Politika aj ekológia mi pritakávajú za chrbátom. Nestačí prísť, rozkopať, pozametať a kopať nové základy. Ak zabudneme na mamy, tatov, starkých, rozdrobíme svet čo nám dali a stavali, nebudeme, nemôžme byť kompletní ani my, a ani naša odovzdávka malým prítomným. Svet sa nám scvkne aj keď sa nám možno zdá, že sa zväčšuje.

Ľudia mali kedysi tajomstvá, o všetkom sa nehovorilo, jedli skromne, ale dobre, vedeli si vyhodiť z kopyta aj kopýtok, vedeli však aj makať. Nezmenili sme sa, stále sme takí istí, len toho nejako moc vieme a zabúdame spomínať. Ak zabúdame na starkých a svet ako ležal či bežal, v niečom klameme, nemyslíme to úprimne a vážne s tými veľavravnými pohľadmi do budúcnosti. Jedzme čo nám varili mamy, pime a robme tak ako to robili naši tatkovia, starajme sa ako oni o krajinu, nezjedzme všetko, nechajme niečo „na semeno“, a iné deťom, aby videli, spomeňme si aj na rozprávky, možno by sa dnes zišla tá O troch grošoch či Neklamalovi, a ak je vo víne pravda, skúsme ju tam nájsť.

Na dvere sa dá aj zaklopať, nemusíme ich rozkopnúť a vstúpiť, klopanie je elegantnejšie, aj vytrvalé búšenie do zatvorených vrát.

Chlieb bol kedysi naozajstným chlebom, nedele voňali po polievke, a menej vecí sme potrebovali k životu, hocikde v chotári  pocestný našiel ovocný strom alebo studničku.  

Búrame si v hlavnom meste históriu, suť zarovnávame so zemou, meníme „spomienkový model mesta“. Neverím, že dnes vládnu len arogantná nevšímavosť a ľudská hrabivosť, neverím, že sme všetci ohlúpli, len sme možno zabudli spomínať. Naše šafárenie v hlavnom meste,v krajine vôbec to len dokazuje, aj to ako sa správame k dôchodcom. Je taká pesnička, vktorej sa spieva: „... vy budete prosiť, synku, daj mi chleba, a ja vám odpoviem, mamko, vám netreba!“ Odpoveď, ktorú raz dostaneme my, na ktorých teraz stojí svet, možno práve spievame a učíme spievať naše deti.

Možno by sme si mohli spomenúť pri žehraní aj na Grécko! Stačí si pozrieť rodný ist krásnej Európy a jej rodokmeň!

Videa som včera film Amarcord. Odporúčam nezabúdať a spomínať.

Spievať sme dáko zabudli, a víno je slabý dôvod pre pesničku. Zle sa spieva keď tu smrdí.

Jacques Brel trebárs spieva o peniazoch - Nesmrdia, no ten ich „nesmrad“ nám stúpa do nosa...