Naši starí rodičia si pamätajú vojnu, rodičia vedia, kde sa zobudili, keď prišli v roku 1968 Rusi. Ľudia v mojom okolí vedia, s kým sa milovali, komu písali a aké mali ponožky jedenásteho septembra 2001, keď sa náš svet vrátil surovo späť do histórie.

Medzi rokmi 1989 a 2001 sme žili na okraji času, čo sa povaľoval po stredoeurópskom klondajku v kupónových knižkách a v nevkusných baroch prvej generácie mafie, ktorej sme sa báli menej ako SIS-ky. Užívali sme si pocit historických víťazov nad sureálnym socializmom.

Potom prišiel deň, ktorý do ground zero strhol všetko, čomu sme verili a čo sme si o sebe navrávali. Napríklad, že sme civilizáciou, ktorá je čestná a neklame, lebo naše rozprávky sa odvíjajú od rytierskych turnajov a dvornej lásky. Na násilie odpovedali Spojené štáty klamstvom, ktoré stálo podľa najmiernejších odhadov životy 130-tisíc Iračanov a Afgancov. Od Perzského zálivu na západ k Africkému rohu a na východ pod Hindukúš máme desať rokov státisíce západných vojakov. Mnohí z nich zahynuli, ako hovoria v televíznych novinách, „nezmyselnou smrťou“. Pozabíjali sme tisíce ľudí vrátane novinárov, lekárov a humanitárnych pracovníkov. A zabili sme náš vlastný obraz civilizácie, ktorá svetu prináša mier, spravodlivosť a prosperitu.

Všetky tieto zločiny, mimosúdne vydávania väzňov, mučenie, nelegálne odpočúvania, korupcia, únosy a propaganda viedli k tomu, že dnes nežijeme vo svete, ktorý je bezpečnejší. Za zlý vtip na palube lietadla prežijete štyri hodiny vypočúvania, na staniciach si nemáte kam odložiť batožinu, na letiskách sa musíte vyzuť a nad smrťou Bin Ládina jasáme, ako praľudia pri víťazstve paleolitickej revolúcie. Po roku 1989 sme sa chceli stať lepšími, chceli sme žiť v spoločnosti, ktorá nebude nespravodlivá a toxická. Namiesto toho žijeme v strachu a v paranoji z toho, či sa nám niečo nestane na dovolenke v Egypte alebo aký temný bude tieň z minaretu postaveného na Slovensku.

Strach a nenávisť nie sú cestou k slobode. Nemáme si prečo pamätať, v akej sme stáli zápche, aby sme vedeli opísať podozrivého chlapíka vo vedľajšom aute, len preto, že o pár týždňov ho budeme musieť opísať policajtom. Právo na nevšímavosť je jednou zo základných chutí slobody. Desať rokov sme počúvali patetické litánie o všakovakých hrdinských skutkoch, ktoré musíme uskutočniť pre večnú slávu našej civilizácie. Okrem čínskych televízorov, opitých turistov vyvážame aj pravú krutosť bieleho človeka. A kvôli čomu? Aby sme sa dnes ocitli v dramatickej ekonomickej a sociálnej situácii, vydrancovaní vlastnou nemorálnosťou a nenažratosťou.

Na to, aby sme k sebe boli nemilosrdní, nepotrebujeme Al-Kajdá. Vystačíme si s vlastnými metódami. Keď sme sa v druhej svetovej vojne vraždili plynom, keď sme deportovali Židov, keď pochodujeme proti Rómom. V súvislosti so strachom, ktorý sa zrodil jedenásteho septembra, nemáme prečo hovoriť, že svet sa v ten deň zmenil. Iba nám naši vlastní démoni pripomenuli, ako zúfalo sa nedokážeme vymaniť z logiky násilia a nenávisti.

Text vyšiel aj v denníku Pravda