Sága permanentného eurovalu zďaleka neskončila dohodou európskych lídrov na summite. Je potrebný súhlas národných parlamentov – takže do hry vstupuje stranícke politikárčenie. Jedným z „rizikových prípadov“ je Slovensko. Čo sa stane, ak permanentný euroval nepodporíme?

Národnú radu čakajú dve hlasovania. Prvé má „odblokovať“ proces na európskej úrovni –zmeniť Lisabonskú zmluvu a tým umožniť, aby permanentný euroval vôbec vznikol. Druhé schvaľuje slovenskú účasť v ňom.

Prvé hlasovanie by malo byť relatívne bezproblémové. Ak by si aj vyžiadalo ústavnú väčšinu, potopenie celého stabilizačného mechanizmu by bolo veľké sústo asi pre každú stranu. Napriek rôznym Sulíkovym vyjadreniam a jeho nevypočítateľnosti, môže Radičovej vláda s hlasmi jeho strany pravdepodobne počítať. Maximálne sa môže báť odskočenia pár euroskeptických hlasov z klubu Most-Híd. Ak však bude potrebná ústavná väčšina, dostane sa do nepríjemnej situácie. Bude potrebovať opozíciu.

Spoliehať sa na SNS by bol pre ňu priveľký vabank. Z nezmyselnej reakcie Jána Slotu (minister mal vyrokovať „symbolický príspevok... aký nám dovolí naša ekonomika“) sa dá postoj strany ťažko odhadnúť, nie je však dôvod predpokladať, že by chceli Radičovej uľahčiť život. Okrem toho, ich hlasy by nestačili. Kľúčový je Smer. Mnohí v ňom by určite radi nechali dusiť sa vládu vo vlastnej šťave. Ak už nie hlasovaním proti, aspoň neúčasťou. Stranám vládnej koalície (s výnimkou KDH) majú čo vracať za predvolebný populizmus, keď museli Ficovi ministri obhajovať pôžičku Grécku a dočasný euroval. Lenže Smer by takýmto postojom nezískal nič. V tom najhoršom prípade by bol katom celého stabilizačného mechanizmu, a to by asi európskym partnerom ťažko vysvetľoval.

Hlasovanie o slovenskej účasti v permanentnom eurovale už bude komplikovanejšie. Stačí síce jednoduchá väčšina, no Sulík sa už viac krát nechal počuť, že podmienky sa mu nepáčia a môže hlasovať proti. Ak sa k nemu pridajú aj euroskeptici z Mostu-Híd, môže byť veselo. Ide o medzinárodnú zmluvu a na jej schválenie je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov. Smer tak môže vládu tlačiť k múru. Nútiť ju sadnúť si za rokovací stôl. Prípadne, podobne ako to bolo pri ratifikácii Lisabonskej zmluvy, iba v opačnom politickom garde, zviazať súhlas s nejakými podmienkami. Nemusí ani hroziť, že bude hlasovať proti. Stačí neúčasť či zdržanie sa. Bude to tancovanie na hrane noža, no vábenie sirén politickej pomsty býva neodolateľné...

Čo sa stane, ak po týchto straníckych šarádach z permanentného eurovalu vypadneme? Európskym politikom pripravíme pár horúcich chvíľ a potvrdíme minuloročný dojem, že sme nespoľahlivý partner. Ale to je menšia časť problému. Nie sme jedinou krajinou, kde môžu vzniknúť problémy – fínske výhrady sú známe, neistá situácia je aj v Nemecku. Lenže neochota „bohatých“ krajín deliť sa o riziká pramení najmä z toho, že sa o ne majú deliť s „chudobnými“.

Elitou eurozóny sú „AAA krajiny“ – štáty s najlepším ratingom. Rakúsko, Dánsko, Fínsko, Francúzsko, Nemecko, Holandsko. A mimo eurozóny Británia a Švédsko. V žiadnej z nich si zodpovední politici asi nemyslia, že nepokojné časy ustoja osamote. Už menej sú si však istí, že chcú cez ne plávať s príťažou nestabilných, nekonkurencieschopných, či chudobnejších krajín európskej periférie. Ak pokus o hlbšiu integráciou EÚ resp. eurozóny nevyjde, o to viac ak ho zabrzdí niektorá z periférnych krajín, centrálne krajiny sa zariadia inak. Nebude to zánik Únie. Len vznik klubu vyvolených, určeného pre konkurencieschopné, inovatívne, silné ekonomiky, ktoré sa radi podelia o riziká. Zväzky s tými ďalšími – a ochota pomáhať im – oslabnú. Stavíme sa, či nám niekto pošle pozvánku do AAA EÚ? 

Článok vyšiel v upravenej a skrátenej verzii v denníku Pravda