Začnime tými, ktorých sa to týka najviac – samotnými študentmi. Kto ide študovať taký odbor ako je filozofia – a prečo? Alebo aj niektoré podobné odbory, teda humanitné odbory vôbec?

Ak by niekto z adeptov týchto odborov odpovedal, že preto, aby získal diplom a ako absolvent sa dobre zamestnal, tak by to podľa tradičných prístupov mohol byť aj ten najlepší dôvod pre prijímaciu komisiu na univerzite – neprijať ho! Filozofiu a humanitné odbory predsa mladí ľudia vždy išli študovať preto, že chceli niečo pochopiť (svet, seba samých) alebo riešiť nejaké „vyššie“ otázky (zmysel života, „osudy“ sveta), prípade niečo vytvoriť (filozofické myšlienky, duchovné diela) a pod. V každej spoločnosti vždy existovali ľudia, čo boli dostatočne „idealistickí“ či „nepraktickí“ na to, aby sa odhodlali a podnikli riziko ísť študovať práve filozofiu a humanitné odbory. Takáto motivácia mladých ľudí pre tieto odbory bola vždy „normálna“ – dnes už však nie je či nemá byť? Dnes má byť na prvom mieste u všetkých adeptov všetkých univerzitných odborov presný opak toho – jasné vedomie, čo štúdiom získam a dobrý kalkul, ako a kde sa zamestnám, keď skončím?  

Spoločenská atmosféra, mediálne pôsobenie i oficiálna politika ministerstva školstva hovorí presne toto: nebudeme predsa investovať do študentov/absolventov, a teda ani do učiteľov tých odborov, ktoré sú „stratové“! Meradlom stratovosti je pritom práve percento zamestnanosti absolventov toho-ktorého odboru.

Pokračujme teda otázkou: Kde sa môže zamestnať absolvent odboru filozofia? Inak, t. j. inštitucionálnym jazykom povedané – kde sa vyžaduje alebo kde je predpísané vzdelanie v odbore filozofia? Mohli by sme zostaviť zoznam takýchto inštitúcií/organizácií, ktoré požadujú vzdelanie v odbore filozofia? A ešte inak povedané: Aký je dopyt  po filozofoch na trhu zamestnanosti? Zoznam takýchto inštitúcií/organizácií by sme naozaj mohli zostaviť, hoci by zrejme nebol veľmi dlhý. Tvorili by ho profesionálne katedry filozofie a niektoré príbuzné katedry z oblasti humanitných odborov. Isto doň patria aj učiteľské miesta na stredných školách.

Tento zoznam by teda obsahoval istý počet systemizovaných miest s požadovaným vzdelaním v odbore filozofia. Z toho je zrejme jasné, že katedry filozofie neprodukujú svojich absolventov iba pre vlastné filozofické inštitúcie, kde je dopyt veľmi úzky.

Tu hneď máme niekoľko otázok: kde existuje takýto zoznam u nás? Na ministerstve? Majú ho k dispozícii príslušné filozofické fakulty a katedry? Pracujú s nim? A kto tento zoznam vôbec tvorí? Môžu ho nejako ovplyvniť samotné fakulty a katedry? Obávam sa, že pri všetkých týchto otázkach máme značnú „hmlu“. (Či je to obdobné aj v iných odboroch, najmä tých „praktických“, netuším, ale to všetko isto patrí do kompetencie ministerstva.)

Ak však chceme našim uchádzačom o štúdium už na „dni otvorených dverí“ povedať, kde sú zamestnaní naši absolventi a kde sa môžu uplatniť oni, keď skončia, takýto zoznam sa ponúka ako prvá možná odpoveď.

Pokračujme však ďalej: K uvedenému zoznamu by sme mali priradiť počty absolventov v odbore filozofia, ktorí sú každoročne prijímaní na všetky stupne štúdia tohto odboru u nás a aj počty končiacich absolventov na všetkých stupňoch. Jasne by sa ukázalo, že v „odbore“, t. j. na profesionálnych katedrách filozofie sa môžu zamestnať až absolventi PhD štúdia, treba teda vedieť aj ich počty prijímaných a končiacich. Dôležité je však zrejme uvedomiť si toto:

1.    bez bakalárov nie sú magistri a tých prvých musí byť logicky o čosi viac, lebo sa robí výber, už tu je "odpad" alebo strata – nie všetci bakalári totiž prirodzene budú aj magistri;

2.    to isté a ešte viac platí pre magistrov a doktorov – prvých je nutne viac, nie všetci magistri budú aj doktori;

3.    z toho by sa dalo usudzovať, že iba najlepší bakalári budú magistri a iba najlepší magistri môžu byť doktori a iba najlepší doktori môžu byť profesionálni filozofi, aj to len výberovo (hoci život a prax sú zložitejšie).

Profesionálnych filozofov nikdy neboli masy a ani nebudú. Lenže aby ich bolo aspoň zopár, musí existovať širšia základňa, z ktorej budú vyrastať.

Analyzujme ešte ďalej: kde na trhu sú miesta, ktoré zamestnajú absolventa s diplomom Bc v odbore filozofia? Ktoré to sú? Vieme o takých?

Odpoveď najskôr je: ťažko, skôr nie, neexistujú. Ďalšia otázka teda je: aký zmysel má Bc stupeň štúdia filozofie ako samostatný stupeň? Odpoveď: buď len taký, ako je to v prípade podobných humanitných odborov, alebo žiadny. Ak nám však ide o samotný odbor filozofia, jeho zachovanie a perspektívu, logická odpoveď je: Bc je nutným stupňom pre ďalší, t. j. Mgr stupeň, a to buď štúdia samotnej filozofie, alebo iného príbuzného odboru. A analogicky : kde na trhu sú miesta, ktoré sa dopytujú po Mgr absolventovi filozofie? Ak by išlo len o miesta v samotnom odbore, tak ani on ešte nie je celkom pripravený na takúto prácu, pretože potrebuje ešte absolvovať PhD štúdium.

Aký zmysel má teda, aby sme vôbec udržiavali profesionálne pracoviská v odbore filozofia? Aký je vôbec filozofia odbor, keď nemá na trhu zamestnanosti odbyt? Keď nie je po ňom takmer žiadny dopyt? Je to len historická tradícia a kultúrny ornament národa?

Na tieto otázky sa dá, samozrejme, racionálne a zmyslupne odpovedať, problém však treba formulovať inak: Je vôbec správne hodnotiť všetky odbory (a hoci aj ekonomickú efektívnosť investícii do nich) iba cez kategóriu zamestnanosti?

Prijmime však na chvíľu túto „logiku trhu“ a argumentáciu jej zástancov. Ihneď im musíme všetkým pripomenúť: trh má predsa aj druhú stránku – rovnako ponuku, nielen dopyt. Otázku dopytu po absolventoch filozofie a humanitných odborov sme načrtli vyššie. A táto otázka má svoje konkrétne racionálne riešenia bez akéhokoľvek zahmlievania, avšak v tomto sa v zásade nelíši od ostatných odborov, t.j. od pomeru medzi počtom našich VŠ/katedier/prijímaných študentov/absolventov k „systemizovaným“ miestam v ekonomickej/spoločenskej praxi.

Pozrime sa však na „ponukovú stránku“: otázka znie, akú ponuku pre túto prax predstavuje absolvent filozofie? Alebo akú ponuku vytvára? Jednoducho, čo ponúka absolvent filozofie trhu zamestnanosti a tomu, kto by ho chcel zamestnať? Akými vedomosťami, zručnosťami, schopnosťami takýto absolvent disponuje? Čo vie a čo vie robiť? A komu sa takáto ponuka môže hodiť?

Je zrejmé, že na tieto otázky nemôže nikto, ani žiadny osvietený minister nijako presne odpovedať už aj preto, že každý absolvent filozofie je iný. Avšak toto je druhá možná odpoveď pre uchádzačov štúdia filozofie: každý z nich kvalitou svojej prípravy a výsledkami svojho štúdia vytvára vlastnú ponuku, a to pre celú spoločenskú prax v najširšom zmysle. A práve táto druhá možnosť by mala byť podstatná: zamestanosť absolventa filozofie nezávisí len od počtu „systemizovaných“ miest v inštitúciách/organizáciách, vytvárajúcich trhový dopyt, ale rovnako od ponuky, ktorú títo absolventi predstavujú a tvoria. Ba možno táto druhá možnosť je podstatnejšia než prvá. V tomto smere je dostatok príkladov (aj keď zatiaľ nie u nás, ale v iných krajinách) toho, že dobrí a kvalitní absolventi filozofie sú atraktívnou ponukou vysokého ľudského a intelektuálneho kapitálu, po ktorej siaha každý iný druh kapitálu, čo má primeranú dávku inteligencie a nielen túžby po zisku.  

Záverečná poznámka: je jasné, že katedry filozofie nemajú takmer žiadny vplyv na tvorbu spomínaného zoznamu miest, kde sa od ich absolventov požaduje ako „predpísané“ vzdelanie v odbore filozofie (aj keď si možno predstaviť, že by aspoň nejaký mohli mať). Inak povedané, s dopytovou stránku trhu zamestnanosti nemajú takmer nič spoločné rovnako ako mnoho iných katedier a odborov (ak nie všetky). Preto stratégia ministerstva merať, ale najmä trestať krátením investícií tie vysoké školy a ich odbory, ktorých absolventi sú nezamestnaní, je absolútne pomýlená a svedči ak nie o úplnej nekompetentnosti, tak o úplne chabej analýze situácie. Na čo vysoké školy a ich katedry vrátane filozofie majú nepochybne vplyv, je ponuková stránka trhu a praxe, tvorená kvalitou ich absolventov. Lenže zvýšiť atraktívnosť kvalitných absolventov filozofie nielen pre vlastnú vedecko-výskumnú a vyučovaciu prax, ale aj pre iné oblasti, by znamenalo čosi ako kultúrnu zmenu. A na tu ešte musíme dozrievať.

Bilancovať vstupy/výstupy v oblasti vzdelávania výlučne alebo hoci len prioritne na základe ekonomických ukazovateľov je krátkozraká kultúra, ktorá skôr či neskôr zlikviduje samu seba.