Slováci si zakladajú na svojich horách.

V čase hokejových majstrovstiev som čítala článok, v ktorom autor opisoval univerzálne slovenské nadšenie pre hokej. Tvrdil, že o výsledkoch hokejových zápasov vedia všetci vrátane osemdesiatročných dôchodkýň a odôvodňoval to tým, že Slováci nikdy v ničom neviedli a nevynikali, preto sa držia jediného, čo im kedy vo svete šlo. (Medzitým už jednak v hokeji nevynikajú, jednak je otázka, či je hokejový úspech skutočne „celosvetový“. Je totiž skutočne hodne krajín a národov, ktoré majú dôležitejšie starosti ako hokej.) Nechám však hokej hokejom, nechcem totiž písať o hokeji, ale o horách.

Všímam si totiž už nejaký čas univerzálne slovenské nadšenie horami. Ba dokonca sa priznám, že hoci som k veciam ako láska k vlasti a hrdosť na ňu skeptická, slovenské nadšenie horami –aj tými našimi – zdieľam. Čoho dôkazom je už len to, že píšem o „našich horách“, hoci od „našich hôr“ je už len krôčik k „my sme tu doma“. A práve o to ide.

Ak sa v zahraničí stretne niekoľko Slovákov, často sprisahanecky zdieľajú intímne poznanie slovenských hôr a lyžiarskych stredísk. Na konferencii v  českom Špindlerovom Mlyne sme sa s kolegyňou zo Žiliny zhodli, že v okolí to nie sú túry, iba prechádzky. A výstup na Sněžku? Veď na Sněžku sa ide prakticky po schodoch! Nebudem špekulovať, či je za tým tiež pocit, že aspoň tie hory na Slovensku máme. Jedno je však isté. Svoje hory si nedáme.  

Píšem tento text v Tatranskej Lomnici ráno po výstupe na Rysy. Na Rysy chcel ísť celoživotne môj otec, ale vždy mu do toho niečo prišlo a nakoniec sa tam nikdy nedostal. O to viac bol pre mňa výlet významný. Štyri dni takmer bez prestania pršalo a dnes prší znovu, a ja som celkom v nesúlade so svojou zvyčajnou nedôverou k čomukoľvek iracionálnemu uverila, že včerajšiu síce nie bezoblačnú oblohu, ale aspoň prestávku v lejaku, mi niekto daroval, aby som sa na Rysy dostala. Po ceste  som stretla niekoľkých kamzíkov, ktorí mi dovolili priblížiť sa k nim celom blízko, a ja som im za to poďakovala. Pri zostupe lialo a krásne výhľady si mohol do nitky zmoknutý turista akurát tak predstavovať, pretože skutočne vidieť boli len valiace sa masy hmly. Napriek tomu som si niekoľkokrát pomyslela a určite si to pomyslím znovu, že krajina, v ktorej teraz síce nežijem, ktorú však považujem za svoj domov, je krásna.

Ako dieťa som každé prázdniny chodila s otcom vlakom do Žiliny, kde bývala stará mama. Ako všetky  správne letá u starej mamy (naviac v spomienkach dospelého) to boli letá  vlahé, trávili sa v záhrade, kde na stolíku stál čaj s domácou malinovkou, a kde som sa učila prvé písmená tak, že som ich kreslila vodou na chodník, pretože tu nechodili žiadne autá. (Mimochodom, cestou do Lomnice som sa v Žiline zastavila a ten dom vo štvrti Svojdomov ešte stále stojí, hoci už dávno nie je starej mamy.) Raz niekto napísal, že spomienky na letá u starých rodičov sú detskou chorobou slovenskej literatúry. Súhlasím. Ale aj v tomto som Slovenka. Páčia sa mi hory a mám dobré spomienky na žilinskú starú mamu.

Lenže. Lenže sa človek díva na tú krajinu, na tie hory a, pokiaľ neprší a nie je hmla, na tie výhľady, a pomyslí si, ako sa dá tá krása ľahko zneužiť. Zneužiť sa dajú a často sa zneužívajú aj  spomienky na detstvo. Práve preto, že sú nabité emóciami. A že tá krása je taká nespochybniteľná a nedá sa s ňou nesúhlasiť. Ako som už napísala, od obdivu Tatier k sloganu „My sme tu doma“ je len kúsok. Človek sa díva na tú krajinu a pomyslí si, aká škoda.  Aká škoda, že v tejto krásnej krajine žije toľko ľudí, podľa ktorých  treba túto  krásu chrániť pred cudzími, podľa ktorých je len naša a my si ju nedáme.  

V jeden daždivý tatranský deň som si urobila výlet do nie až tak ďalekého Osvienčimu. V jednom z väzenských barakov je na stene citát ministra spravodlivosti Tretej ríše Otta Thieracka, podľa ktorého „je nutné očistiť nemecký národ od Poliakov, Rusov, Židov a Cigánov.“ Aká škoda, že od Cigánov a inej pliagy by si našu krásnu krajinu prialo očistiť toľko jej obyvateľov. Dívam sa na krásne slovenské hory, na ktoré by bol človek právom hrdý, keby mu hrdosť na vlasť nebola podozrivá. A vravím si, aká škoda, že je táto čistá krása týmto balastom taká zasvinená.