Bývalý európsky komisár pre vzdelávanie získal pochybným spôsobom titul PhD. Irónia zrejme nespozná oddych ani v lete.

Zrejme sa dostane do vyberanej spoločnosti medzi Victora Pontu, Pála Schmitta, alebo Theodora zu Guttenberga. Táto snaha politikov privlastniť si rýchlo a lacno akademický titul je zvláštna a možno hodná dákeho výskumu. Sociológ s PhD (zaslúženým) by nám možno vysvetlil, že už Bourdieu nám vravel, že je za tým pochopiteľná snaha držiteľa politického kapitálu tento konvertovať na kapitál symbolický, pre ľahší pohyb v sociálnom poli a potvrdenie vlastného privilegovaného postavenia. S psychológom by sme si možno mohli pofilozofovať, či je za tým neistota a potreba seba-potvrdzovania neukojených narcistických osobností, ktoré uvítajú každú formu externej validácie.

Toto papalášske pachtenie za titulmi môže mať zrozumiteľné dôvody, ale jednako je zvláštne. Môže to byť potreba vystatovať sa akademickým honorom, titulom, ktorý signalizuje, že jeho majiteľ nie je žiaden „hej alebo počkaj“ a nebude ním ani až sa verejná mienka otočí a on už nebude politicky činný. Taký doktorátik sa zíde, veď potom možno ísť pekne mudrovať na niektorú spriatelenú slovenskú „univerzitu“, napríklad aj o takej európskej integrácii. Alebo je stranícky káder sľubným budúcim kandidátom na politickú funkciu, nuž mu strana zavelí: dorob si titul, nech nie si (hneď) na smiech. Tam, napríklad, u kolegu kádra, hoc aj v neakreditovanom programe, to je fuk, detaily. Potom, až budeš hlava akademicky pomazaná, môžeš byť aj ministrom.

Zároveň však spôsobom, ktorým sa k titulom dostávajú úplne devalvuje ich hodnotu. Vôbec im totiž nejde o to, čo tituly napĺňa a dáva im zmysel: o poznanie a vedomosti. Tituly tak ostávajú len vyprázdnenou, vyschnutou šupkou, zbavenou zmyslu a hodnoty. Inflácia prázdnych titulov je ale neudržateľné, je to v podstate Greshamov zákon aplikovaný pre akademické tituly: zlé tituly vytlačia dobré. V tom je paradox práve tohto pechorenia. Exkluzivita, ktorá robí z doktorátu žiadaný objekt stráca na hodnote s každým úspešným dopachtením. A nestačí, že už sa zhumpľovali magisterské stupne, to už nestačí, nestačia už ani magnificencia srandábilis tzv. „malých doktorátov“, už musia mať aj PhD.

To rozhorčenie, ktoré možno nepočujete, to sú desiatky poctivých doktorandov škrípajúcich zubami, robiacich primárny výskum v úzko špecializovaných oblastiach, ktorí museli skákať cez prekážky stanovené školami, katedrami, vedúcimi prác. Museli prejsť sitom hodnotení, zložiť skúšky, obhájiť svoj výskumný projekt a roky sedieť na zadku, čumiac na blikajúci kurzor. Nemajú za sebou 50 štátnych úradníkov, ktorí im zbúchajú blábol na knižku, nemajú ani len Milana Čiča, prvého ghostwritera, nemajú pusipajtášov, ktorý im prefotenú knihu uznajú ako produkt intelektuálnej práce. Majú len vlastnú hlavu, vlastný výskum, vlastný produkt, ktorý bude alebo je po zásluhe odmenený akademickým titulom doktor. Titulom, ktorý devalvuje s každým tolerovaným politickým fígľom.

Čo s tým? Nuž za komunistov sa to zdalo byť jasné. Táto papalášska titulo-chtivosť bola saturovaná špeciálnym titulom RSDr., čiže doktor sociálno-politických vied. Každý aj vedel, čo je to za titul a nevznikali žiadne nedorozumenia o povahe alebo inteligencii jeho nositeľa. Možno by preto stálo za úvahu vrátiť sa k nejakej forme špeciálneho titulu pre našich politicky činných. Skromne by som preto navrhoval zaviesť titul PPD: papalasiae pusipajtasiaque doctor. Neudeľoval by sa automaticky, úspešný kandidát by musel dokázať antedatovať prihlášku na štúdium ľubovoľnej slovenskej univerzity, papierovo absolvovať neakreditovaný kurz, preukázať, že sa pozná s akademikmi a má s nimi priateľské vzťahy a odovzdať prácu, ktorá je celá alebo sčasti plagiátom, prípadne aspoň nespĺňa viacero formálnych nárokov kladených na bežné akademické práce. Bol by to titul ideálny, lebo je dostatočne exkluzívny a zároveň signalizuje presne to, čo signalizovať má: politické konexie, vychcanosť, lenivosť a intelektuálnu/morálnu nedostatočnosť.