Nespráchnivené korene tejto úvahy som vyhrabal kdesi v písacom stole ako niekoľko poznámok z čias komunistickej totality a disentu.

V súčasnej slobodnej demokracii a v čase voľného trhového hospodárstva by text mal byť neaktuálny ako stará obnosená vesta. Mám však neodbytný pocit, že vestu ušili a vyžehlili včera, ak nie dnes. Alebo zajtra? Stačí dobre otvoriť oči a pozerať sa na okolie a okolnosti nášho času.

         „Nepokúšam sa svet zachrániť, ale v ňom obstáť, to je jediné skutočné dobrodružstvo, ktoré nám v tomto neskorom čase ešte ostáva“ (Friedrich Dürrenmatt). Nepolepšiteľní mesiáši chcú ustavične – a najmä násilím! – zachraňovať, pretvárať, zlepšovať svet (alebo – medzi nami – aspoň svoje konto v banke).

         Je nevyhnutnosť zla i nevyhnutnosť dobra. Zlo je však na tom vždy o niečo lepšie, aspoň opticky, na prvý pohľad. Oboje, dobro i zlo, je akoby nezničiteľné, ale aj nezmieriteľné. Ich dialóg je večný a k dohode neprichádza. Jedinou dohodou medzi nimi je dohoda o boji, stávka o víťazstvo. Sú vedno zviazané. Sú to partneri rovnocenní.

         Zlo sa maskuje, všelijako sa volá, mení svoje názvy, vždy si nachádza krajšie a honosnejšie mená a sprevádza ho blahobyt. Je teda elastickejšie, prispôsobivejšie, oblečené podľa najnovšej módy, oháňa sa najpokrokovejšími heslami. Nevyberá si prostriedky, požičia si aj zbrane dobra. Áno, zlo vie a môže zavše robiť aj veci dobré, kým sa mu to hodí, vraví aj pravdu, pre svoje ciele použije aj charakter, intelekt, ba aj mravnosť pre dočasné spojenectvo, predstiera dobro z taktických dôvodov a tým človeka mätie. Aj preto zlo nemožno dobehnúť a usvedčiť, geniálne uhýba a skrýva sa za frázy hoci o národe, ľude, spravodlivosti a podobne. Lebo je slobodné, je nielen prejavom svojej filozofie alebo pudov, ale aj svojej slobody a moci. („Za takú slobodu nedám ani fajku dymu,“ vraví Dürrenmatt.)

         Dobro vyzerá trochu konzervatívne, staromódne a ťarbavo. Preto sa niekedy zdá byť akési hlúpe, pomalé a ťažkopádne, preto je bezmocné. Má zviazané ruky: zväzuje si ich samo, no zväzujú mu ich aj rozliční nadriadení kvôli rôznym vyšším záujmom. No ostane radšej zotročené mravnými zákonmi, vediac, že iba tak sa môže stať slobodnejším. Keby chcelo mať alebo malo vonkajšiu moc, nebolo by sebou, zmenilo by sa v opak.

         A tu je ten rozdiel, tá drobnosť. Lebo ako inak a podľa čoho by sme spoznali dobro, keď je so zlom tak nerozoznateľne podobné a posplietané? Isteže, bystrým analytickým zrakom a tajomnou intuíciou ho vybadáme. No najmä je tu tá nezanedbateľná maličkosť: Dobro si nikdy nepožičia zbrane ani prostriedky zla. Nespojí sa s ním, ani aby ho preľstilo, nespojí sa s ním ani dočasne, aj keby si na to našlo stovky logických výhovoriek a dôvodov.

         Tí, ktorí sa akosi (náhodou?) ocitli na strane dobra, nemajú vôbec nič. Zbrane zla nevezmú do ruky, toho sa štítia – a inými zbraňami ho neporazia. V čom je teda ešte nejaká nádej? Maličká nádej je v tom, že statočný človek existuje, aj keby bol len jeden, že žije napriek očakávaniam a predpokladom, že sa odrazu objaví. Statočne koná, akosi samozrejme, z povahy, a ani mu inak nenapadne, aj keď ho sprevádza strach. Je svedomím, je sudcom nad katmi.

         A trest nad zlom vykoná zlo samo, jeho vlastná zbraň. Jeho dýka nemá rukoväť. Trest si ono nosí samo v sebe ako organickú, neodňateľnú súčasť. Zločin nepotresce spravodlivý, ale iný zločinec. Nie ušľachtilé zviera proti šelme, vrah nájde iného vraha. Lebo jestvuje aj kontinuita, nadväznosť zla: zlo si zväzuje ruky reťazou kauzality, princíp, na ktorom stojí, je sám proti sebe.

         Úloha statočných a spravodlivých je iná: dávajú zmysel tomuto svetu.