V Európe a pomaly už aj na našom zaspatom Slovensku sa začína omieľať fenomén „značka krajiny“ (tzv. country branding).

Značka Slovenska je dnes vystavená tvrdej stredoeurópskej konkurencii a bez aktuálnych majstrovstiev sveta v hokeji sa len ťažko dostáva do povedomia cestovných agentúr. Na ktorej skale teda postaviť ten hrad so slovenskou značkou? Sme vôbec národ, ktorý stojí za svojou krajinou alebo len kričíme z emigrácie, že sa nič nerobí?

A tak je dnes bežný smrteľný Slovák konfrontovaný s myšlienkou hrdosti na svoj národ. Môžem snáď byť, ako svojho času báčik Jozef z horehronskej obce, hrdý na to, že som z horných Uhrov? Ako sa stotožniť so „slovenskosťou“, keď tu vlajú prápory ponad tupé hlavy rôznych gárd a iných pospolitých tlúp? Stále pochodujú, vlajú NAŠOU vlajkou a opierajú sa, o pre nich evidentne nepoznanú históriu. Ako sa teda prihlásiť k našej krajinke?

Vo svete je všeobecne známe, že sa ľudia hrdo hlásia k svojmu etniku a svojej značke. Chcú byť hrdí na svoju rodnú pooranú hrudu. Určite, aj za hranicami sú známe prípady extrémistov používajúcich symboly toho, ktorého národa. Napríklad Union Jack, britský fenomén, ktorý využívajú a poznajú všetci – od krajnej pravice po viaceré módne domy. Len s jedným podstatným rozdielom - tam sa im podarilo premostiť cez zopár hlavohrudí, ktorí ničili svojou činnosťou posolstvo histórie. Lenže, čo Slovač so svojim dvojkrížom?

Slovenský znak je dnes tak sprofanovaný, že je hanbou ho mať na hrudi (teraz nehovorím o športových zápoleniach), ľahko vás totiž označia za extrémistu. Je pravda, že v histórii je toho málo, s čím sa dá stotožniť (niektorí to hľadajú vo veľkomoravských kniežatách, fabulácia však nie je cesta), ale treba sa pozerať aj na to drobné, ale naozaj naše! Uhorská história je históriou Stredoeurópanov, teda aj nás, nie len Maďarov. Fakt, že si ju jeden národ uzurpuje viac, ako ostatné, neznamená, že sa treba nechať vyprovokovať a ísť obdobnou cestou. Rovnako tak si však treba uvedomiť, že sme boli národom menšinovým a v neveľkej priazni vládnuceho rodu Habsburgovcov. Cesta národovectva však nevedie pochodovaním v uniformách s otupeným zrakom, vedie poznaním a toleranciou. Práve nevzdelanosť plodí intoleranciu...

Človek môže stavať na faktoch a tak byť hrdý na svoju zem, krajinu a jej históriu. Práve stotožnením sa so slovenskými symbolmi musíme postaviť na druhú stranu barikády tých, kvôli ktorým je dnes slovenská identita v hanbe – extrémistov hlásiacich sa k nimi nepoznanej histórii slovenského národa. Tieto symboly nepatria im, ale nám, tolerantným a otvoreným ľuďom, ktorí sa snažia poučiť z histórie a byť na ňu hrdí...

Nemenným faktom naďalej ostáva obdobie totalitného temna. Je isté, že toto otočenie budovania spoločnosti nás, ako národ, poznačilo na veľa rokov. Kultúrnosť a tolerantnosť sa vytratila, objavili sa hamížnosť a „boj na vlastné triko“ pod svetoznámym heslo – „kto nekradne, okráda rodinu“. Preto je niekedy jednoduchá evidencia Slovače v zahraničí – napr. ten, ktorý sa predbieha v rade...Byť kultúrny znamená byť kultivovaný a poctivý. Na všetkých týchto atribútoch je možné postaviť pokornú značku nášho Slovenska.