Ako každá dobrá nadávka aj spojenie kaviarenský ľavičiar má niekoľko podôb.

Briti hovoria o "champaign left", aby ju odlíšili od pracujúcej triedy oblečenej v teplákoch a opitej z teplého piva. Nemci zase o kaviárovej ľavici vzdialenej od skrutkára v automobilke, ktorého životnými zážitkami sú nemecké klobásy na Ibize a Oktoberfest.

 Najpresnejší boli v pomenovaní tejto skupiny Francúzi. Kde inde ako v krajine vzájomného ohovárania sa medzi kaviarenskými stolíkmi mohla vzniknúť trieda parazitov bez znalostí skutočného života, snívajúca o lepšom svete.

Na Slovensku bolo toto označenie populárne už v 50. rokoch minulého storočia, keď ním ľudoví komisári definovali nepriateľov revolúcie - "nepracujúcu" inteligenciu a vzdelaných ľudí odmietajúcich vedecký hypermaterializmus.

Do tejto spoločnosti som sa dostal počas vysokoškolského štúdia. V tých rokoch mi umrela stará mama, no stretnutie so smrťou neznamená, že vieme niečo o tom skutočnom, spotenom živote, ktorý nás, spolu s triednym pôvodom, oprávňuje byť autentickým ľavičiarom.

Po tom, čo mi krátko vyplácali štipendium, som nemal na život čas. Začal som načierno pracovať v trafike. Predávali sme tabak, noviny, VHS kazety práve končili, prichádzali prvé DVD. Robil som desať, dvanásť hodín denne, vrátane víkendov.
Denne som študoval popri práci, kde mi každú sekundu lepilo, že na mňa ako východoeurópkseho ilegála prídu inšpektori a pošlú ma domov.

Po robote som pripravoval recenzie na videohry pre belgický detský časopis, katalóg k výstave cyklu Les Sataniques od dekadentného Feliciana Ropsa a písal som. V noci som občas vyložil vagóny, niekedy som makal v prístave na Rýne, kontajnery z Nemecka bolo treba rýchlo vyložiť, skôr ako príde colná prehliadka.

Všade som stretával príslušníkov kaviarenskej ľavice, študentov humanitných vied bez miesta vo výskumných inštitútoch, vzdelaných, talentovaných, bez perspektívy pracovať vo svojom odbore. Spolužiaci z akaddčiny pracovali ako záhradníci, kolegovia zostavujúci antológiu sumerských nápisov muklovali po večeroch vo fast foodoch. Špecialisti na mediteránny surrealizmus čistili kanalizáciu.

So situacionistami som sa nezoznámil na škole, ale v stánku, kde som natrafil aj na parížsku asistentku dalajlámu, psychiatra s galouiskovým hlasom, ktorý zodpovedal za škandalózne predčasné prepustenie šialeného Pierrota, vraha malých detí, školákov s padnutým hlasom prichádzajúcich si kúpiť pornočasopis, zadlžených novinárov, čo mi zaplatia cigy budúci mesiac, ale možem si na ich účet  zotrieť žreb a nechať si výhru.

  Nemal som čas myslieť na život, aký by ma oprávňoval stať sa tým, čím som, ale nemusel som zarobené peniaze posielať domov, niekam do Vietnamu. Kupoval som si knihy a sedával s nimi v kaviarňach. Niekedy nad ránom, inokedy cez obed, už ako malý som čítaval pána Tragáčika pod perinou, s baterkou v ruke. Čím neskutočnejším sa mi javil náš svet, tým pravdivejšie boli moje knihy.

Ostal som, popri svojej práci, salónnym ľavičiarom, pretože kaviarne a krčmy sú v skutočnosti jednými z posledných miest, kde môžem stretnúť ľudí bez toho, aby som sa musel starať o ich vierovyznanie a politické presvedčenie. No a na Vianoce, po prvých službách Božích, sa tajne mením na salónkového ľavičiara.