Maďarské a uhorské dejiny sú háklivá téma. Nielen v Maďarsku, ale aj v susedných štátoch, ako dokazuje aj nedávny cirkus okolo pohrebu spisovateľa Józsefa Nyirőa. Nečudo teda, že každý pokus o ich interpretáciu takmer nevyhnutne vyvolá kontroverziu.

Známy rakúsky publicista maďarského pôvodu Paul Lendvai sa na tento tenký ľad vybral a výsledkom je kniha Maďari: Víťazstvá a prehry. Keďže Lendvai nie je profesionálny historik, len ťažko mohol niekto predpokladať, že kniha prinesie niečo prevratné z historiografického hľadiska. Ako politický komentátor sa však Lendvai nevyhýba subjektívnym pohľadom, často takým, na ktoré maďarskí, ale ani slovenskí čitatelia nie sú zvyknutí. (Za ostatné národy bývalého Uhorska si netrúfam hovoriť.)

Celá kniha tak pôsobí viac-menej ako jedna dlhá historická esej od človeka, ktorý sa na Maďarov pozerá zároveň zvnútra ako etnický Maďar, ale aj zvonka ako človek žijúci v Rakúsku. Za východiskový bod Lendvaiovho prístupu by sme mohli označiť citát ďalšieho významného zahraničného Maďara, anglického spisovateľa Arthura Koestlera, že byť Maďarom je kolektívna neuróza.

Mýty staré aj novšie

Výsledkom takéhoto duševného rozpoloženia, ktoré nepochybne vyplýva z toho, že Maďari už stáročia žijú v obkľúčení slovanských národov, Rumunov a Rakúšanov, je aj bohatá zbierka historických mýtov siahajúcich od príchodu do novej vlasti cez tragédie pri Moháči alebo Világoši, zrejme neprekonateľný Trianon až po súčasnú politickú situáciu.

Treba otvorene povedať, že Lendvai otvorene stojí na strane zdravého rozumu a hoci akceptuje, že mnohé historické udalosti pôsobili a stále pôsobia na národnú psyché traumatizujúco, pripomína, že pri iných udalostiach majú podobný pocit zatrpknutosti voči Maďarom ich susedia. Tak to už jednoducho býva. Platí však, že staré krivdy sa nedajú vymazať krivdami novými, takže dejinné udalosti treba akceptovať také, ako boli, a namiesto neustáleho nariekania nad Trianonom (Maďari), maďarizáciou (Slováci a iní) a inými traumami z minulosti sa z nich musíme poučiť, aby sme ich zoznam nerozšírili.

Cenné na Lendvaiovej knihe je aj zdôraznenie často obchádzaného faktu, že maďarské dejiny sú do značnej miery aj dejinami uhorskými, hoci v maďarčine sa to jazykovo nedá odlíšiť, a zároveň, že uhorské dejiny nie sú len maďarské, ale ich súčasťou sú aj Rumuni, Slováci, Srbi, Nemci, Rusíni, židia a ostatní obyvatelia dávno mŕtvej monarchie.

Kto je Maďar

Niekedy to vedie až k trocha obsesívnemu pripomínaniu, ktorá postava maďarských dejín má aký nemaďarský pôvod, prípadne ako v detstve alebo aj v dospelosti len lámane hovorila po maďarsky. Samozrejme, každému, kto nie je fanatickým ochrancom čistoty krvi, môže byť v princípe ukradnuté, že Matej Korvín bol pôvodom Rumun, Lajos Kossuth potomok spišských Nemcov (Lendvai na rozdiel od mnohých iných autorov odmieta jeho slovenský pôvod, ale to by bolo na samostatný text), Ferenc Szálasi čiastočne Armén, Nemec a Slovák a János Kádár nemanželský syn slovenskej slúžky.

Ukazuje to však, že maďarskosť je do značnej miery otázka voľby. Maďari sú vo všeobecnosti inkluzívny národ, ktorý rád prijme každého, kto je ochotný sa k nemu hlásiť. Nuž a mal aj obdobie, keď robil Maďarov aj z tých, ktorí o to sami nestáli.

Autor neobchádza ani túto tému, ktorá je v Maďarsku dodnes často bagatelizovaná, a to až tak, že ešte aj vzdelaní mladí ľudia sú vám s úplnou vážnosťou schopní tvrdiť, že pred sto rokmi žiadni Slováci neexistovali. Lendvai však maďarizáciu označuje za bezhraničnú zaslepenosť vychádzajúcu z mesiášskeho komplexu. Aj sám sa však trocha nechal uniesť a trocha ospravedlňujúco tvrdí, že maďarizácia nepramenila z ideológie nadradenosti Maďarov, ale zo snahy o kultúrne povznesenie iných národov.

„Otázka maďarskosti sa výlučne spájala iba s otázkou jazyka. Každý, kto hovoril po maďarsky, bez ohľadu na svoj pôvod, mal v spoločnosti rovnaké šance,“ píše v kapitole o maďarizácii. Je to trocha idealistický pohľad na vec a navyše argument o „kultúrnom povznesení“ trocha pripomína argumentáciu kolonizátorov, ktorí išli civilizovať divochov. Niekto Hotentotov, niekto tótov.

Tisíc rokov hore-dole

Pozorný čitateľ však v knihe nájde aj množstvo dôkazov o tom, že tisícročný útlak, nad ktorým nariekajú slovenskí nacionalisti, je príbeh z ríše rozprávok. Jednak preto, že až do roku 1844 bola úradným jazykom v Uhorsku latinčina a okrem toho aj samotní Maďari čelili odnárodňovacím tlakom, a to predovšetkým na úrovni aristokracie.

Lendvai píše, že v Uhorskom sneme sa v roku 1811 niekoľko žúp postavilo proti uznaniu maďarčiny za úradný jazyk a v protokole o zasadnutí je poznámka, že ani jeden z prítomných aristokratov nevedel po maďarský. V hlavnom meste Uhorska, akomsi Prešporku (Pozsonyi, Pressburgu), sa hovorilo najmä po nemecky.

Neviem, čo a ako sa o uhorských dejinách učia dnešné deti, ale zo svojich študentských čias si spomínam, že učebnice nám toho veľa pozitívneho neponúkli. Možno ešte tak Mateja Korvína a Academiu Istropolitanu, ale inak to vyzeralo, že ťažiskom uhorských dejín boli maďarizácia, zatváranie slovenských gymnázií a Apponyiho školské zákony.

Preto je cenné, že Lendvai prináša aj príbehy ľudí, ktorí stáli na čele Uhorska v druhej polovici 19. storočia a hoci im do ideálu veľa chýbalo, aj v európskom aj uhorskom kontexte boli relatívne liberálni a pokrokoví. Patrili medzi nich napríklad „mudrc vlasti“ Ferenc Deák, Gyula Andrássy alebo József Eötvös. Lendvai označuje túto trojicu za predstaviteľov liberalizmu, ktorí iniciovali zákony o emancipácii židov alebo zákon o národnostiach a zdôrazňovali, že maďarizáciu nemožno používať ako nástroj proti nemaďarským obyvateľom Uhorska. To, že ich nástupcovia sa toho nedržali, je už iný príbeh.

Prekvapujúce je, že autor sa najväčšou traumou maďarských dejín, čiže Trianonu, zaoberá pomerne okrajovo. Označuje ho za rozsudok smrti nad svätoštefanskou ríšou a šokom, z ktorého sa Maďari dodnes nespamätali. Na rozdiel od mnohých iných udalostí tu však svoj vlastný názor drží v pozadí a trianonskej otázke venuje menej priestoru ako kurióznej postave Ignáca Trebitscha-Lincolna. Dokonca som nadobudol pocit, že z dlhodobého pohľadu považuje za väčšiu pohromu prehru s Turkami pri Moháči v roku 1526.

Ak sa knihe okrem chýb, ktoré už spomenuli iní recenzenti, dá niečo vytknúť, tak je to najmä chýbajúci register. Mnohým udalostiam a osobám sú venované samostatné kapitoly, ktoré podávajú pomerne ucelený obraz, ale ak sa chcete vrátiť k nejakým detailom, tak len tápate a hádate, kde by mohli byť. To je pri historickej knihe dosť závažný problém.

Paul Lendvai: Maďari: Víťazstvá a prehry, prekl Marta B.Zágoršeková. Kalligram: 2011, 464 s.

Text vyšiel na inaque.sk