Takže, tu ste mali pôvodne nájsť môj úplne štandardný komentár, ktorý v piatok vychádza aj v denníku Pravda.

Lenže situácia sa mení, a niekedy sa mení prekliato rýchlo. Tak aby sme neboli ako ostatné slovenské médiá, hlásajúce, že Európu čaká v nedeľu „deň D“, komentár bude aktualizovaný. Neurobím to však potajomky, tu vypustiť nejaké slovo, tu zas nejaké pridať. Zmeny vložím do pôvodného textu – nech nám je to ponaučením, že „zásadné otázky“, na ktorých sa u nás lámu priateľstvá, oportunistické kamaradeschafty, mocenské (ba dokonca aj vládne) koalície, sú niekedy z európskeho hľadiska zasmŕdajúce stariny.

S trochou nadsadenia by sa dalo povedať, že v stredu večer sa politicky najdôležitejším miestom v Európe stal na chvíľu Frankfurt. Presnejšie, stará frankfurtská opera. Čo malo byť pôvodne rozlúčkou s odchádzajúcim prezidentom Európskej centrálnej banky Jean-Claude Trichetom, stalo sa krízovým rokovaním ťažkých váh európskej politiky. Angela Merkel, predseda Komisie José Manuel Barroso, stály predseda Rady Herman Van Rompuy, šéfka Medzinárodného menového fondu Christine Lagarde, Trichetov nástupca na čele ECB Mario Dragi, nemecký a francúzsky minister financií, dokonca aj Nicolas Sarkozy, ktorý mal ten večer úplne iné (rodinné a radostné) starosti.

(AKTUALIZÁCIA: Dnes už vieme, že všetko dobre dopadlo, takže napriek všetkým politickým rozporom, francúzskemu prezidentskému páru: gratulujeme.)

Bezprostrednou príčinou krízového stretnutia boli signály, že „finančné trhy“ strácajú s eurozónou nadobro trpezlivosť. O to viac, že pár dní pred summitom, ktorý sa už raz odkladal o týždeň (aj) kvôli nedohode Francúzska s Nemeckom, stále nemajú tieto dve krajiny spoločný názor na niektoré základné otázky: akým spôsobom a do akej miery budú banky angažované na znižovaní gréckeho dlhu, a ako zmeniť (znova) fungovanie dočasného eurovalu. Zásadný prelom neprinieslo ani stretnutie v opere, a tak zatiaľ čo na Slovensku hádame, kto nás pôjde do Bruselu zastupovať, Európa (a partneri vo svete) háda, či bude mať summit vôbec zmysel.

(AKTUALIZÁCIA: Už neháda. Odpoveď od nemeckej kancelárky dostala vo štvrtok večer, pár hodín po dopísaní tohto článku: nedeľný summit z tohto pohľadu nebude mať zmysel. Názorové rozdiely medzi Parížom a Berlínom sú stále príliš veľké, takže summit sa bude opakovať v utorok, alebo stredu na budúci týždeň. Nemecká kancelárka sa pohybuje po tenkom politickom ľade, preto chce o akejkoľvej európskej dohode vopred hovoriť s vlastnými poslancami.)

Niekoľko krát to už bolo povedané, ale pred nedeľným summitom sa to oplatí povedať znovu. Externého pozorovateľa krízy, ktorou sa eurozóna (a EÚ) borí už asi dva roky, by pravdepodobne najviac zarazil zdanlivý paradox: lídri členských krajín sú ochotní prijímať stále drahšie (ekonomicky, i politicky) krízové opatrenia, aby si kúpili (stále kratší) čas, ktorý potom premrhajú.

(AKTUALIZÁCIA: Na tom niet čo aktualizovať. Hádam len otázka: dokedy ešte môžu európski lídri veriť, že problém dokážu odďaľovať sľubom „Nabudúce sa určite dohodneme.“?)

Dôvod? Svoju úlohu určite zohrávajú právne obmedzenia. Do zmeny Lisabonskej zmluvy s nikomu veľmi nechce, mantinely európskeho manévrovacieho priestoru vyrastajú aj z národnej úrovne (napríklad v odmietaní transferovej únie Nemeckom). Okrem toho, politici sú pod dvojitým (a v mnohom dnes protichodným) tlakom európskej zodpovednosti, a zároveň zodpovednosti voči svojim voličom. A možno, ako píše v komentári pre Financial Times, svoju rolu hrá aj psychológia. Eurozóna je veľkou, uzavretou ekonomikou. Každý z jej sedemnástich členov je však malou (áno, aj Nemci) uzavretou ekonomikou. Politickí lídri, ktorí majú riadiť eurozónu, vidia svet cez oči malej, otvorenej ekonomiky, rovnako tak ekonómovia, ktorých zamestnávajú. Preto veria, že sa eurozóna z problémov vyhrabe (iba) šetrením. Preto môžu za príčinu krízy označovať „nezodpovedné hospodárenie“ v krajinách periférie, bez toho, aby sa zaoberali štrukturálnymi nerovnováhami medzi európskymi ekonomikami.

Je to už otrepaná fráza: krajiny v Európe sa delia na dve skupiny. Na malé, a na tie, čo si nechcú priznať, že sú malé. V nedeľu čaká lídrov veľmi, veľmi dlhý summit. Ja osobne by som nestavil veľa na to, že v pondelok ráno budeme múdrejší. V tej druhej skupine ešte stále vidím príliš veľa členov...

(AKTUALIZÁCIA: Ešte že som nestavil. Lebo by som prehral. Obávam sa však, že predpoveď môžem aktualizovať: Ja osobne by som veľa nestavil na to, že v stredu (resp. vo štvrtok) budeme múdrejší...)