Každé štyri roky sa opakuje ten istý rituál: triumvirát politických elít, think-tankov a médií nás s dramatickým pátosom presviedča o historickom, div nie revolučnom medzníku práve týchto volieb. A nie zriedka pri tom používa podpásové argumenty. „Voliť je vaša povinnosť,“ strašil nás svojho času premiér Dzurinda bez toho, aby si lepšie naštudoval ústavu.

 „Tí, ktorí nevyužijú právo voliť, nebudú mať právo kritizovať zvolených politikov,“ vyhrážal sa pred štyrmi rokmi prezident Gašparovič trochu insitným výkladom demokracie. Z hľadiska demokratického občianskeho povedomia sú však oveľa nebezpečnejšie výroky, ktorými politici vedome udržiavajú ľudí v pasivite. Pavol Hrušovský sa ešte ako predseda parlamentu nechal počuť, že občania by mali nechať rozhodovanie na zvolených zástupcoch a nemali by sa starať do politiky mimo volebného procesu. Kandidát SaS Daniel Krajcer v predvolebnom spote nabáda občanov, aby išli voliť, lebo „je to len raz za štyri roky, čo môžete rozhodovať o sebe a o budúcnosti svojich detí“. A volebná líderka SDKÚ Iveta Radičová pozýva ľudí k volebným urnám s argumentom, že „je to jediný okamih, kedy môže radový občan ovplyvniť veci verejné“ a že iné rozhodnutie voliča by bolo nezodpovedné. Potom by nám však mala vysvetliť, prečo v roku 2004 nevyužila svoj hlas v druhom kole prezidentských volieb s argumentom, že si nemala z čoho vybrať. Tento krok jej nevyčítam, práve naopak, chápem ho. Rovnaké pochopenie by som však očakával aj z jej strany pre tých, ktorí odmietnutím účasti na voľbách neprejavujú ľahostajnosť, ale naopak vážny záujem o charakter verejného života. Ak si totiž nemám koho vybrať, môj hlas nevolí, ale legitimizuje moc. A len človek bez elementárnej občianskej vyspelosti sa nechá zvábiť volebným divadlom iba preto, že (povedané slovami Milana Kunderu) politickej demagógii sa podarilo sentimentalizovať vôľu k moci.

     V prvom rade treba vyvrátiť ten nebezpečný mýtus, že voľby sú jediným priestorom v demokratickej spoločnosti, kde môže občan rozhodovať o svojej budúcnosti. Práve naopak. Občan, ktorý má chuť niečo zmeniť, si musí uvedomiť, že vhodenie lístka do volebnej urny je v súčasnej etape vývoja spoločnosti to posledné a najmenej dôležité, čo môže urobiť. Pravidelné uplatňovanie volebného práva na rozvoj alebo čo i len udržanie demokracie už rozhodne nestačí. Napokon, demokratickými voľbami sa dostal k moci aj Adolf Hitler. Musíme sa naučiť, že nič také ako jednorazové nastolenie demokratického režimu a naplnenie záujmov všetkých neexistuje. Často opakujem v médiách i svojim študentom základnú tézu: demokraciu nemožno nastoliť. Nastoliť možno diktatúru. Demokraciu treba neustále pestovať a obnovovať v celej zložitosti sociálnych vzťahov (kde sa prejavuje najviac) ako vzácny kvet. Demokratická participácia je hodnotou samou osebe. Potrebujeme rozvinúť oveľa diferencovanejšiu koncepciu demokracie ako je tá, ktorá bola dosiahnutá v ústavnej praxi. Naším spoločným záujmom by preto malo byť rozšírenie a prehĺbenie demokratickej účasti na všetkých úrovniach občianskej spoločnosti, čo si vyžaduje zodpovedajúcu reformu existujúcich inštitúcií.

     Ak si stále naivne myslíte, že situáciu v tejto krajine ovplyvňujete najviac vy svojou účasťou vo voľbách, potom sa pozrite, aký vplyv majú na každodenné rozhodovania vlád a parlamentov tlaky skupín, ktorých nikto nevolil: lobbistov, finančných skupín, mimovládnych organizácií. Prečo si myslíte, že vaša osobná angažovanosť nič nezmení? Občiansky aktivizmus nie je povolanie, je to demokratická disciplína, je to váš zmysluplný spôsob života v tomto režime. Už dnes vidíme, že rastúca ľahostajnosť voči politickým stranám neznamená, že sa občania nezaujímajú o verejné záležitosti. Naopak, prekvitá záujem o členstvo v občianskych združeniach. Niektoré organizácie ako Ľudia proti rasizmu, Greenpeace a podobne majú už dnes viac členov ako politické strany. Nečudo, veď ak sa váš príspevok k demokracii obmedzuje na to, že pravidelne financujete partokraciu (za každý hlas v parlamentných voľbách dostane politická strana niekoľko eur), potom je naozaj oveľa zmysluplnejšie, keď zaplatíte členské nejakému občianskemu združeniu, ktoré má reálne výsledky alebo potrebnú akcieschopnosť v boji za práva a potreby občanov. Čoraz viac občianskych aktivít je pri presadzovaní záujmov ľudí úspešnejších ako klasické štruktúry politiky. Ich ciele sú zrozumiteľné, transparentné a praktické. Medzi nami, angažovanými dobrovoľníkmi, nájdete veľa ľudí ktorí nikdy nesedeli v parlamente, ale napriek tomu sme prispeli k záchrane detského ihriska i polikliniky, k zrušeniu základnej vojenskej služby, k odhaleniu mnohých podvodov, k schváleniu nejednej pripomienky k zákonu, k zmierneniu absurdných legislatívnych noriem typu Lex Hlinka alebo vlastenecký zákon. Nemyslím si, že ten, ktorý na všetko kašle, ale raz za štyri roky poslúchne výzvu politika a pasívne hodí lístok do volebnej urny, prispieva k demokracii viac ako hrdý a angažovaný občiansky aktivista, ktorý voliť nechodí.

     Samozrejme, mnohým ľuďom i mne osobne je veľmi ťažké pripustiť, že volebné právo ako historický výdobytok vykúpený krvou v storočnom zápase más, by malo byť tak ľahko opustené. Práva voliť sa nemožno vzdať, dnes je však zoči-voči novej globálnej realite takmer neúčinné, ak nie je súčasťou širšieho občianskeho zápasu. Nerozhodujete sa totiž len pri voľbách. Môžete sa rozhodovať každý deň, svojou účasťou na mítingu, zorganizovaním protestu, podpisom petície alebo inou občianskou aktivitou. Váha vášho hlasu závisí v demokracii od vašej občianskej angažovanosti. Akú cenu má teda váš hlas? Pritom cieľom občianskych aktivít nie je nahradiť politiku, ale reagovať na jej rôznorodosť spôsobmi, ktoré prispievajú k rozvoju jej potenciálu. Politik, ktorý by to chcel myslieť so zmenami úprimne, by si musel pokorne uvedomiť, že nie je na čele tohto zápasu, ale v jeho službách ako nástroj nevyhnutného verejného servisu. Musel by pochopiť svoju úlohu ako výzvu konfrontovať súčasný dominantný machiavellistický model politiky (ambícia vládnuť iným) s ideálom otvorenej, participatívnej spoločnosti (túžba vytvárať spoločenstvá rovných). To by sme však museli začať hovoriť o úplne inej organizácii politiky. Dovtedy v nich nepôjde o nijakú „zmenu“, ani o „národno-štátny záujem“, ale len a len o to, kto bude najbližšie štyri roky prečerpávať finančné zdroje smerom k silným ekonomickým hráčom.

     Ak máte koho voliť, urobte to a zoberte si na to svoje najlepšie šaty – je to naozaj sviatok demokracie. Ale ak je to váš jediný čin, ktorý ste ochotný urobiť v prospech vašej vlasti, nešomrite na vládu, ale na seba, lebo máte to, čo si zaslúžite. Zredukovať demokraciu na voľby znamená totiž to isté ako zredukovať kresťanskú morálku na návštevu kostola.

Súvisiace články:

• Liberálna strana leninského typu? Anatómia liberalizmu v podaní Richarda Sulíka
• Bozk smrti demokratickej politike
• Ľavičiari, nevoľte Fica! (Ale potom sa nečudujte)
• Víťazi a porazení
• Voľby 2010 - bez väčšiny ?
• Zazvonil zvonec...
• Kastovnícky socializmus