Americký spisovateľ Jonathan Franzen sa za uplynulých desať rokov stal jedným z najkontroverznejších autorov v USA. Román Corrections, ktorý vyšiel v týždeň teroristických útokov na budovy Svetového obchodného centra (WTC) a istým spôsobom bol nekrológom doby, ktorá sa nimi skončila, prijala literárna kritika s nadšením. Od čitateľov a mediálnych propagátorov plážového čítania sa dočkal invektív a obvinení z intelektuálneho snobstva. Po desiatich rokoch mu vyšiel nový román – Freedom.

Ak britský literárny kritik a recenzent James Wood označil postmoderné romány za knihy, ktoré poznajú tisíc rôznych vecí, ale ani jedinú ľudskú bytosť, oba Franzenove romány by mu mohli stačiť ako dôkaz, že aj moderný román možno zaplniť informáciami o tisícke rôznych vecí a zároveň ho zaľudniť skutočnými, žijúcimi postavami.

Napriek tomu, že Freedom je románom o Amerike, rodine a živote na predmestí, politike, konkrétne tej americkej prezidentov Clintona a Busha mladšieho, životnom prostredí a vojne v Iraku, témy prestupujú život jednotlivých postáv a kolujú v ich krvi. Abstraktné pojmy sa transformujú do každodenných situácií a udalosti posledných desiatich rokov nie sú len pozadím, príslovkou určenia, ktorá s ich životom nemá inak nič spoločného.

Sloboda

Román sa začína technicky dokonalou pasážou – pohľadom zvonka na vzostup a pád rodiny Berglundovcov žijúcej na predmestí St. Paul na americkom stredozápade. Čitateľ si je istý, že prvé strany tejto dosť objemnej knihy, sú predzvesťou jednej veľkej drámy, ktorá však vôbec nebude teatrálna a patetická, ale zúfalo (americky) bežná.

Začiatkom konca manželstva a rodinnej idylky Patty a Waltera Berglundovcov ponúkanej na obdiv všetkým naokolo je moment, keď ich syn využije svoju slobodu a presťahuje sa k svojej priateľke – dcére ich susedov, republikánov. Snáď by na tom nebolo nič zlé, keby sa do vzťahov medzi rodičmi a deťmi, prípadne rodinami na okolí, nemiešali rôzne politické presvedčenia a predstavy o živote. Pretože či už ide o liberálov alebo konzervatívcov, každý má pocit, že jeho životný štýl je nadradený tým druhým, ktorí z rôznych dôvodov žijú v lži. Problémom (amerických) sociálnych liberálov je, že túto pravdu odmietajú prijať. Nikoho nebudú obmedzovať a doslova budú radšej dvakrát do týždňa u psychiatra, akoby susedovi vysvetlili, že stromy pri ich plote píliť nebude.

Stali sa chyby

A tak už v druhej časti románu začína osobný život postáv prestupovať politika. Vlastný životopis Patty Berglundovej, napísaný v tretej osobe a na odporúčanie jej terapeuta, sa volá Stali sa chyby – pasívum, ktoré tak rád používal George Bush. Patty v rodine výnimočných ľudí ničím nevynikala – hrala basketbal, čo však nijako jej rodičov a umelecky aktívne sestry neoslovovalo.

Na vysokej škole sa zamilovala do chronického sukničkára Richarda, z ktorého sa neskôr stal slávny hudobník, ale vydala sa za Waltera, jeho spolubývajúceho a najlepšieho kamaráta. Tento trojuholník namodelovaný podľa ľúbostnej dilemy Nataše z Tolstého Vojny a mieru sa ťahá celým románom. Franzen Waltera, príliš dobrého, čestného a lojálneho muža, jedného z tých, o ktoré ženy málokedy javia živý záujem, viackrát otvorene prirovnáva k Pierrovi Bezuchovovi.

Jednou z tém románu je tak aj pokrytectvo a lož – hoci aj vznešená lož, ktorá má okolie chrániť. Preto Patty klame svojho manžela, preto klame sama seba a presviedča sa, že ho miluje, len aby dokázala udržať pokope (zdanlivo) nefunkčné manželstvo. Na všetko však treba dôkazy a aj Berglundovci sa dočkajú tých svojich. Ako inak – v podobe malých, ale účinných obmedzení slobody, pretože priveľa čohokoľvek škodí a priveľa slobody môže viesť k depresii (alebo mizantropii či až zúrivosti).

Finančná sloboda, ktorú Pattyným sestrám poskytli rodinné peniaze a Richardovi úspech jeho kapely, je pre ich umelecké snaženie obmedzujúca. Kreatívna sloboda sa pravdepodobne neznáša s luxusom a konzumným spôsobom života, ktorý je (už nielen v USA) vystopovateľný aj v tej najbanálnejšej ľudskej činnosti.

Príliš veľa

Druhá časť románu sa odohráva v roku 2004 vo Washingtone, kam sa Berglundovci presťahovali a kde vrcholí Bushova fantazmagória – vznešená lož jedného manželstva je paralelou k upravovaniu faktov a tieňohre amerických médií režírovanej administratívou absolútne nezorientovaných úradníkov a stážistov. Celonárodnej lži v mene lepšieho sveta.

Franzen sa púšťa na tenký ľad – dôležitých, ale zároveň len veľmi ťažko literárne spracovateľných tém, akými sú skorumpované projekty na obnovu Iraku firmy Halliburton a environmentálna kríza. Popri žurnalistických pasážach začínajú tie súkromné pôsobiť až lacno a sentimentálne. Navyše časti, ktoré píše Patty – literárne netalentovaná žena v domácnosti, sú na nerozoznanie od Franzenovho sofistikovaného štýlu. Chyby sa stali.

Franzen nie je Tolstoj. Na otázku, ktorú kladie vo svojich esejách o literatúre, si tak odpovedá sám. Je možné, aby bol čitateľsky populárny román zároveň umelecky a jazykovo hodnotný? Ak sa má venovať takému množstvu tém, potom len ťažko. Každá nová skutočnosť týkajúca sa americkej histórie a politiky alebo vybavenia kuchyne ho vzďaľuje od univerzálnosti, ktorú sa snaží dosiahnuť.

V každom prípade však Franzen dokázal viac ako ktorýkoľvek inýu súčasný americký spisovateľ. Možno nenapísal najväčší román svojej doby (po ktorom americká kritika už roky túži), možno sa mu nepodarilo spojiť štruktúru svojho textu s veľmi zložitou témou, ktorou je sloboda, možno tej irónie a amerických reálií bolo priveľa. Nepochybne však dokázal, že je možné, aby sa z dvojrozmerných karikatúr, ktoré príbeh otvárajú, stali nielen románové postavy, ale skutoční ľudia – so všetkými tými chybami.