Vysokopostavený mladý úradník istého ministerstva nedávno v osobnom rozhovore len tak mimochodom poznamenal, že on si vie predstaviť privatizáciu väzenstva na Slovensku.

Aj preto, že som mal práve rozčítanú knihu českého sociológa Jana Kellera Tri sociálne svety v ktorej okrem iného píše aj o súkromnom väzenstve.

V žiadnej bohatej krajine na svete nie je súkromné väzenstvo rozšírené tak, ako v Spojených štátoch amerických. Je len zhoda okolností, že práve USA sú tiež krajinou s ďaleko najväčším počtom väzňov na svete? 

V roku 1970 sedelo vo väzniciach v USA 200.000 ľudí. Bola to najslobodnejšia doba Ameriky. O päť rokov neskôr ich bol už bezmála dvojnásobok. V roku 1990 ich bol päť a pol násobok – 1 145 000 - v roku 2000 skoro desaťnásobok – 1 930 000. Štatistiky z roku 2009 uvádzajú, že za mrežami sedelo 2.3 milióna občanov krajiny odvážnych a slobodných (the land of brave and free). Je to viac, ako bolo väzňov Gulagu na jeho vrchole. Vo väzniciach a na podmienke je v USA spolu až 7,2 milióna ľudí, alebo 3.1% dospelého obyvateľstva krajiny. Odráža tento rast vývoj kriminality v USA?

Nikde na svete nesedí vo väzniciach väčší podiel obyvateľov ako v USA. V júni 2009 to bolo 748 väzňov na 100 000 občanov USA. Spojené štáty majú menej ako 5% obyvateľov Zeme, ale 25% všetkých väzňov.  V porovnaní s EUrópou väznia 7 a pol násobok ľudí, podobne v porovnaní so susednou Kanadou. Väznia dokonca výrazne viac ľudí ako v poradí druhé Rusko (585/100.000). Pre porovnanie, v Poľsku sedí 212 ľudí/100 000, v Česku 200/100 000, na Slovensku 185, v Maďarsku 153, v Taliansku 113, v Rakúsku 103, vo Francúzsku 96 a v Nemecku 88 väzňov na 100.000 obyvateľov.

Kto sú títo americkí väzni? 39% z nich sú čierni Američania, teda politicky korektnou rečou Afroameričania. Tých je ale v celkovej populácii len 12%, takže miera ich väznenia je 5 krát vyššia ako u belochov a trojnásobná oproti Latinos. Pravdepodobnosť, že sa behom života ocitne vo väzení americký černoch je 29%-ná, u Hispáncov je 16%-ná a u belochov 4%-ná. Dá sa teda povedať, že potom, čo Martin Luther King a hnutie za práva černochov v USA vybojovali zrušenie priestorovej segregácie černochov, do istej miery ju – popri čiernych ghetách ktoré zostali alebo vznikli v mnohých mestách – nahradila segregácia inštitucionálna.

Paradoxne, prinajmenšom od roku 1993 v USA kriminalita nerástla, naopak v podmenkach boomu 90-tych rokov výrazne klesala. S výnimkou vrážd, ktorých je v USA zhruba štvor- až päťnásobne viac ako v Nemecku, Francúzsku či Británii ( azhruba 2-násobne oproti Slovensku a trojnásobne oproti Česku) je miera viktimizácie v USA a v Európe porovnateľná. Kde sa teda nabrali tie masy väzňov? Odpoveď je v zákonoch: masa Američanov vo väzeniach je výsledkom  kriminalizácie drobných krádeží a predovšetkým drog.  Tok „ľudského materiálu“ sledoval tok peňazí.

V roku 1980, na začiatku Reaganovej éry, šlo na väzenstvo v USA len 6,9 miliardy dolárov a na sociálne bývanie 27,4 miliardy. V roku 1990 boli čísla už prevrátené – na väznice šlo už 26 miliárd a na sociálne bývanie len 10.6 miliardy. Výdaje na väzenstvo vtedy rástli dokonca 3 krát rýchlejšie ako výdaje na zbrojenie. Dnes ide v USA na väznenie ľudí desaťnásobok peňazí ako na sociálnu pomoc pre nich.  Symbolom tohto vývoja sa stalo samotné hlavné mesto Washington. V roku 1980 v ňom na štyroch vysokoškolských učiteľov pripadal jeden väzenský dozorca. V roku 1997 už pripadali na jedného učiteľa štyria dozorcovia. V meste s pol miliónom obyvateľov je dnes zamestnaných viac dozorcov ako v celom Grécku alebo Nórsku.

Z väznenia ľudí sa v USA stal skutočný priemysel. K prvej privatizácii väzenia vraj došlo v roku 1983 v štáte Tennessee. V deväťdesiatych rokoch 20. storočia už patril väzensko – priemyselný komplex k piatim najziskovejším odvetviam v USA – popri internete a biotechnológiách. Stal sa z neho tiež tretí najväčší zamestnávateľ v USA zamestnávajúci vyše 700 000 ľudí. Spolu so súdmi a políciou zamestnával okolo roku 2000 penálny sektor 2 milióny ľudí. 

Ak na nič iné, masové väznenie má blahodarný vplyv na štatistiku: viac ako dva milióny väzňov v 5000 väzniciach a vysoký počet ich dozorcov virtuálne znižujú americkú nezamestnanosti o zhruba 2%.

Privatizácia väzenstva sa v USA stala - a u nás by to nebolo inak – ďalšou príležitosťou ako zabezpečiť nekonečný tok verejných financií do súkromných vreciek. Na Slovensku sa tak už stalo v rámci privatizácie zdravotného poistenia, nemocníc a čiastočnej privatizácie penzijného systému. Obe privatizácie, len tak mimochodom, nepriniesli predpovedané zlepšenie zdravotnej starostlivosti ani perspektívu zvýšenia penzií pre súkromných poistencov, ako to malo vyplývať z rétoriky o voľnej súťaže. Žiadna reálna voľná súťaž v podmienkach povinného zdravotného a  povinného súkromného dôchodkového poistenia ani nevznikla.

Tá zásadná poprivatizačná realita dnes je, že pre občana je v podstate úplne jedno, v ktorej zdravotnej poisťovni je povinne poistený -  v nemocniciach a ambulanciách dostane v podstate tie isté služby. Ak chcete lepšie, máte možnosť legálne si priamo zaplatiť v súkromných zariadeniach, alebo dávať úplatky biedne plateným lekárom v tých verejných. Existencia súkromných zdravotných poisťovní plní dobre len jednu funkcie.  Zabezpečuje ako hodinky presné a stabilné,  zákonom garantované zisky vlastníkom poisťovní a to bez najmenšieho podnikateľského rizika. Cena pre spoločnosť je obrovská: zo slovenských lekárov urobila nevoľníkov servilne slúžiacich byrokracii poisťovní. Tam kde kedysi stačila jedna sada výkazov a lajstier treba dnes tri či štyri a patričný počet úradníkov. Samozrejme, že o to menej peňazí dostáva lekár na a za liečenie a o to menej času má pre pacientov.

Rovnako by ani súkromné väzenstvo nebolo o nič lepšie ako to dnešné, bolo by ale veľmi rýchlo  drahšie, pretože do kalkulácie by vstúpili opäť zákonom garantované mastné zisky pre súkromných vlastníkov väzníc. Oproti privatizácii v zdravotníctve a v iných oblastiach verejných služieb však myšlienka privatizácie väzníc predstavuje okrem vyššej fázy okrádania zbohatlíkmi vlastniacim slovenský štát pre občanov ešte ďalšie riziko. Tak ako pri garantovaných platbách do súkromných poisťovní a pri povinnom postení v penzijných fondov, pri štátnych platbách za každého väzňa môže súkromné väzenstvo zabezpečiť svojim vlastníkom vyššie zisky najmä jedným mechanizmom: vyšším počtom ľudí , za ktorých inkasuje – väzňov.

Americká spoločnosť zabezpečuje zisky väzensko - priemyselného komplexu tým, že väzní ľudí za smiešne delikty a drží ich za ne vo väzniciach dlho.  Vo veľkej miere ide o kriminalizáciu chudoby – neúmerné trestanie bedárov kradnúcich drobné nevyhnutnosti pre elementárne prežitie.

Tlak na kriminalizáciu chudoby bude s jej rastom a s prehlbujúcim sa nedostatkom zdrojov sociálneho štátu čoraz aktuálnejšia aj u nás. Už dnes sme svedkami často medializovaných  beztrestných lúpežných výprav mrznúcej chudoby z osád do lesov za palivovým drevom a masové kradnutie na poliach zlikvidovalo v niektorých regiónoch pestovane plodín ako sú zemiaky. Narastajú a budú narastať krádeže chudobných v obchodoch, a to bez ohľadu na ich etnický pôvod. Tento trend posilní medzi frustrovaným obyvateľstvom podporu pre prísnejšie trestanie zlodejov.  Keďže sa jedná o kriminalitu chudobných ľudí  - brutálne rozkrádanie komunálnych,  štátnych a európskych peňazí v úplne iných dimenziách politicky dobre krytými elitami je, a zrejme u nás aj zostane, beztrestné -  ich trestanie finančnými pokutami je bezpredmetné. Niet im čo zobrať.  Absolútna bieda vedie k podstupovaniu aj absolútneho rizika: kradnutie pre hladujúce deti je pritom aj morálne ťažko odsúditeľné,  naopak, chrániť deti pred hladom považuje väčšina kultúr za morálny imperatív a podstupovanie rizika pri tom za obetavosť a hrdinstvo. Pokiaľ ekonomická a sociálna kríza nezmetie štandardy ľudských práv a európska spoločnosť sa nevráti k odstrašujúcim telesným trestom a mučeniu – a z dejín vieme, že aj ich účinok je len relatívny - zostáva len jedna represívna možnosť: väznenie chudobných zlodejov. S rizikom, že väznenie v teplom väzení s pravidelnou stravou, môže byť pre delikventa vcelku prijateľná alternatíva k mrznutiu a hladovaniu doma a pre jeho rodinu výhodná stratégia zníženia životných nákladov počas zimy. 

Európska spoločnosť sa môže rozhodnúť rezignovať na súčasný štandard zabezpečenia základných práv vo väzeniach – tak je tomu dnes napríklad v ruských aj amerických väzniciach - a tak zvýšiť ich odstrašujúci účinok. Väzenia sa tak ale môžu cez väznených aj väzniteľov stať nielen zdrojom ďalšej brutalizácie spoločnosti, ale aj ohniskami epidémií. Tak je tomu v už spomínanom Rusku napríklad v prípade tuberkulózy rezistentnej na celé spektrum antibiotík, alebo AIDS. Americké väznice nezaostávajú: tretina väzňov je v nich zranená behom prvých dvoch rokov väznenia, pol milióna väzňov trpí na tuberkulózu a výskyt ADS je v nich 14 krát vyšší ako mimo väzení. Nie je to v dejinách prvý raz: kvôli chorobám bývala v európskom stredoveku aj vyšetrovacia alebo krátka väzba často efektívne rozsudkom smrti.

Alternatíva je to, čo Európa robí a vďaka čomu má sedem a pol krát menej väzňov, väzníc a dozorcov ako USA – udržanie základných parametrov sociálneho štátu. To bude možné len za predpokladu, že štát dokáže znížiť svoju spotrebu tam, kde sa nekradnú zemiaky, drevo a chlieb, ale kde sa rozkráda v gigantických rozmeroch – pri komunálnych, štátnych a európskych projektoch a kšeftoch, na budovaní „národných“ štadiónov, nemenej národných tunelov a diaľnic, vyplácaní zlatých padákov a kráľovských honorárov politickým nominantom, starostom, či imidžovým a PR konzultantom.

Myšlienka súkromného väzenstva bude jedným z ďalších testov ľudskoprávnych občianskych organizácií. Už dnes rezonuje v mysliach niektorých politikov a úradníkov. Je dôležité začať o nej diskutovať skôr, ako bude spoločnosť postavená pred vládny alebo poslanecký návrh príslušného zákona. Súkromné zdravotné poisťovne a penzijné fondy zabezpečili najmä, ak nie výlučne, ďalšie zbohatnutie už bohatých. Súkromné väznice by okrem tejto funkcie zásadne zmenili aj charakter slovenského štátu ako kultúrnej súčasti Európy. 

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a stáleho zastúpenia Friedrich Ebert Stiftung na Slovensku. Jeho obsah nemusí vyjadrovať názory FES-u