Dva týždne pred tragickým výročím vzniku klérofašistického slovenského štátu sme sa prepracovali k ixtej „verejnej diskusii“ o odluke cirkvi od štátu.

Samozrejme že ani tento krát z nej nič nebude, pretože vládni liberáli zúžili otázku odluky na problém financovania. Všetci vieme, že súčasný stav ponúka veľkým cirkvám viac výhod ako nevýhod. Občas ich predstavitelia síce zatúžia po nejakej forme odluky, alebo, presnejšie po „spoločenskej debate“ na túto tému, no potom si spočítajú príjmy zo štátneho rozpočtu, vydelia ich  pocitom neodškodnenej obete komunizmu a všetky túžby po dospelosti zmiznú ako hriechy po výdatných odpustkoch.

 Príklady mnohých európskych krajín a USA ukazujú, že neexistuje žiaden aritmetický vzťah medzi vplyvom cirkví na spoločnosť a ich financovaním. Naopak, rozličné modely samofinancovania, cirkvených daní, podnikania, vedú skôr k nárastu ich  vplyvu . Napríklad cez investičné fondy a akcie, ovládané duchovnými korporáciami. Vďaka tomu, mohla nedávno anglikánska cirkev pohroziť spoločnosti Caterpillar, že ak svoje  bagre použijú pri výstavbe nových židovských kolónií na palestínskom území,  Arcibiskup z Cantebury predá po nešporoch na e-bay všetky jej akcie, čo povedie k dramatickej dekapitalizácii a možnému zničeniu. Rovnako, aj keď bezúspešne, sa Anglikáni vyhrážali luxusnej módnej značke Burberry, ktorá chcela zatvoriť svoju fabriku vo Walese a preniesť výrobu do Číny. 

 Nemusíme hovoriť o podieloch reformovaných cirkví vo švajčiarskom finančnom sektore, luteránov v nemeckých a švédskych automobilkách, francúzkych katolíkov v gastronomickej turistike, aby bolo jasné, že cirkvi si osvojili neoliberalizmus, ako cestu k obohateniu sa skôr, ako im štáty ponúkli možnosti samofinancovania. Vyhrážať sa preto cirkvám tým, že im zavedieme model, po ktorom skryto túžia je rovnako naivné, ako očakávať, že jedného dňa arcibiskup Zvolenský pohrozí exkomunikáciou každému, kto pôjde 14. marca hailovať na Tisov hrob.

 Odluka cirkvi od štátu preto môže, ale nemusí obsahovať úvahy o financovaní. Oveľa závaznejší je vplyv cirkví na demokraciu. V 2006  Robert Fico obhajoval svoje spojenectvo so SNS pred európskymi socialistami slovami o tom, že sociálny program jeho vlády odobrili aj cirkvi. V radoch liberálnych židov,  notorických antiklerikálov a slobodných murárov vyvolal záchvaty smiechu. Je to iba jeden z príkladov toho, ako si cirkevní hodnostári ochočili slovenských politikov, ktorí sa im tisnú k sutanám vo viere, že podvody s emisiami alebo  privatizácia teplární nevedie do pekla. Podobnú situáciu máme v školstve a v zdravotníctve, kde dochádza k častému spochybňovaniu výučby  dejín, prírodnej histórie, sexuality  a niektorých lekárskych postupov.

 Tento stav  s financovaním cirkví nesúvisí. Ide  o zúfalú  snahu udržať si v spoločnosti vplyv v situácii, keď cirkvi nepredstavujú alternatívu už ani v ich vzájomných vzťahoch. Cirkvi sa dnes  snažia moderne konkurovať gýčom, manierizmus vydávajú za tradíciu a kritické myslenie si mýlia s pokušením. Vo veriacich dokážu, vďaka byrokratizovanej predstave o Spáse, zničiť túžbu po transcendencii a vedomie večnosti. Takéto úlohy si môžu v spoločnosti pokojne plniť bez ohľadu nato, či dostanú peniaze z ministerstva, alebo z predaja zbraní. Od spoločnosti, ktorá je vydeseným svedkom nového sveta sa slovenské cirkvi amputovali  samé, na ilegálnej klinike dejín. A ak im to chce niekto podpísať, tak by mal vedieť, že takéto zmluvy sa v rozprávkach podpisovali krvavými krížikmi.

Text vychádza aj v denníku Pravda