Európsky prezident Herman Van Rompuy bol prvý západný politik, ktorý po vypuknutí krízy v severnej Afrike verejne priznal, že o ľudské práva v tejto časti sveta sa zaujímal len málokto.

Tento výrok však treba spresniť. O ľudské práva v arabskom svete sa nezaujímal nikto – zo západných politikov. Naopak, pôsobí alibisticky, ak sa zrazu európski lídri či americkí politici tvária, že o ničom nevedeli, že ich na stav v týchto krajinách nikto neupozorňoval, že v tomto kúte planéty nemali demokratických partnerov.

  Renomované ľudskoprávne organizácie ako Amnesty International, Human Rights Watch, ba dokonca aj Freedom House (často kritizovaný za ignorovanie porušovania ľudských práv zo strany Spojených štátov) celé roky vytrvalo chrlili správy, stanoviská a výzvy odsudzujúce diktátorské režimy v moslimských štátoch. Ich varovania však politické elity ignorovali. V samotnom srdci západnej moci, v USA, sa objavovali ostré výhrady voči ich dvojtvárnej zahraničnej politike. Keď sa americká veľvyslankyňa v Egypte Margaret Scobey v decembri 2009 nadchýnala tým, akí sú vraj Egypťania veľmi slobodní, denník Washington Post sa v nemom úžase spýtal, či nehovorí o nejakej inej krajine. V redakčnom úvodníku zo 4. januára 2010 americkej diplomatke pripomenul, že tisíce odporcov Mubarakovho režimu sú bité a mučené vo väzniciach, že Egypt je podľa medzinárodnej organizácie Reportéri bez hraníc na 143. mieste zo 175 krajín, v ktorých sa sledovala úroveň slobody tlače, že mnohí predstavitelia demokratickej opozície museli ujsť do exilu pred prenasledovaním. A rovnako Washington Post pani veľvyslankyňu zdvorilo upozornil, že o všetkých týchto prípadoch často písali. Denník si rovnako všimol, že keď sa na ňu obrátili študenti káhirskej univerzity s nádejou a otázkou, aká je pozícia Spojených štátov vo vzťahu k demokracii v Egypte, pani Scobey odpoveď fakticky ignorovala, hoci na tento post nastúpila ako Obamov človek, ktorý sľúbil práve v historickom prejave v Káhire moslimom nový prístup. Treba však dodať, že si nepočínala inak ako jej šéfka, ministerka zahraničných vecí Hillary Clinton, ktorá na tlačovej konferencii v Káhire v novembri 2009 vyhlásila, že Obamova administratíva sa vo vzťahu k Egyptu zameriava na „vzdelávanie, rozvoj ľudských zdrojov a rast ekonomiky“. Ani slovom nespomenula demokratizáciu krajiny. Už pred rokom žiadala americká tlač, aby Biely dom podporil úsilie Mohameda El Baradeja, ktorý z exilu volal po demokratickom Egypte. Už vtedy mal tento nositeľ Nobelovej ceny za mier prezidentské ambície. Západ ho prehliadal až do chvíle, kedy by ho aj bral, lenže doma už nemal podporu. Ešte zvrhlejšie vyznieva fakt, že v čase, keď dal Mubarakov režim uväzniť novinára Ibrahima Eissu za „šírenie nepravdivých správ o prezidentovom zdraví, ktoré poškodili národné hospodárstvo“, Spojené štáty znížili financovanie programov na podporu demokracie v Egypte o 60 percent.

  Američania boli na problémy v arabských krajinách upozorňovaní aj priamo. Riaditeľ Human Rights Watch v USA Tom Malinowski vystúpil 14. júna 2007 pred členmi Podvýboru pre medzinárodné organizácie a ľudské práva Snemovne reprezentantov. Kongresmanov jasne varoval, že Spojené štáty používajú v otázke dodržiavania ľudských práv vo svete dvojaký meter a že to bude mať v budúcnosti negatívne následky na celkové postavenie USA. Upozornil, že náklonnosť k režimom v Saudskej Arábii alebo Pakistane škodí americkému posolstvu o dôležitosti ľudskoprávnej agendy. Malinowski síce vyjadril pochopenie pre bezpečnostné záujmy USA, avšak vzťah k arabským diktatúram zo strany Spojených štátov označil za zbytočne príliš úzky. Poukázal na fakt, že disidenti v takých štátoch ako Egypt alebo Saudská Arábia pochybujú o tom, že Spojené štáty sú skutočne na ich strane. Agendu slobody tu vnímajú ako masku pre iné ciele. Saudská Arábia patrí medzi najbrutálnejšie režimy sveta. Vo väzniciach mučí desaťtisíce ľudí, niektorých politických oponentov zalieva do asfaltu, popravuje aj za verbálne trestné činy, no napriek tomu sa terčom kritiky „medzinárodného spoločenstva“ doteraz nestala. Kráľovská rodina v Rijáde je totiž najbližším spojencom USA na Blízkom východe.

  Prenesme sa do Tuniska. V novembri 1999 som mal česť zúčastniť sa na kongrese Socialistickej internacionály v Paríži. Zo zloženia delegácií v sále som mal zmiešané pocity. Priamo predo mnou sedel nikaragujský vodca Daniel Ortega, ktorý predvčerom vyjadril podporu krvavému diktátorovi Kaddáfímu. Na pódiu exceloval Tony Blair a Gerhard Schröder, po nich sa tam objímali Jásir Arafat s Ehudom Barakom a vystriedal ich tuniský prezident Ben Alí. Mal som 28 rokov a priznám sa, že som vtedy o podstate tuniského režimu veľa nevedel, ale jedno som si pamätal – dva týždne predtým vydali svetové agentúry správu, že vládna moc v Tunisku krvavo potlačila demonštráciu žien za svoje práva. „Čo tam ten robí?!“ pomyslel som si a prvý raz som zapochyboval o hodnotovej profilácii svetovej sociálnej demokracie. Moje prekvapenie dostalo svoj hlbší zmysel o viac ako jedenásť rokov neskôr, keď Socialistická internacionála na svojej webovej stránke v maximálnej tichosti vydala 17. januára 2011 (teda už v čase, keď Ben Alí padol a bol na úteku) stručnú správu, že vylučuje zo svojich radov Ústavné demokratické združenie (RCD), totalitne vládnucu štátostranu v Tunisku! Chlapci z .týždňa si to škodoradostne nevšimli iba vďaka svojej obmedzenosti (povedzme, že tematickej), ale my sa musíme pýtať, ako je možné, že najväčšia politická organizácia na svete, ktorá zdôrazňuje hodnoty slobody a demokracie, niekoľko desaťročí mlčky tolerovala ako svojho člena stranu, ktorá nielenže brutálne potláčala ľudské práva, ale do ilegality vytláčala aj skutočnú sociálnu demokraciu, vplyvné Hnutie socialistických demokratov na čele s nestorom a veteránom demokratickej ľavice v Tunisku Ahmedom Mestirim. Je absolútnym výsmechom hodnôt sociálnej demokracie, keď jej tuniský predák sedel vo väzení a jeho žalárnik a diktátor Ben Alí sedel po boku legendárneho Willyho Brandta na najprestížnejšom sociálnodemokratickom fóre.

  Morálka Západu utrpela v arabských štátoch v uplynulých týždňoch ťažkú ranu. Nie že by tam bola doteraz výnimočne cenená, ale Európe a Spojeným štátom sa darilo udržiavať v tejto časti sveta aspoň formálny rešpekt k hodnotám slobody a demokracie. Washington podporoval tie najhoršie tyranie (z 55 najtvrdších diktatúr sveta podľa Economist Intelligence Index Unit´s of Democracy až 44 patrí medzi spojencov USA, pričom je zaujímavé, že na Slovensku sa médiá zaujímajú len o tých zvyšných 11), ale každý vedel, prečo to robí. Vo všeobecnosti však Západ stále hlásal záujem na globalizácii demokracie. Vypuknutie revolúcií v severnej Afrike tak bolo zároveň testom západných štátov, či to so svojimi princípmi myslia vážne – a všetci vieme, že tento test dopadol katastrofálne. Nikto, kto je pri zmysloch, nemohol očakávať, že obyvatelia moslimských štátov prijmú zvrátenú verziu videnia sveta, že demokracia je to, čo im dovezú na F16-kach a nie to, čo si vybojujú sami.

  Kríza však priniesla jeden podstatný zvrat, ktorý by sme si mali zapamätať – ostrejšie vytýčila hranice medzi skutočnými prívržencami demokracie a jej nepriateľmi. Za demokratov už konečne treba prestať považovať ľudí, ktorí nepodporujú demokraciu ako princíp, ale len ako mocenský nástroj, pre ktorých ľudské práva nie sú uznaním dôstojnosti človeka, ale vyjadrením lojality k veľmoci – podobne ako sme za demokratov nepovažovali predstaviteľov komunistickej diktatúry, ktorí odsudzovali apartheid v JAR, vojnu vo Vietname alebo rasovú segregáciu v Spojených štátoch; lebo to nebol prejav záujmu o ľudské práva, ale súčasť ideologickej taktiky. Mali by sme opustiť malomeštiacku zhovievavosť, ktorá nám káže byť vľúdnejší k takýmto ľuďom iba preto, že sa tešia podpore mainstreamových médií a bratislavskej smotánky – a považovať ich za takých istých darebákov ako tých, ktorí otravujú slovenskú spoločnosť nacionálnym šovinizmom, rasizmom a podporou režimov v Bielorusku či na Kube. Patria totiž do tej istej kategórie. Robert Fico, ktorý navštívil krvavého diktátora Kaddáfího v jeho beduínskom stane, má také isté morálne právo vyjadrovať sa k masakrom líbyjského obyvateľstva ako Mikuláš Dzurinda, ktorý ako premiér v októbri 2004 súhlasil s tým, aby Slovensko hlasovalo za zrušenie zbrojného embarga pre Líbyu. Dnes totiž vďaka tomu Muammar Kaddáfí disponuje dodávkami zbraní z Európy za stámilióny eur ročne a práve tieto zbrane používa diktátor na vraždenie vlastného obyvateľstva. Bývalý minister hospodárstva a poslanec Smeru Ľudovít Jahnátek, ktorý ako jediný slovenský politik vyjadril práve v týchto dňoch uznanie líbyjskému diktátorovi, že na neho zapôsobil ako „vyzretá osobnosť so širokým rozhľadom“, by nás nemal šokovať o nič menej ako bývalý štátny tajomník ministerstva hospodárstva Martin Chren a poslanec SaS, ktorý obhajoval Pinochetov režim; a rovnako tak aj poslanec a podpredseda OKS Peter Osuský, ktorý považuje zhodenie bômb na Hirošimu a Nagasaki za hlboko morálny čin; alebo predseda Zahraničného výboru NR SR František Šebej, ktorý popieral mučenie na základni (alebo skôr v koncentračnom tábore) Guantanámo. Ich trápne výhovorky, že „to je inééé“, majú asi takú výpovednú hodnotu ako popieranie zločinov v jáchymovskom tábore, ktoré sa momentálne snažia postaviť mimo zákon.

 Možno by nad argumentmi týchto ľudí stačilo mávnuť rukou, ale v krajine, kde takéto názory nie sú považované za extrémistické, ale mainstreamové, je potrebné stále vysvetľovať elementárne pojmy a javy. Všimnime si, ako radi používajú historické príklady – robia to však tak nekompetentne, až máte pocit, že ich cieľom je, aby sa na historické fakty zabudlo. Pomocou príkladov z dejín sa dokážu sofistikovane vykrútiť z každej lži. Použijú povedzme Mníchovskú dohodu na ospravedlnenie bombardovania Juhoslávie (vraj ak by sme nekonali, nezastavili by sme zlo), hoci pointa Mníchova je skôr v tom, ako sa na nás veľmoci vykašlú, keď sa spoliehame na spojenecké zmluvy a na Mníchovskú zradu sa ponášalo skôr uznanie odtrhnutia Kosova. A keď chcú ospravedlniť svoj zvrátený názor, že „diktátorov občas podporovať treba“, vytiahnu nejaký historický príklad ako zajaca z klobúka – veď, aha, aj Churchill sa dohodol so Stalinom na porážke fašizmu. Táto argumentácia pokrivkáva hneď z niekoľkých dôvodov. Po prvé, v čase druhej svetovej vojny neexistovala ani Všeobecná deklarácia ľudských práv, ani medzinárodné dohovory o ľudských právach, ani Helsinský záverečný akt, ani nič, čo by štáty právne zaväzovalo dodržiavať určitý štandard v tejto oblasti. Odvolávať sa na takéto spojenectvá je ako ospravedlňovať bombardovanie civilistov tým, že aj Britské impérium v koloniálnych vojnách masakrovalo miestne obyvateľstvo, že aj Cortéz zrovnal ríšu Aztékov so zemou alebo že aj Caesar dal v Galii vyvraždiť milión ľudí. Je to taká istá nehanebná demagógia ako ospravedlňovať holocaust tým, že belgický kráľ Leopold II. uskutočnil v Kongu genocídu ešte obludnejších rozmerov. Konanie dnešných politických aktérov nemôžeme posudzovať na základe príkladov z minulosti, ale len na základe pravidiel súčasnosti. Ale keď už bol použitý v diskurze takýto stupídny argument, pripomeňme si, že Churchill a Stalin sa spojili proti podobe koncentrovaného násilia, ktorá v tej dobe ohrozovala celé ľudstvo. Nie je mi známe, že by malo pre budúcnosť ľudstva takýto dramatický význam spojenectvo s arabskými diktátormi. Má význam len pre mocenské postavenie jednej veľmoci.

  Všeobecná deklarácia ľudských práv je epochálny dokument. Jeho tvorcovia ho koncipovali a chápali tak, že ľudské práva musia byť vo svojej podstate univerzálne (teda platiť kdekoľvek na Zemi) a nedeliteľné (teda že si z nich nemožno vyberať hrozienka, ale treba ich akceptovať ako celok). Stále častejšie sa presviedčame o tom, že demokratov je v skutočnosti veľmi málo, že označenie krajiny za demokratickú vôbec nevypovedá o tom, aké percento skutočných demokratov v nej žije. Dnes sa za demokratickú označuje prakticky každá diktatúra, ale toto deklarovanie má rovnako malý význam ako vyhlásiť nejakú spoločnosť za kresťanskú iba preto, lebo väčšina jej obyvateľov sa formálne hlási ku kresťanstvu. A veľmi dobre viem aj to, že je mnoho ľudí, ktorým sa páči moja kritika protiprávnych vojenských operácií USA, no týchto ľudí nestretnem na demonštráciách pred bieloruskou alebo čínskou ambasádou. Rovnako ako ľudí z nadácie Pontis alebo OKS síce stretnem pred kubánskym veľvyslanectvom, ale zaručene ich neuvidím na demonštrácii proti porušovaniu ľudských práv v pásme Gazy alebo na proteste proti mučeniu na Guantanáme. Róbert Fico by iste podporil našu solidaritu s americkými robotníkmi a učiteľmi, bojujúcimi za svoje sociálne práva, no ako premiér bol zhovievavý k diktátorovi Lukašenkovi, hoci lídri bieloruskej sociálnej demokracie sedeli vo väzení. A medzičasom už zľudovel vtip (no v tomto prípade skôr krutá realita), že nedávno sa vo Washingtone stretol nositeľ Nobelovej ceny mieru za rok 2009 (americký prezident) s mužom, ktorý väzní nositeľa Nobelovej ceny za rok 2010 (s čínskym prezidentom) a spoločne podpísali kontrakt za 45 miliárd dolárov. Takýchto spojencov nepotrebujeme.

  Dvojtvárnosť niektorých ľudí je fakt neuveriteľná. Keď ospravedlňovali následky vojny v Iraku a totálne fiasko pôvodnej zámienky, nechali sa počuť, že nie je dôležitá obrovská nestabilita, ale pád diktátora. Keď vypukla revolúcia v Egypte, prehodili výhybku a svorne tvrdili, že nie je dôležitý pád diktátora, ale stabilita. Títo ľudia si vôbec nerobia ťažkú hlavu z toho, že si odporujú. Spoliehajú sa na to, že u nás nie je dôležité, čo sa deje, ale ako sa to vysvetlí, že realitu sa snažíme skôr vytvárať ako pochopiť ju. Lenže následky negatívneho vplyvu Západu na dianie v arabských krajinách môžeme zatajiť  tu, ale nie tam. Preto sme potom takí prekvapení, že moslimovia odrazu nereagujú tak, ako by sme od nich očakávali na základe interpretácie vývoja niektorých našich analytikov a politikov. Opona spadla, masky sú strhnuté. „Demokracia sem, demokracia tam,“ hovorí dnes bezpečnostný analytik Ivo Samson, ešte pred pár rokmi popredný propagátor demokracie na Blízkom východe podľa predstáv Georga Busha, a ja jeho poslaniu rozumiem viac ako tuší.

  Demokracia je vo svojej podstate ešte stále ideál a jej vyznávačov skôr ubúda. Ak jej chceme dať šancu, musíme ju dodržiavať principiálne a za každých okolností, nielen vtedy, keď je to pre nás výhodné. Inak nebude ako zásada dôveryhodná. Ľudia vo svojej podstate túžia po tom, aby vzali svoj osud do vlastných rúk, aby mohli svoje životy spravovať autonómnejšie a slobodnejšie. To je hlboká demokratická viera. Revolúcie, ktoré otriasli severnou Afrikou a Blízkym východom, nie sú vo svojej podstate ani islamistické, ani panarabské, to je hlboké nepochopenie podstaty veci. Ich korene sú sociálne. Sú súčasťou globálnej krízy a svojou kvalitou sa čoraz viac ponášajú skôr na revolučný rok 1848 ako 1989, no ani jedno prirovnanie nie je dostatočne výstižné. Ešte stále dôsledkom toho, čo sa deje, rozumie veľmi málo ľudí. Tí, ktorí strašili nástupom radikálneho islamizmu v Egypte, musia byť teraz poriadne zmätení, keď vidia, že arabským demonštrantom už vyjadrujú podporu tak Spojené štáty a Európska únia, ako aj Al-Kaidá a Irán. Pôvodné špekulácie, že ide len o prestavbu arabského sveta, búra skutočnosť, že iskra preskočila už aj do USA. Protestuje sa v Ohiu, masové demonštrácie zachvátili Wisconsin a námestník ministra spravodlivosti štátu Indiana Jeff Cox navrhuje zastaviť rodiacu sa revoltu streľbou do demonštrantov ostrými nábojmi... A zajtra má demonštrovať Londýn. Je najvyšší čas pochopiť, že kríza, ktorá zachvátila planétu v roku 2008, sa nekončí, že vstupuje do svojej novej, oveľa dramatickejšej fázy a že zmení svet na nepoznanie. Cena potravín stúpa a cena ropy už stúpať neprestane. OSN predpovedá do desiatich rokov 50 miliónov environmentálnych utečencov, ktorí už nemajú čo stratiť a tiahnu do Európy ako barbari na Rím. Nebude ich možné zastaviť. Schengen bude voči tomuto náporu práve tak bezmocný ako kedysi Limes Romanus. V dôsledku toho bude rásť napätie a extrémizmus aj vo vnútri samotnej západnej spoločnosti. Toto nie je globálna vzbura. Toto je civilizačná premena.

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a stáleho zastúpenia Friedrich Ebert Stiftung na Slovensku. Jeho obsah nemusí vyjadrovať názory FES-u

Súvisiace články:

• Egypt sa vydaril
• Dnes Tripolis, zajtra Rím
• Egypťania už nechcú Egypt, aký bol
• Revolúcia v hidžábe
• V Egypte nejde o Izrael
• Egypt a my
• Sociálne revolty v Tunisku a Egypte
• Smrť na Níle
• Južný Sudán, kronika ohlásenej samostatnosti
• Plamene revolúcie