JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Kam miznú regionálne rozdiely

Priepastné regionálne rozdiely Slovenska sa často spomínajú medzi najzávažnejšími problémami nášho štátu. V tejto veci sa zhoduje ...

[Štefan Domonkos]

Turecko na križovatke

Na prvý pohľad sa zdá, že život v Istanbule sa nezmenil. Na cestách sú zápchy, ľudia sa ponáhľajú na trajekt alebo na autobus. Už ...

[Joachim Becker]

Ľudské práva neonacistov aj utečencov sú rovnaké

Predvčerom bolo 10. decembra, Medzinárodný deň ľudských práv. No oslavovať toto výročie vo chvíli keď na Maďarskej hranici, v Tompe, ...

[Peter Weisenbacher]

Arkadi Zaides –Rozhovor

Kríza žánru | Editorial | Ján Sklenár | 03.11.2015

_ma_small

Zábery, aké poznáme z médií – muži hádžu kamene, kdesi horí dom, vojaci strieľajú. Násilie sa deje na územiach okupovaných Izraelom, my ho sledujeme na projekčnom plátne. A je to práve izraelský tanečník, ktorý ho komentuje originálny spôsobom – prostredníctvom svojho tela napodobňuje pohyb tiel na plátne. Najskôr ľahostajne, potom stále vášnivejšie.

Becelem (Informačné centrum pre ľudské práva na okupovaných územiach), iniciovalo v roku 2007 projekt, v rámci ktorého palestínski dobrovoľníci žijúci v najkonfliktnejších oblastiach – na západnom brehu Jordánu – snímali na videokamery konfliktné situácie s Izraelčanmi. Cieľom projektu bolo zdokumentovať porušovanie ľudských práv a odkryť izraelskej aj medzinárodnej verejnosti realitu života na okupovaných územiach.
Arkadi Zaides, mladý izraelský choreograf a tanečník, na tento projekt nadviazal, aby sa vo svojej sólovej tanečnej inscenácii ( Archív) vyjadril k zložitej otázke izraelsko-palestínskych vzťahov, ale pýta sa aj na to, aký je potenciál násilia prítomného v každom jednotlivcovi a akú cenu spoločnosť platí za regulovanie tohto násilia.

Ako vznikla myšlienka spracovať túto tému a ísť do takéhoto projektu? Ako vyzeral výskum a zber samotných dát?

Prvé, možno až želanie, urobiť toto predstavenie a ísť do takéhoto projektu samozrejme vychádza z prostredia, v ktorom sa pohybujem a aj z toho, že sa dlhodobo venujem politickej situácii medzi Palestínou a Izraelom. Táto práca je výsledkom dlhej cesty. Aj v predchádzajúcich predstaveniach som pracoval s dokumentárnym materiálom, predovšetkým s fotografiou. Mal som jednoducho víziu, že samotný dokumentárny materiál, ktorý som mal k dispozícií, rozšíri divadelnú perspektívu a takisto dostatočne dobre zaujme diváka. Takže keď som mal možnosť vidieť materiály a nazrieť do archívu Becelemu (pozn. Informačné centrum pre ľudské práva na okupovaných územiach) a videl som všetky tie rozmazané obrazy nahrávané s trasúcimi sa rukami, ktoré zachytávali pohyb osôb a ľudí a práve ten pohyb bol tak príznačný pre dramatickosť situácií, uvedomil som si, že by to mohol byť ten správny materiál, ktorý by dokázal „zatriasť“ aj divadelným priestorom.

Umenie má dozaista nástroje na to, ako poukazovať na rôzne problémy. Ako o nich vyvolať spoločenskú diskusiu. Palestínsko-Izraelský konflikt nie je jednoduchý (pochopiť ho nie je jednoduché). Dokáže vôbec nezainteresovaný divák pochopiť tento problém zo sedadla v divadle, ak s ním nemá takmer žiadnu skúsenosť a dostáva sa len k čiastkovým informáciám prostredníctvom médií?

Práve o Palestínsko-Izraelskom konflikte média informujú až príliš. Možno v porovnaní s ostatnými konfliktami okolo nás, sa mu venujú asi najviac.

Myslíš teda, že to s medializáciou preháňajú, čo nie je dobré pre samotný konflikt? Ako to máme chápať?

Nie, myslím, že je to jednoducho realita. Samozrejme súvisí to s viacerými faktormi a veľmi úzkym prepojením monoteistického náboženstva a politiky v Izraeli. Je tu samozrejme aj veľa iných záujmov. Ale keď hovoríme o medializácii, je tu do istej miery zaručený dopyt po obrazoch z tejto konfliktnej oblasti. A nemyslím si, že by diváci museli mať nevyhnutne skúsenosť s týmto konfliktom, aby ho pochopili, pretože už sa naň pozerajú niekoľko desaťročí. Takisto si nemyslím, že existuje nejaká univerzálna skúsenosť, každý prichádza z iného prostredia a má svoje skúsenosti, a vie si na ich základe vytvoriť svoj osobitý vzťah a názor k akejkoľvek konfliktnej udalosti.

Našiel si naozaj veľmi zaujímavý a originálny spôsob ako na javisku hovoriť o tomto probléme. Využívaš už spomenutú videoprojekciu, na ktorej môžeme vidieť krátke, amatérske zábery. Ty sám na javisku pôsobíš ako pozorovateľ pohybov, gest a situácií. Prečo si zvolil tento prístup a takúto metódu?

Som choreograf, takže študujem pohyb a snažím sa aj odpovedať pohybom. Takisto metodológia, ktorú používam v tomto predstavení, je založená na extrakcii existujúcich posunkov a gest. Tie sú najprv premietané a potom ich vkladám do svojho tela. Akumulujem ich vo svojom tele a skúmam. Toto je dôvod pre zvolenie formy prejavu a súvisí to aj s mojou túžbou čítať celú situáciu cez médium, akým je naše telo. Takže telo sa pre mňa stáva najdôležitejším nástrojom pri spojení s tým, čo sa odohráva najprv na obrazovke a potom na javisku.

S akými reakciami publika na svoje predstavenie si sa stretol v rodnom Izraeli?

Samozrejme názory a reakcie na moje predstavenie v Izraeli sú rôzne. Mohol by som ich asi rozdeliť na dva tábory. Ľudia, ktorí prídu na predstavenie sú samozrejme priamo konfrontovaní s daným konfliktom, mnohí z nich majú osobnú skúsenosť. A potom je tu aj tá druhá skupina, ktorá predstavenie nikdy nevidela a aj napriek tomu sa k nemu vyjadruje. Ide predovšetkým o ľudí s veľmi pravicovým vnímaním, ktorí sa politicky angažujú a snažia sa stopnúť tieto moje projekty a zastaviť aj ich financovanie.

Ako by si priblížil situáciu v Izraeli z hľadiska podpory takýchto projektov a umelcov, ktorí otvárajú tak citlivé a konfliktné spoločenské témy?

Od minulého roka som svedkom pokusov o zastavenie svojej práce. V Izraeli už je pár umelcov-performerov, ktorí sa ocitli na „čiernej listine“ a štát zastavil financovanie ich projektov. Takže naozaj si myslím, že sme momentálne vo fáze, kedy sloboda prejavu a sloboda vyjadrovania je pre nás skutočnou výzvou. Samozrejme, že nikdy nenájdeme konsenzus v otázkach, ktoré sa snažím otvárať. A som si absolútne vedomý toho, aké ťažké je hovoriť o konfliktnom správaní vlastnej komunity, ale nezaoberať sa tým a nehovoriť o tom je ešte horšie. Je to akoby ste si predtým zatvárali oči a stávali sa súčasťou existujúcej reality. A to nás nerobí lepšími, práve naopak, zabraňuje nám vidieť to, čo je našou súčasťou a aj tvaruje našu vlastnú komunitu.

Bookmark and Share

Hodnotenie

6

Tento článok zatiaľ hodnotilo 88 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2018 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist