dotyky, časopis pre mladú literatúru a umenie som sledoval v podstate od jeho vzniku. na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov prinášal do našej socializmom zatuchnutej literatúry a kultúry závan čerstvých vetrov. neskôr, v druhej polovici „sladkých“ deväťdesiatych, som do dotykov aj prispieval.

. s nástupom brendzovej „administratívy“ sa vlajková loď mladej, nekonvenčnej, nezávislej, alebo ak chcete súčasnej literatúry začala potápať. s číslom 03/08 dopadla na pomyselné dno, keď bez akejkoľvek kontextualizácie uverejnila básne vojnového zločinca radovana karadžiča. dotyky sa tak len pridali, respektíve splynuli s názorovým prúdom, ktorý už dlhodobo vyviera z „intelektuálneho“ prostredia postkomunistickej organizácie spolku slovenských spisovateľov (sss). tá okrem dotykov vydáva aj literárny týždenník, ktorý sa svojou nacionalistickou orientáciou nikdy nejako zvlášť netajil. šéfredaktor ďalšieho národne orientovaného periodika – slovenských pohľadov, ktoré karadžiča publikovalo, štefan moravčík, tiež člen sss, vidí kvality karadžičovej poézie rovnako ako jeho o dve generácie mladší kolega brendza a svorne vyhlasujú, že karadžič je dobrý básnik. podobné vyhlásenia len vypovedajú o ich intelektuálnej úrovni, ktorá im očividne bráni rozoznať poéziu od akejsi svojskej autopsychoterapie, ktorú radovan karadžič, odsúdený za zločiny proti ľudskosti praktizuje. keď si totiž spojíme minulosť tohto človeka, ktorá je asi väčšine bežných ľudí dostatočne známa, s jeho spontánne vychŕlenými básňami, bez väčšej námahy zistíme, že ide skôr o položku do chorobopisu. jednoducho povedané cíti každý, či už ide o čašníka, murára, kuchára, inžiniera, insitného šéfredaktora brendzu, alebo vojnového zločinca radovana karadžiča. možno nejeden čašník, murár, kuchár či inžinier v špecifickom rozpoložení mysle aj niečo na papier napíše. len málokto z nich v tejto snahe vydrží a len úplné minimum sa rozhodne svoje citové výrony poslať do nejakej redakcie. a ak sa teda tak stane, nikto im to neuverejní, pravda s výnimkou borisa brendzu, ktorý zrejme považuje dumkanie zločinca nad svojim totálne, ale totálne zbabraným životom, za poéziu.

skúsme sa teraz pozrieť na celý problém publikovania básní mizerného básnika a vojnového zločinca z trochu hypotetického uhla pohľadu. predpokladajme, že karadžič by písal naozaj výbornú poéziu, ktorá by teda nebola založená na spontánnosti, ale intelektuálnom výkone, ako je to pre každé umelecké dielo a teda aj poéziu bežné. je to naozaj len hypotéza, pretože si myslím, že taký človek by nemohol mať na svedomí tisíce ľudských životov. ale dajme tomu, že by sa takto mysliaca bytosť nestotožnila s princípmi humanizmu, ale naopak, konala by neľudsky. nuž, ani v takomto prípade si neviem predstaviť publikovanie básní bez náležitého kontextu, poprípade analýzy, pretože sa tak zámerne manipuluje s históriou. Kam môže konkrétne viesť takéto manipulovanie, sme mali možnosť vidieť práve na balkánskom konflikte.

ako sa na margo karadžiča vyjadril popredný slovenský básnik ivan štrpka „určite to nie je básnik, ktorého by sme si mali všímať.“ neostáva mi nič inšie, ako s ním súhlasiť a vyjadriť len smútok nad tým, že mladí ľudia si ho kvôli dotykom musia všímať. ostáva len veriť, že majú viac rozumu ako redakcia dotykov a slovenských pohľadov a vyhodnotia si tieto „obyčajné veršovačky“ (opäť citát ivana štrpku) tak, ako si to zaslúžia.

kdesi v neprehľadnej sieti internetu som sa dostal k sloganu z nadpisu. zdal sa mi úplné trefný pre túto situáciu. potom som začal nad ním viac uvažovať. človek by si aj myslel, že karadžičovi slipy zhoreli a vie pravdu o plameni, avšak po prečítaní jeho krátkych riadkov mi je jasné, že to tak nie je a pokánie nenastalo. brendza, moravčík a spol. majú oproti nemu jednu výhodu – po tom, ako vyvolali tento medzinárodný škandál a vrhli tieň na našu krajinu, im slipky obhoria aspoň trochu a snáď sa spamätajú.

Autor je spisovateľ a šéfredaktorom literárneho časopisu Vlna

Súvisiace články:

• Malé veľké Srbsko
• Vojnoví zločinci našich čias