Z jedenásteho septembra 2001 si veľa nepamätám. Ak by som si chcel popisovať svoj šok, strach, údiv, zmätenie, hnev, sympatie, vkladal by som tam emócie iných ľudí.

Pamätám si len, že sa niečo dialo. Po univerzite sa šírili nepokojné zvesti, až sa všetci ponáhľali k najbližšiemu televízoru. Spomínam si, ako som sedel, sledoval správy, sledoval, sledoval. Nepamätám si myšlienky či pocity. Zaujímalo by ma, koľkí si ich naozaj pamätajú, a koľkí si pamätajú len myšlienky a pocity vypožičané od iných. Pamätám si len, že sa niečo dialo.

O Spojených štátoch často hovoria ako o mladej krajine, kde sa vždy všetko mení, niečo deje. Nič nie je vzdialenejšie pravde. USA majú ústavu, posvätnú ako Biblia, prijatú v roku 1788. Odvtedy pribudlo len 27 krátkych dodatkov. Majú dve politické strany, pevne zakorenené od roku 1860. Na ich území sa nebojovala medzinárodná vojna od roku 1815. Revolúciu ani prevrat nepoznajú od 1776-83. (V rovnakom období prešlo Francúzsko piatimi autokraciami, piatimi republikami, a jednou Komúnou, Nemecko bolo zjednotené, rozdelené a opätovne zjednotené, Slovensko prešlo cez šesť či sedem štátov, podľa toho ako to počítate, Irak sa stal nezávislou krajinou a Afganistan hlavným bojiskom Veľkej hry a Studenej vojny.)

Američania sú vychovávaní vo viere, že o všetkých dôležitých otázkach sa rozhodlo už dávno. Máme trhovú ekonomiku („najsilnejšiu na svete“), demokratický systém (prvá skutočne „slobodná krajina“), životy v nadbytku (v „najlepšej krajine sveta“) a nesieme bremeno globálnej hegemónie (ponechajme mimo Čínu a Rusko). Svet okolo nás plynie v sérii zábavných šou (ceny Grammy, prezidentské voľby, nový hollywoodsky trhák, zahraničná vojna) a myslíme si, že zvyšok sveta je zabávaný nami. Nevieme si však predstaviť, že by sa tam dialo čokoľvek globálne historicky dôležité. Veci, ktorá sa udiali u nás doma, sa snažíme zabudnúť, alebo ich premeníme na zábavu (zrušenie otroctva, o storočia neskôr, než inde vo svete, zrodenie svetového odborového hnutia v chicagskom Haymarket, americkí burzoví špekulanti, ktorí rozpútali Veľkú hospodársku krízu, revolučné 60. roky...) Krajinou bez histórie ju robí jej vysoký vek, nie jej mladosť – tak prekliate dlho sa tu nič nezmenilo.

No na 11. septembri je dôležité – a to si pamätám – že sa stal práve vtedy, keď sme boli pripravení na nejakú zmenu. Severoamerickí aktivisti, utopisti, progresívni, a vo všeobecnosti ľudia náchylní veriť, že svet môže byť o niečo lepší, sa zvyčajne obracali na iné krajiny, aby uzreli svetlo v temnotách. Vo Francúzsku, Taliansku či Mexiku, tam ľudia vedia ako bojovať! No 10. septembra už existovalo sociálne hnutie aj v Spojených štátoch.

Prvý krát som to zažil prostredníctvom série študentských kampaní za medzinárodné práva pracujúcich, proti ekologickej deštrukcii, za solidaritu s hnutiami rodiacimi sa v takzvanom Globálnom juhu. Kampane sa prepojili do sietí, siete explodovali v masovom volaní po alter-globalizácii (médiami, ktoré vždy meškajú za dobou, nazývanej „antiglobalizáciou“). A keď sa na zasadnutí Svetovej obchodnej organizácie v 1999 zišla „bitka o Seattle“, aktivisti začali zisťovať, že sa niečo deje – priamo tu, medzi nami. Aktivistické kampane sa množili, protesty rástli, uhladení darebáci, ktorí si svet strčili do vreciek, začali konať pod tlakom strachu. Po prvý krát od 60. rokov (toho momentu vzrušujúcej odchýlky) sa zdalo možné, že zmeníme svet – či dokonca niečo ešte neuveriteľnejšie, že zmeníme Spojené štáty. Čakali sme, že sa niečo stane.

Jedenásteho septembra 2001 sa niečo stalo. Nie však to, na čo sme čakali. Stalo sa to bez nás. Nepamätám si, že by som si vtedy tieto veci spojil – naše číre očakávanie niečoho nového, a jeho prerušenie spoločným civením na výjav živo vysielaného kolapsu. Ten deň si však pamätám ako symbolický prelom medzi tým, čo prišlo potom, a čo bolo predtým. Zrazu hovorilo naše hnutie zastaraným jazykom. Teraz bolo všetko o blížiacej sa vojne. Na iných miestach možno prišla zmena viac postupne, no na americkej univerzite som ju cítil náhle. Namiesto našich predchádzajúcich stratégií pre lepší, zmenený svet, sme sa zúfalo snažili spomaliť tempo masového ničenia.

Tento prelomový moment sa samozrejme málo podobá na to, čo dnes čítam v sentimentálnych správach. Nepamätám si, že by som niekedy žil v tom zlatom veku prosperity, bezpečnosti a mieru, ktorý mal existovať pred osudnými „udalosťami“. Pamätám si ekonomiku prechádzajúcu z krízy do krízy (čo vhodne ospravedlňovalo neustále zhoršovanie našich životov), pamätám si pretrvávajúcu vojnu (Nikaragua, Panama, Irak, a starší v našej rodine majú stále pálčivé spomienky na Guatemalu, Grenadu, Vietnam, či udalosti z 11. septembra 1973 v Chile). Pamätám si ovzdušie neustáleho strachu (teroristickí Líbyjčania, rastúce Japonsko, temní zločinci v slumoch, neznámi imigranti z južných púští, masové prepúšťanie a zatváranie fabrík). To všetko patrilo k štandardnej zábave. Boli to jednoducho akceptivané podmienky našej temnej idyly.

Jedenásty september pre mňa neznamenal prechod zo žiarivej nevinnosti. Bol symbolom začiatku návratu, po období nádeje, k normálnemu stavu krízy, vojny a strachu. Dátum som si zaznamenal spomienkou na stratené pokusy o zmenu. Dvanásty september si zapamätám cez mnohé pokusy, ktoré stále prebiehajú, a ktoré ešte len prídu.

Súvisiace články:

• Desať rokov po jedenástom
• Kerouac kontra Bush
• 12. september
• Hannibalove slony