Pár dní pred parlamentnými voľbami máme celkom zaujímavú situáciu. Sily oboch hlavných táborov, konzervatívcov (Smer a jeho dva satelity) a opozície sú mimoriadne vyrovnané.

Vyrovnaný ale vôbec nemusí byť volebný výsledok. Štyri strany (HZDS, SNS, Most-Híd a SMK) sa pohybujú na hranici zvoliteľnosti. Ďalšia (SaS) je  nová, nabaľuje protestné hlasy, jej výsledok môže tiež vyzerať všelijako. Pomerne náhodná distribúcia volebných nálad v deň hlasovania môže prevahu celkom dramaticky vychýliť jedným alebo druhým smerom.  

A to je v podstate jediná vec, ktorá je na týchto voľbách zaujímavá. Základný vzorec politickej debaty je už roky rovnaký. Jedna časť voličov sa cíti ostro ohrozená vývojom, zmenami. Títo voliči pudovo a dôrazne neznášajú dobre ušité obleky a prejavy prekypujúce cudzo znejúcimi slovami. Boja sa, že nové elity zhoršia relatívne postavenie v spoločnosti im, jednoduchým ľuďom, a zmenia ich dôverne známy svet. A v tom majú, úprimne povedané, pravdu. Upierajú sa teda k niekomu, kto ich má ochrániť.

Smer - strana, ktorú vyrobili médiá

Tým záchrancom je dnes Smer. Strana, ktorej obrovské PR urobili médiá, keď ju donekonečna označovali za sociálnu či socialistickú. Táto úžasná grátis kampaň a, samozrejme, komunikatívna šikovnosť lídra, vyrobila zdanlivo obrovský politický kapitál. V skutočnosti je iba veľkou bublinou.

Slovensko má vládu, ktorá si hovorí silná, sociálna a národná. Ale nie je ani jedným z toho. Vláda nemá za sebou jeden konkrétny, detailný, pozitívny projekt. Politický manažment sa obmedzuje na jednoduché, diskrétne kroky. Niekedy bývajú relatívne odvážne (a drahé), ako napríklad zrušenie komerčnosti zdravotného poistenia.  Ale nikdy, nikdy, nikdy sa čelní predstavitelia strany nevenujú detailnej, kontinuálnej práci. Vždy je to o rozhodnutí tu ubrať či pridať peniaze, tam spísať nejaký nový zákon, najlepšie bez akejkoľvek dopadovej analýzy. Politické rozhodnutia na najvyššej úrovni sa prijímajú direktívne a zvyčajne impulzívne.

Samozrejme, takto sa vládnuť v podstate nedá a Smer vlastne ani nevládne. Udržiava, čo sa vytvorilo predtým. A najmä pokračuje v tradícii predošlých vlád a väčšinu rozhodnutí si necháva diktovať. Bežný občan by bol prekvapený, keby vedel, ako napríklad časť vrchných etalónov štátneho aparátu žije pre inšpekčné cesty predstaviteľov Európskej komisie či OECD. Nie preto, že by Slovensku niekto nutne chcel detailne diktovať politiku, ale politici a úradníci v skutočnosti potrebujú nechať sa usmerňovať.

Vládnutie Róberta Fica tak po sebe za 4 roky veľa nezanechalo. Štátny aparát inštitucionálne vyzerá rovnako, ako predtým a z hľadiska vnútornej súdržnosti je skôr oslabený. Silný štát, to je predovšetkým výkonný štátny aparát. Ten táto vláda, založená na klikách, rodinkárstve a papalášskych manieroch, rozhodne nebudovala.
Róbert Fico zatiaľ nič trvalé nenechal ani politickej scéne. Smer je on. Ani HZDS nebolo natoľko stranou jedného človeka. Ak tu Róbert Fico zajtra nebude, zrazu nebude ani Smer, dnes dominantná strana politickej scény.

Kádre sú kľúč a kádre sú mizerné

Strana je vnútorne neuveriteľne slabá. Chýbajú manažérske zručnosti aj komunikačná kultúra. Smer vznikol tak, že sa populárny politik dal dohromady s podnikateľmi. Slovenskými podnikateľmi. Je rovnaký, ako oni, veľa kričí, vyjadruje sa jednoducho, má obrovskú výdrž v komunikácii. Sympatický človek. Tak vznikol „Nezávislý poslanec – Róbert Fico“, neskôr „Smer-tretia cesta“ a neskôr „Smer-sociálna demokracia“.

Róbert Fico postavil stranu na dvoch pilieroch. Po prvé, na sebe. Dodnes si jeho protivníci odmietajú pripustiť, že Fico si naozaj poctivo obšliapal krajinu. Roky neúnavne komunikuje s bežnými ľuďmi. A postupne začal ohromne ťažiť z toho, že slovenská verejná diskusia má silné sklony k personifikácii. Nie veľmi inteligentní politickí komentátori sa z dnešného premiéra snažili a snažia vytvárať monštrum. Novinári ním zapĺňajú stránky novín, pretože na vecnejšie reportérstvo často nemajú. Výsledok: premiér je dnes zďaleka najcennejšia politická a mediálna značka na Slovensku.

Po druhé, Fico zvolil (pravda, zväčša zrejme skôr intuitívne a samospádovo) personálnu politiku, ktorá je z hľadiska získania a udržania moci veľmi efektívna. Strana a vláda boli kádrovo budované na troch typoch ľudí. Najdôležitejší  sú veľkopodnikatelia a regionálni bossovia, ktorí dodávajú kapitál a niektoré podnikateľské nápady (predovšetkým, čo a kde sa musí postaviť). Po druhé, cenení sú priemerne kompetentní úradníci, pretože strana aj vláda ich potrebuje, aby vytvárali súlad medzi ruvačkou o majetok a medzinárodným právnym a politickým prostredím. Tu sa podnikatelia aj stranícke špičky mimoriadne poučili z izolácie krajiny v 90. rokoch. Potrebujú vedieť, ako veci robiť tak, aby im niekto silnejší nezačal klepať po prstoch. A strana potrebuje aj tretí typ ľudí. Neschopných a lenivých. To je ich prednosť. Takéto kádre nikoho neohrozujú a výborne vypĺňajú hierarchickú pyramídu strany na krátkodobé použitie.

Fico si dôsledne udržiaval od tela rôzne neriadené strely. Z hľadiska techniky budovania moci mal absolútnu pravdu v tom, že nepripustil prepletenie štruktúr strany s rôznymi príliš aktívnymi intelektualistickými skupinkami. Či vytvorenie autonómnej mládežníckej organizácie strany, o ktorú tiež boli snahy. Konštruktívni intelektuáli na Slovensku prakticky nie sú. A s trhlými mládežníkmi mala skúsenosť Ficova krátkodobá minikonkurencia menom Sociálnodemokratická alternatíva (SDA). Ak si ju dnes náhodou niekto pamätá, tak vďaka snahe o legalizáciu marihuany, čo bola práve trhlá iniciatíva „mladých“. Smer je, naopak, mimoriadne súdržný a komunikačne jednotný.

Bohužiaľ, zo získania a udržiavania moci sa stal samoúčel.  Takzvaná politická elita nemá nijakú predstavu budovania Slovenska 21. storočia. Nemá ju odkiaľ zobrať. Opozičné strany sa naučili budovať si malé výskumné centrá, ktoré mapujú určité technické možnosti a vytvárajú politický jazyk. Smer nič podobné nemá. Do vlády prišla strana s kádrami, ktorým chýba štábna kultúra, komunikačné a manažérske zručnosti. Politické rozhodovanie je založené na špekulácii, konšpiráciách a schôdzovaní.

Z hľadiska technológie moci je nulová intelektuálna vzdialenosť politickej elity od priemerného voliča pomerne výhodná. Z hľadiska napredovania krajiny má tento boľavý anti-intelektuálsky, anti-technokratický kŕč papalášskych klík ťažké následky. Politici nie sú na to, aby sa hrali na intelektuálov. Ale nejakú základnú intelektuálnu kompetenciu by mali mať. To v prípade dnešných vládnych špičiek neplatí. Nemajú nijakú prirodzenú autoritu. Aké-také zárodky slovenskej intelektuálnej elity nimi dôsledne pohŕdajú.

Treba začať vychovávať elitu

Krajina potrebuje budovať určitú elitu. Vzdelanú a nadšenú pre budovanie štátu – nie deklaratívne nadšenú, ale takú, ktorá túto úlohu implicitne plní každodennou praxou. Iste, mládež z intelektuálnych kruhov je naivná, často neuroticky antislovenská. Ale iná tu tak skoro nebude. Štát potrebuje začať vytvárať priestor pre tvorbu nových kádrov. Na univerzitách, v štátnej správe a, áno, aj na úrovni straníckej politiky. Potrebuje vytvárať možnosti na vzdelávanie, na formovanie fungujúcich tímov a sietí dobre informovaných, sebavedomých, projektovo mysliacich a na budúcnosť orientovaných ľudí.

Je to ťažká úloha. Na Slovensku neprebieha nijaký dôsledný boj generácií, ale vo verejnej sfére existuje presné vymedzenie medzi „starými“ a „mladými“. Tí prví sa boja všetkého nového, a naopak mládež, zgrupovaná v rôznych think-tankoch, sa cíti oprávnená preberať moc, na základe toho, že sa naučila hovoriť medzinárodným technickým žargónom (ekonómia, ľudské práva, demokracia), ktorý považuje za pečať zmocňujúcu rozhodovať. Ak sa medzi takýmito pudovými pnutiami nebude dariť nachádzať konsenzuálne prieniky, slovenská verejná sféra ostane paralyzovaná.

Snaha o vytváranie konštruktívnych politických dialógov chýba všade, ale na úrovni vládnej strany je zúrivé, ustrašené vrčanie zvlášť viditeľné. Mimochodom, ja zábavné sledovať, ako určitý špecifický ukričaný postoj od premiéra preberajú menšie postavičky okolo neho. Pavol Paška svojho predsedu na verejných zhromaždeniach napodobňuje úplne okato. Iný príklad: v nedávnej televíznej diskusii o budúcnosti Slovenska premiérov ekonomický poradca Peter Stanek prednášal zbytočné, nič nehovoriace klišé, ale miestami pri tom poriadne brechal. Hral sa na premiéra.

Doma sa veľa kričí, ale výsledkom je krajina, ktorá veľa neznamená na medzinárodnej scéne. Na prednášku premiéra na University College London, jednej z hlavných britských univerzít, príde 40 ľudí. Na Expo 2010 sa krajina strápňuje pavilónom s voskovými figurínami. Vedľa hi-tech pavilónu Českej republiky. Školstvo žije z toho, čo sa vytvorilo pred rokom 1989, teda z ostrovov pomerne dobrých prírodovedných a technických pracovísk. Tieto ostrovy obklopuje more hnusnej, odpudivej korupcie, letargie a podpriemernosti. A zaostalosti. Slovensko nemá výraznejších spoločenských vedcov ani literátov. Oveľa lepšie sú na tom aj malí Estónci či Slovinci.

Slovensko je na najlepšej ceste stať sa ďalším Maďarskom. Krajinou, ktorá si prežila chvíľkový hospodársky boom vďaka prílevu zahraničných investícií. Krajinou s rozbitými sociálnymi štruktúrami, v ktorej postupne začínajú prevládať reakcionárske tendencie.

Tie naozajstné problémy sa, bohužiaľ, nevyriešia. Slovensku by ale v tejto chvíli prospelo, ak by Smer dostal väčšiu facku od voličov, než akú mu zatiaľ predpovedajú prieskumy. Zaslúži si to. A možno sa po takejto facke podarí rozumnejším ľuďom v prostredí tejto strany a zvyšku sociálno-konzervatívneho spektra začať budovať trošku progresívnejšiu politiku. Na začiatok netreba tak veľa, naozaj stačí len trochu dobrej vôle.

Netreba mať ilúzie, že by sa v kvalite vládnutia niečo dramaticky zmenilo k lepšiemu, ak by po voľbách zostavili vládu konkurenti dnešnej vládnej koalície. Slovenská politická scéna je zavalená balvanmi. Ale ten najväčší, najťažší, a v tomto momente naozaj dusivý sa volá Smer.