Čítam kade-tade, že „obamománia“ už opadáva. Kadekto sa už teší, že „čiernemu“ prezidentovi dochádza dych. A nezachráni ho ani Nobelova cena za mier. Ktorú získal nezaslúžene, veď čo také pozoruhodné stihol za tých pár mesiacov vykonať?

A tu vidím protirečenie: na jednej strane sa Obamove politické kroky kritizujú s takou vehemenciou, ako keby v prezidentskom kresle sedel prinajmenšom jedno desaťročie a nie iba chabých desať mesiacov, zatiaľ čo na strane druhej, keď príde reč na to nešťastné ocenenie z rúk Švédskej kráľovskej akadémie, zdôrazňuje sa, že Obama je vo svojom úrade vlastne prikrátko. Tak teda pridlho alebo prikrátko?

Viem: nemám sa pristavovať, nemám sa čudovať, nemám sa pýtať. Všetci predsa už dávno a dobre vedia, že čas sa zrýchľuje. A ak sa náhodou nezrýchľuje čas, tak potom sa zrýchľuje spôsob, akým ho vnímame. A ak sa nezrýchľuje spôsob vnímania, tak sa určite zrýchľuje vnímanie vnímania. A ak sa nezrýchľuje vnímanie vnímania, tak sa aspoň zrýchľuje vnímanie zrýchľovania. Akokoľvek: isté je, že najrýchlejšie sa nám míňa to, čo by vôbec nikdy nemalo míňať – trpezlivosť.

V každom prípade je tragické, že súdime za pochodu – „časový odstup“ a „schladenie hláv“ nám už dávno nič nehovoria. Súdime za pochodu, pri nedostatočnej znalosti všetkých, často i protirečivých detailov, a namýšľame si, že naše súčasne súdy a postrehy budú historicky relevantné a nadčasové. Inak povedané: pozeráme sa na súčasnosť, ako keby už bola minulosťou, nedávame „dýchať“ dlhodobým procesom, ponáhľame sa. Najmä ak ide o protivníka. Lebo čo ak vysvitne, že naša kritika nie je ničím iným len prejavom našej zle utajovanej idiosynkrázie?

Veď dobre no: Obama nie je žiaden Gándhí ani Martin Luther King. Veď ani nemôže byť – z pohľadu súčasníka. Väčšinou nie sme súčasníkmi hrdinov a géniov. O význame historickej osobnosti nakoniec rozhodnú dejepisci a evanjelisti – tí, ktorí ju nezažili.

Útoky i chvály sú priehľadné. Útočiť na Obamu a jedným dychom chváliť Busha alebo útočiť na Busha a chváliť Obamu. Bush mladší to nemal ľahké: musel dávať do poriadku tú „spúšť“, ktorú po sebe zanechal nezbedník Clinton a Obama to takisto nemá ľahké: musí totiž dávať do poriadku tú „spúšť“, ktorú po sebe zanechal ten nespratník Bush.

Očakávalo sa, že s nástupom „čierneho“ prezidenta začne aj nový, krajší svet. Očakávalo sa a už sa aj prestalo očakávať. Lebo – po desiatich mesiacoch, čo je v čase zrýchľujúceho sa času asi doba enormne dlhá – sa už kadekomu míňa trpezlivosť. Alebo žeby niekto – analytik alebo novinár – určoval, kedy je čas vysokých očakávaní a kedy čas sklamaní?

Mám podozrenie, že stupeň prísnosti a kritickosti rastie priamoúmerne s tmavosťou pokožky. Ale možno sa mýlim. Áno, určite sa mýlim. Veď my, (bieli a post)moderní obyvatelia Západu, už nie sme rasisti. Jediní rasisti sú tu černosi, pretože to oni zdôrazňujú rozdielnosť farieb, to oni omieľajú neprestajne nejaké krivdy, no a teraz sa navyše ukázalo, že černoch v úrade prezidenta je úplne neschopný, len čo tu chaos a nedorozumenia rozsieva. A my, (post)moderní obyvatelia Západu, sme mu čo najpresvedčivejšie predviedli, že veríme v neho, dali sme mu šancu, dopriali mu najvyššiu métu politickej kariéry. Medzi riadkami sme povedali: „Počuj, Barack, vieme, že si čierny, vieme, že nijaké veľké intelektuálne výkony od teba očakávať nemôžeme, o ľuďoch ako ty si myslíme svoje, ale aby si nepovedal, že sme grobiani, tu máš, na, vezmi si na chvíľu Oválnu pracovňu, tu máš kreslo, masívny písací stôl, horúce linky, ukáž, čo vieš!“

Nuž hej: my, (bieli a post)moderní obyvatelia Západu, sme odštartovali afro-amerického atléta, no neprezradili sme mu, že jeho víťazstvo nás vlastne vôbec nezaujíma, veď my máme iných favoritov. Nech sa chlapec snaží, nech len pekne beží, potí sa a zabáva divákov.

Akosi sa nemôžem zbaviť pocitu, že Barack Obama dostal šancu len preto, aby sa mohol znemožniť, a aby bieli americkí kápovia mohli definitívne zabaliť celú „čiernu otázku“ ako vec raz navždy vyriešenú. A triumfálne povedať: „Vidíte? Neverili ste. A pritom sme vám hovorili, že čierni sú podradní. Pozrite na tú spúšť.“