JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Kam miznú regionálne rozdiely

Priepastné regionálne rozdiely Slovenska sa často spomínajú medzi najzávažnejšími problémami nášho štátu. V tejto veci sa zhoduje ...

[Štefan Domonkos]

Turecko na križovatke

Na prvý pohľad sa zdá, že život v Istanbule sa nezmenil. Na cestách sú zápchy, ľudia sa ponáhľajú na trajekt alebo na autobus. Už ...

[Joachim Becker]

Ľudské práva neonacistov aj utečencov sú rovnaké

Predvčerom bolo 10. decembra, Medzinárodný deň ľudských práv. No oslavovať toto výročie vo chvíli keď na Maďarskej hranici, v Tompe, ...

[Peter Weisenbacher]

BLAFOMET

Kríza žánru | Editorial | Lukáš Makovický | 08.06.2015

_ma_small

‘Opúšťaš ma? Zastav’, „mladý ľavičiar“ prosil. ‘Akým menom sa Ťa dovolám?’ ‘Odmietaš mi slúžiť! Čím je moje meno pre teba dôležitým? Po pravde, poviem ti: milióny bratov a sestier v tvojom vnútri, ktorí zomreli pre tvoju vysokú mienku o sebe — „Mladý ľavičiar“! — poznajú moje meno dobre a sú v ňom znovuzrodení; žiadne správne meno neexistuje pre nadsvetský dych, ktorý je môj vlastný, žadne a nikoho vysoké mienenie nevydrží závrat z mojej výšky; moje čelo sa čnie nad hviezdami a moje nohy mútia najhlbšie priepaste vesmíru’. ‘Vyhláskuj to pre mňa, prosím, nech sa Ťa ešte raz dovolám!’ pán poslanec začal: ‘B-L-A . . .’ ‘Bla . . . ? zopakoval „mladý ľavičiar“. ‘F-O . . . ’ pokračoval pán poslanec ‘. . . fo . . . ?’ M-E-T . . . ’ ‘. . . Met! . . . ’ - Pierre Klossowski

1. Byť intelektuálom je cool

„Tak komunisticky manifest byl sepsaný proto, aby se dělnicke třidě dostala do ruky mocná zbraň v boji proti imperialismu. A jedině dělnicka třida vyzbrojena marxistickým učením je schopna otočit kormidlo dějin kupředu, zpátky ni krok!“ (Černí Baroni)

Istý frantík, zo zvyku nazývať ľudí menami zvaný Pierre Bourdieu, prišiel svojho času s konceptom homológie. Znamená to, že veta „Ste vinní.“ znamená a „robí“ niečo úplne iné, keď je prehodená počas konverzácie pri pive a keď je prednesená sudcom v súdnej sieni. V hre je niečo slovami takmer nevyjadriteľné, Bourdieuom nazývané „sociálna mágia“, čo spôsobuje, že niektoré slová majú ohromnú moc, a niektoré žiadnu – že niektorí ľudia sú počúvaní a iní nie. Z toho, že každé tvrdenie má svojich hovoriacich a svojich počúvajúcich vzniká pohnútka rozvinúť útok ad hominem / ad personam na istých ľudí, ktorých reči sú viac prostriedkom prezentácie a udržiavania ich vlastnej autority, než zmysluplnými intervenciami do podstaty problémov, či vytváraním konceptuálneho a myšlienkového priestoru pre ich riešenie. Zvlášť, ak ste strávili nejaký čas v intelektuálnejšom prostredí niekde v zahraničí. A odrazu vidíte neschopnosť miestnych „elít“ či ľudí ich imitujúcich viesť debatu ináč, než monológom. Robo, Edo, Tibike... a to sme odpočet ešte ani nezačali.

Prvý level: stačí akékoľvek otázky či kritiky pretvoriť do schémy „my vs. oni“ a logiku akéhokoľvek potenciálneho argumentu, výhrady (často aj k elementárnym logickým chybám) a otázky odbiť rozprávaním o vojnových štváčoch, mediálnej manipulácii, agentoch pravice, ľavice, zadnice (či nejakého „židovského sprisahania“, úplne najlepšie, bez tváre a bez mena, menej šťastne keď ide o konkrétnu osobu, lebo na to sa občas ozve niekto príčetnejší s námietkou, že ide o ad hominem).

Druhý level: za žiadnu cenu nepriznať chybu. Či už ide o trepnutie nejakej hlúposti, alebo chybného argumentu (to robíme všetci a stále), alebo o omnoho zásadnejšie pochybenie, napr. plagiátorstvo . Ešte aj intelektuálne kruhy pripomínajú reláciu Aj múdry schybí. Akonáhle je respondentovi/respondentke naznačené, že spravil/a chybu, začnú sa o to tvrdohlavejšie hádať o svojej pravde. A ak to vydržia dostatočne dlho, ostatných to prestane baviť. Toľko k Havranovmu nedávnemu volaniu po „excelentnosti“ elít (http://zivot.cas.sk/clanok/20388/teolog-michal-havran-slovensko-je-projekt-ktory-zlyhal-na-celej-ciare ) – skôr by som sa prihovoril za „zmariteľnosť“ istých „nezmarov“.

Vráťme sa však k Bourdieuovi a rozlíšení jazyka a autority. Námietka konceptom homológie je hádam jasná – bez persóny a kontextu vlastne žiaden význam ani nemôže poriadne existovať. Ibaže aj Bourdieu poriadne schytal. Rancièrova demystifikácia bola zvlášť krutá. Kým argumentácia jazykom samotným nestačí, argumentácia pozíciou trpí ešte väčším problémom. Bourdieuho koncept „dèposession” (sociálnej exklúzie) sa ukázal byť tautologickým – sociálne slabší sú diskriminovaní, pretože nevedia a nevedia, pretože sú diskriminovaní. Teda, jediným riešením tohto paradoxu je zásah dobrého a múdreho sociológa, ktorý hovorením pravdy a poskytnutím pojmového aparátu osvieti systémom ohlúpených ľudí a prelomí ich diskriminovanosť. Nenápadne sa zo spoločnosti stáva zlo, z intelektuála dobro, zo spoločnosti pasívny objekt a z intelektuála aktívny, spasiteľský subjekt. Teda nakoniec, stratíme záujem o spoločnosť, ale vznikne dopyt po autorite, ktorá problém „spoločnosti“ vyrieši. A teda, povedaním čarovného „je to tak“ dochádza nielen k vypovedaniu pravdy o svete, ale zároveň aj k autorizácii autority, ktorá túto pravdu garantuje. A ako vo svojom expozé tohto sporu ukazuje v knižke Bourdieu / Rancière Charlotte Nordmann, viac než demokratické tendencie odhaľuje tento prístup „objektifikácie“ druhých autoritárske tendencie riešení problémov bez „zbytočnej“ konfrontácie jednotlivých subjektov.

A doplňme ešte druhý, slovenský level: svojou nezmarnosťou ukážeme, že zmena, po ktorej je dopyt, ako medzi ľavicou, tak medzi pravicou, nepôjde okolo nás, ale len prostredníctvom nás a našej dobrej vôle. A my zostaneme aj keby traktory padali.

2. Užitoční idioti... ale čoho presne?

„Je zarážajúca frekvencia, s ktorou sa 'filozofi' odhodlávajú k aktom viery – niečo je pravda, lebo to niekto povedal (a tento niekto bol Veľký Mysliteľ). Toto nie je filozofia.“ – Laurence Paul Hemming

Slovenským internetom koluje nový hit, video mladého ľavičiara rozprávajúcom o neduhoch žitia v globalizovanej slovenskej kapitalistickej spoločnosti. Nie, že by šlo o hlúpeho a ne-sčítaného človeka. A nie, že by sa množstvo z tvrdení, operatívne nasadených do prezentácie, nezakladalo na kvalifikovaných pozorovaniach. Zdôrazňujem, že mi o to, kritizovať túto rovinu nejde. Vyvracanie a potvrdzovanie jednotlivých tvrdení by bolo na podstatne rozsiahlejšiu, pre mnohých zaujímavejšiu diskusiu, a o to nezaujímavejšia by bola v tejto rovine argumentácia sociálnou štruktúrou. To predviedli pomerne tristným spôsobom iné kanály (internetové; zn. Prečo ľuďom hrabe?). Teda, argument je nerelevantný, lebo ho samá pozícia mladého človeka neguje. V prvom rade ide by šlo o akt upierania „hlasu“ danej „štrukturálnej“ pozície a redukciu verejnej, demokratickej diskusie. No na druhej strane, je niečo, čo pri odpisovaní týchto hlasov generuje ten istý problém. Presne túto rovinu chcem potlačiť do extrému. Teda, predstavme si dvoch mimozemšťanov, menami Alter a Ego (alebo radšej bez mien). Prvý vyhlási „ja som ľavičiar, bol som na pive s Chmelárom“, druhý vyhlási „a ja som pravičiar, bol som sám v mekáči“. Z čisto štrukturálneho, racionalistického hľadiska ide o banálne, nepodstatné tvrdenia, prípadne o otázku toho, kto je vo svoj prospech v následnej debate schopný zmobilizovať viac argumentov. Povedzme, že ľavičiar. Existuje však ešte druhá, rovnako zaujímavá rovina tejto interakcie. Tou je, že reakcia samotná vyťahuje niečo banálne (sám v mekáči, koho to zaujíma, hoci, ehm, pivo s Chmelárom... jeden Happy Meal, prosím!) na ironizáciu predošlej pozície. (zn. Mladý hejter.) Dva téme odľahlejšie príklady z európskch reálii na vysvetlenie. Prvou je diskusia zmieneného Bourdieua so spisovateľom a laureátom Nobelovej ceny Günterom Grassom. Grass Bourdieuovi vytkol, že v sociológii nie je priestor pre humor. (Zvlášť ironické od bývalého člena Hitler Jügend – a potom stereotyp, že esesáci nemajú zmysel pre humor...) Bourdieuova intervencia sa samozrejme opierala o zdôraznenie takmer všeobecnej mizérie, upierania hlasu mnohým diskriminovaným a vedeckú poctivosť a, s prepáčením za hyperbolu, servilitu objektivite a pravde, ktorá musí byť u intelektuála prioritnou. Samozrejme, takáto krátka anekdotická intervencia nestačí na vyriešenie kauzy Bourdieu. Dá sa samozrejme namietať, že Bourdieuov vlastný aparát je vybavený na kritiku moci, nehovoriac o koncepte „reflexívnej sociológie“, kde sociológ výchádza z predpokladu, že v mene zachovania objektivity musí identifikovať svoju vlastnú „štrukturálnu“ pozíciu v spoločenskom priestore. Bolo by teda nefér nespomenúť množstvo koncepcii, ktoré samozrejme, Bourdieuovi umožnili sociologicky analyzovať rôzne spoločenské autority. I keď, postavenie *predpokladu*, že individuálne konanie v rôznych štrukturálnych spoločenských konfiguráciach má len jeden koniec, ktorým je práve hromadenie rôznych spoločenských foriem kapitálu, t.j. fyzického, kultúrneho a symbolického, tiež možno čosi vypovedá o problémovom vzťahu k autorite. Teda, ináč povedané, že pozbieranie všetkých hmotných aj nehmotných prostriedkov na stanie sa autoritou je cieľ spoločenskej existencie. Och, a keby dačo, kritika, ktorú nasmeroval Althusserov žiak Rancière na Bourdieua má hlbší základ práve v rozchode so svojim a tiež Bourdieuovym mentorom Althusserom, nie náhodou po 68-om stále zostávajúcim lojálnym vočil leninskej PCF (Parti Communiste Française, t.j. Francúzskej komunistickej strane, ktorá mimochodom odmietla počas nepokojov zo 68-eho spolupracovať práve so spolurevoltujúcimi študentami a situacionistami v strachu – bingo! – o vlastnú autoritu v prípadnom porevolučnom usporiadaní).

Druhý príklad – Sloterdijkova interpretácia kauzy Heidegger. Teda, kým u Diogena zo Synope bola cynická („kynická“) paródia nástrojom kritiky, Heidegger, ako novodobá inkarnácia Diogena, odhodlaný použiť jazyk „až sa všetkým zakrúti hlava“ na vrátenie pozornosti k tomu, aké sú veci okolo nás banálne sám spadol do pasce, ktorú si postavil. Teda, neuvedomenie si, že z cynizmu sa stal masový fenomén obrany proti autorite. Hádajte, čo bola negácia takéhoto cynizmu... presne tak, servilita autorite v mene „völkish” návratu k ľudu a bežným veciam. (Sloterdijkovu kritiku je v mnohom lepšie vnímať ako hyperbolickú, či anekdotickú [teda áno, humornú] kritiku zveličením, než adekvátnu filozofickú kritiku vysvetľujúcu všetky otázky Heideggerovho rozmýšľania o autorite. Ako som však písal už inde, detailnejšie filozofické rozbory Heideggerovho diela [Derrida, Elden, de Beistegui, Malpas] poukazujú presne na tento problém, kulminujúci obzvlášť v čase, kedy bol Heidegger členom NSDAP.).

Pardón za odbočenie. Nie, skutočne sa táranie autora tohto textu o iných autoroch veľmi nevzťahuje ani na obsah, ani na kritiku prejavu „mladého ľavičiara“. Teda, okrem toho, že Herbert Marcuse viackrát citovaný „mladým ľavičiarom“ bol Heideggerovym študentom. Ale to by bolo samozrejme ad hominem, zvlášť nakoľko niet žiadneho dôkazu, že melancholicko-pesimistický žáner zdôrazňujúci odcudzenie človeka od svojej podstaty vôbec, ale vôbec nevykazuje podobnosti.

3. Mladí humanisti

„V priamom kontraste s Nemeckou filozofiou, ktorá zostupuje z neba na zem, tu vzostupujeme zo zeme do nebies. To znamená, neodrážame sa od toho, čo muži vravia, predstavujú si, alebo vnímajú, alebo z mužov ako rozprávaných-o, myslených, predstavovaných si, poňatých za účelom dosiahnúť ich telá. Vychádzame zo skutočných, aktívnych mužov a na základe ich skutočných životných procesov odhaľujeme vznik ideologických odrazov a ozvien tohto životného procesu.“ - Marx a Engels

Pritvrďme. Zvlášť zaujímavým je referencia „mladého ľavičiara“ na termín Matrix kapitalizmu, ktorý, medzi mnohými priznanými citátmi (nepriznane) echuje titul knižky istého, dlhšiu dobu mi vrcholne nesympatického poslanca istej vládnucej Strany v istej podkarpatskej krajinke. Ide zvlášť o dve veci, ktoré sa v prezentácii vracajú ako leitmotív. Prvou je fiktívna antropológia „oblbovaných“ a druhou je teória „oblbovania“. Teda najprv vyobrazíme „bežného“ človeka ako o spoločnosť a rozumné veci sa nezaujímajúceho, pasívneho konzumenta pravicových hlúpostí z novín a pravidelného návštevníka v mekáči. Veľa sa však samozrejme nedozvieme, lebo sa ani nejdeme spýtať, napr. do toho mekáča. Odpoveď totiž máme na stole – a pekne „zhora“: Matrix kapitalizmu vychádza z filozofickej formalizácie práce Noama Chomskeho (a nie nadarmo je Chomsky referencovaný vo videu mladého ľavičiara). Chomsky píše o ekonomickom rámci v ktorom pôsobia moderné masmédiá. Tento rámec, v skratke, spôsobuje, že pravda, vyváženosť a sociálna kritika nemôžu byť prioritne doručovaným statkom. Ak sa teda kapitalistický rámec snaží vytvoriť abstraktnú utilitu definovanú *kompromisom* ponuky a dopytu, ide v tomto kompromise čiastočne na stranu dopyt po pravde, utajovaných informáciách, vysvetlení problémov verejnej sféry, či identite. Keďže Chomsky (ne-marxista) vychádza z predpokladu nedostatku (kritiky, informácii, emancipácie), moderné médiá len obmedzene dodávajú dôležité informácie, kritiky a návody „dole“ medzi tých, ktorí ich potrebujú. A tu je problém – nakoľko vysvetľovanie sociálnou štruktúrou je tautologické , Chomsky v tomto zmysle svoju teóriu nikdy neformalizoval. Prečo? Lebo štrukturalisti samotní (medzi ktorých Chomskeho ľahko zaradiť) vedia, že samotná argumentácia štrukturálnym modelom akéhokoľvek systému (jazykového, ekonomického, politického, biologického) je postavená na zjednodušení reality, a teda vždy môže maximálne vyjadriť len všeobecné tendencie, nikdy nie úplne všetky dynamiky dejúce sa v systéme. Preto robí Chomsky to, čo robí – píše knihy, kde detailnou logickou analýzou rozoberá *konkrétne* príklady ideologickej manipulácie a zlyhaní médií – len tak je možné doplniť a rozširovať štrukturalistickú argumentáciu a vyhnúť sa jej tautologickým tendenciám. Nie nadarmo je Chomskeho diskusia s Foucaultom uvedená slovami, že ide o dvoch autorov, ktorí kopú rovnaký tunel, každý z inej strany kopca (zvlášť tristná interpretácia Foucaulta v Matrixe kapitalizmu ukazuje, že jeho autor si žiaden tunel nevšimol – viď napr. monografiu Marcella Hoffmana, čítajúcu Foucaultove texty paralelne s jeho politickým aktivizmom, ukazujúcu, že Foucaultova motivácia v zmenu a lepší svet bola od začiatku do konca axiomatická. Autor tohto textu sa tiež prikláňa k téze, že Foucault navyše v mnohých ohľadoch vytvoril konceptuálny diskurz umožňujúci prekonať problematiku stanovenú týmto textom – ale to je na inú diskusiu). V skratke, prečo by ináč Chomskeho vyslovene nezaujímali kritiky moci a subjektivity? (Chomsky v diskusii, napriek viacerým nesúhlasom na Foucaultove intervencie reaguje pozorne). Za najlepšiu (špekulatívnu) odpoveď považujem hypotézu, že preto, lebo ich sám robí a nezáujem o ne by bol nezáujmom o seba. Nie je lepším dôkazom, že na otázku, prečo Chomsky nekritizuje brutálnejšie a horšie režimy ako USA je konzistentná odpoveď Chomskeho, že je Americkým občanom a snaží sa o robenie „poriadkov“ doma, teda, že jeho kritiky sú implicitne situované v určitom (mocenskom) kontexte a odrážajú jeho konkrétne (subjektívne) motivácie? Ide o to, že táto formalizácia Chomskeho odrezáva kritiku od svojho vlastného pôvodu, intuitívnej konfrontácie konkrétnych autorít. A práve preto že táto angažovanosť je čisto intuitívna, jej prehodenie do kontextu podkarpatskej krajinky naopak ustanovuje Chomskeho ako nespochybniteľnú autoritu a vrhá tieň naňho ako polemického bojovníka s autoritou ako takou. Nazvime to paleo-autoritárskou fixáciou, ktorá pánovi poslancovi zároveň umožňuje spraviť svojich nepriateľov pasívnymi a nezaujímavými a zároveň odraziť potenciálnu kritiku na svoju osobu tým, že skrátka „nevedia“. Nejde o to, či má Chomsky pravdu, alebo či rieši problém autority, moci a subjektu dostatočne presvedčivo – to nie je predmetom tohto blogu. Problémom je, že presne tento element, teda, kritika autority je z interpretácie Chomskeho touto formalizáciou inštinktívne vyňatá. Ak nie pre neochotu zaoberať sa kritikou autority, možno pre ešte horšieho démona – jej posadnutosťou.

4. Privatizácia marxizmu

„Ekonomika je metóda, ale cieľ je zmeniť dušu.“ – Margaret Thatcher

A ešte jeden odkaz, „mladý ľavičiar“ referencuje takisto knihu Gillesa Lipovetskeho, Hypermoderní doba. Lipovetskeho nepovažujem za svojho zvlášť obľúbeného autora, ale paradoxne, pri čítaní knihy bol veľmi zjavný Lipovetskeho intelektuálny dlh ešte jednej dôležitej figúre francúzskej post-marxistickej intelektuálnej scény. Meno tejto figúry je Claude Lefort, a ako úplne prvý spomedzi francúzskych marxistov a komunistov jasne formuloval pozíciu tzv. „libertariánskeho socializmu“, v reakcii na Stalinov teror. Táto pozícia spočíva v tom, že spoločenská (o tom nižšie) kritika kapitalizmu musí byť absolútne koherentná a konzistentná s kritikou totalitarizmu a autoritarizmu a za žiadnych okolností nesmie rezignovať na demokratické princípy a osobné slobody. Zvlášť z pohľadu politológa je toto kľúčový faktor – ak si má socialistické hnutie po katastrofách 20. znova vybudovať akúkoľvek novú legitimitu, musí sa rázne zamyslieť nad autoritárskymi prvkami svojej kritiky a pokiaľ možno, tak sa od nich dištancovať. A tu je centrálny faktor, ktorý iba „analytické“ rečnenie samotné nikdy nemôže splniť – takýto dištanc musí byť ostentatívny a nie deklaratívny, teda už od začiatku prepojený s prostriedkami, metódami a intelektuálnymi zdrojmi tejto spoločenskej a filozofickej kritiky. „Mladý ľavičiar“ (aj) v súvislosti s Lipovetskeho vlastným poňatím tejto pozície, (ktorým je neustále zdôrazňovanie toho, že akokoľvek posledné desaťročia zmenili každodenný život na nepoznanie, rovnako ako nové strasti poskytuje tento každodenný život aj nové možnosti) korektne podotýka, že právo v striktne judikálnom rámci nemusí byť nutne dostatočné pre realizáciu emancipačných prostriedkov. V tomto sa Lefort líši od liberalizmu, či už v prapôvodnej podobe (Kant) alebo súčasnej (Rawls). Lefort neustále zdôrazňuje vznik demokratického „paradoxu“ so vznikom demokratického administratívneho (vrátane právneho) aparátu, ktorý sám seba nikdy nemôže opodstatniť inak, než tautologickým dovolaním sa svojej vlastnej autority ako už vopred etablovanej. (Teda, demokracia, lebo demokracia, lebo všetko iné zlyhalo.) A Lefortovym zásadným argumentom je, že demokracia vznikla a mohla vzniknúť iba paralelne so vznikom demokratickej spoločnosti. Vznikom systému stavov sa podľa Leforta naštrbila potreba autority (kráľa) jednotiacej politické spoločenstvo a vznikol tak dopyt po pluralitnom systéme reprezentácie, ktorý viedol až k francúzskej revolúcii. Na rozdiel od mysliteľov autority „zhora“ Lefort nespochybňuje revolúciu, teda právo ľudu na to, zvrhnúť inštitúcie a autority, ktoré sa ukážu byť utláčateľskými, či neadekvátnymi. No zdôrazňuje, že vzorec „jedna autorita – jedna pravda – jeden ľud“ je relikviou, ktorá so vznikom modernej spoločnosti veľa spoločné nemá. Nie, že by som potreboval tvrdiť že Lefort je na tieto otázky jedinou autoritou. A nebudem zbytočne recitovať ďalšie kritiky po tejto (republikánskej) línii. Nejdem ani riešiť Marxa, ktorý sa vo veľkom rozsahu otázkami republikanizmu a revolúcie zaoberal (Grundrisse, 18ty Brumár...) a jeho kritiky poskytujú značne viac, než jednoduché „áno/nie“, či Rawlsa, ktorého ak čítame po tejto úrovni (vznik politickej komunity) doháňa potreba zavedenia nespochybniteľných princípov a ich optimálnej syntézy na pokraj schizofrénie (pán poslanec túto schizofréniu redukuje na zavedenie minimálnych štandardov pre ďalšie budovanie socializmu, teda, uzurpovanie autority a vytlačenie všetkých spoločenských rozdielov na úplný okraj spoločnosti), alebo Žižeka, ktorý sa snaží za každú cenu (často až absurdných a trápnych intervencii) celú túto problematiku úplne reformulovať. A nejdem sa ani v diskusii republikanizmus vs. liberalizmus stavať do pozície republikána. Ide jednoducho o to, že kým sú tieto otázky ústredné zdrojom, s ktorými sa pracuje, otázky sú za každú cenu neutralizované alebo doslova ignorované. Teda, ešte raz, aj ak (kontra Lefort) trojuholník „jedna autorita – jedna pravda – jeden ľud“ môže mať v určitých situáciach svoje opodstatnenie, nie je jediným politickým vzorcom. A o to presne ide – s takýmto kladivom v ruke nakoniec všetko vyzerá ako klinec. Dokazovať to ďalšími príkladmi je mimo záberu tohto skôr anekdoticky než filozoficky poňatého blogu. Ale práve Lipovetsky je názorný v tom, čo chcem zdôrazniť – práve neustálym pripomínaním možností, ktoré hypermoderná globalizácia poskytuje sa neustále snaží vrátiť do pozornosti to, že je pri tvorbe spoločnosti potrebné uvažovať v podobe verejných a nie súkromných osôb. Práve v tomto je neoliberálny arcinepriateľ našich malých bojovníkov za spravodlivosť, vyššie citovaná Margaret Thatcher názorná, nielen zdôrazňovaním, že ekonomika je prostriedkom pre intervenciu do spoločnosti, ale zároveň že cieľom je túto spoločnosť úplne rozložiť na autonómne, do seba uzavreté, profit-maximalizujúce jednotky. Preto, keď pán poslanec opakuje, že ľavica sa musí sústrediť na boj s neoliberalizmom a otázkami ako LGBTI sa zbytočne vyčerpáva, nielen, že nechápe, na čo západní socialisti v dobe Stalinovych čistiek prišli, ale zároveň sa stáva aktérom ideologickej redukcie verejného priestoru na ekonomické otázky a politiky identity, ktorá je viac než princípom rovnosti princípom rovnakosti. Tu má svojou patriarchálnou túžbou po otcovskej autorite omnoho bližšie k Thatcherke, či Hayekovcom, než k väčšine autorov, z ktorých čerpá. A je otázne, či s takýmito „nepriateľmi“ potrebujú kapitalizmus a neoliberalizmus vôbec nejakých priateľov.

5. Primeraný epitaf

"Pohŕdam Tvojim pohŕdaním; a ak si mňa varoval - prečo si nevaroval sám seba?

Len z lásky má vzlietnúť moje pohŕdanie a môj varovný vták: nie však z bahna! -

Volajú ťa mojou opicou, ty spenený blázon: ja ťa však volám svojím chrochtajúcim bravom, - svojím grúlením mi ešte pokazíš moju chválu bláznovstva.

Čo to len bolo, čo ťa po prvý raz nechalo chrochtať: Že ti nikto dosť *nelichotil*: - preto si sa posadil k týmto smetiam, aby si mal dôvod veľmi grúliť, -

- aby si mal dôvod pre veľa *pomsty*! Lebo celá tvoja spenená zloba je pomsta, ty namyslený blázon, ja som ťa dobre prehliadol!

No tvoje slovo blázna škodí *mne* aj tam, kde máš pravdu! A keby Zarathustrovo slovo *malo* aj stokrát pravdu: ty by si mojím slovom vždy - *páchal* bezprávie!" - „pravičiar“ Nietzsche ku kauze Gorila

Proti tejto argumentácii sa dá vytiahnúť množstvo poznámok a dôkazov, že ignorovanie ekonomických otázok či s nimi spôsobeného vylúčenia skutočne spôsobuje depriváciu, či nezáujem o veci verejné. Iste, nemám prečo nesúhlasiť. Omhoho zásadnejším problémom však je, keď sa kritika mení na kazateľstvo a otázky sa menia na seba-potvrdzujúce tautológie. Napríklad aj o tom točil Gramsci, tiež osvietený po-machiavellskou republikánskou tradíciou. A ešte niečo – dejiny neustále ukazujú že utláčaní nepotrebujú kazateľov, aby za svoju budúcnosť bojovali (stačí napr. pozrieť knihu Linebaugha a Redikera o rebéliách a revolúciach pracujúcich a vylúčených na oboch brehoch Atlantiku roky pred Marxom). Považujem tento štýl kázania za de-humanizujúci a ľuďmi pohŕdajúci. Nie, že by intelektuáli a filozofi neboli pre život užitoční. No nie sú preň potrební. A nie, že by zmena nebola možná. Napríklad ja sa po dopísaní tohto blogu idem venovať omnoho zaujímavejším a myšlienkovo omnoho viac stimulujúcim veciam.

P.S.

Pochopiteľne sa ospravedlňujem „mladému ľavičiarovi“ na útoky, ktoré sa netýkali obsahu jeho komentára, ale ktoré parodizovali a znevažovali jeho osobnosť. Je to hlúpe rovnako ako celý tento text.

P.P.S.

Skutočnosť, že „mladého ľavičiara“ vzápätí podporila autorita pána poslanca hádam vypovedá dosť o tom, prečo voči nej, tak ako ďalším autoritám, „rozdaným“ v privatizácii jednotného normalizačného aparátu a jej neskorších fázach budem do posledného dychu rebelovať. Buďte ľuďmi, nie nástrojmi.

P.P.P.S.

Nie, že by som bol obdivovateľom Obamu a NATO. Ale fascinuje ma absolútna nekritickosť pánov k istému Vladimírovi P. (nie Póorovi, ale možno aj). Žeby z dôvodu lásky k autoritám v post-sovietskom priestore?

P.P.P.P.S.

A prestante przniť Baumana, čítajte pozornejšie.

P.P.P.P.P.S.

Od Lyotarda skúste radšej „Differend“.

P.P.P.P.P.P.S.

Pozdravujem aj Mariána Vítkoviča. V dobrej nádeji verím, že ho tento text absolútne nebude zaujímať.

Zdroje:

(len priame citácie)

Hemming, Laurence Paul - Postmodernity's Transcending: Devaluating God, University of Notre Dame Press, 2006 [cit. zo str. 115]

Klossowski, Pierre - The Baphomet, prekl. Sophie Hawkes a Stephen Sartorelli, Eridanos Press, 1988 [cit. zo str. 99]

Marx, Karl a Engels, Fredrik (pôvodným autorom textu bol len Marx) - „The German Ideology“ v Marx-Engels Reader, (ed. Robert C. Tucker), W.W. Norton, 1978 [cit. zo str. 154]

Nietzsche, Friedrich - Tak vravel Zarathustra, prekl. Milan Štefanko, IRIS, 2002 [cit. zo str. 127]

Bookmark and Share

Hodnotenie

5

Tento článok zatiaľ hodnotilo 90 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2018 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist